V moldavskej stepi 10.

Anotace: Teodora

Priestor medzi Prutom a Dnestrom je výsostne duchovný. „Ako pre koho“, povie si niekto nezainteresovaný, hnaný vidinami atraktívejších destinácií relaxu niekde pri mori. Čo už je vo východnej Európe, okrem východných Karpát príťažlivé? Ak nie Dunajská delta s jej chýrnymi pelikánmi, alebo ešte ako tak známa maľovaná moldavská exteriérová gotika, potom neviem, čo by tam svetobežník hľadal.
Práve preto je táto zem posvätná. Nedá nič zo svojich tajov tomu, kto nemá pochopenie pre svätosť. Nie ani pre tú klasickú a takú, viac či menej ohrdnutú, lež pre inú, práveže jedinečnú a neopakovateľne náročnú, prisúdenú vyvoleným dušiam.
- Ale choď, čo za vyvolenosť, zobuď sa tu, v dvadsiatomprvom storočí, keď každú hodinu ti preletí ponad hlavu ISS a spolu s hviezdami svieti v noci množstvo satelitov. Povedal mi prísediaci v emhádečke v Kišineve, tykajúci mi hádam preto, že bol odo mňa viditeľne o niečo starší.
- Inak, mal by si vystúpiť na nasledujúcej zastávke, tam za rohom uvidíš Bernardazziho najslávnejšiu stavbu v tomto meste a pokloniť sa tam môžeš aj pri jeho pamätníku. Tak veľa šťastia, noroc! Zaželal mi a vystúpiac z dopravného prostriedku, obzrel som sa ešte naposledy za mužom, neustále riešiacim diferenciálne rovnice na zdrape papiera.
- Starý dedo, mohol by chodiť venčiť psa, chovať včely, alebo čo. On ale hrá vysoké levely hlavolamov, stiahnutých z internetu a šach v parku. Zvláštne hlavné mesto kontrastov je tento Kišinev!
Vynoril sa predo mnou chrám svätej Teodory de la Sihla. Zastal som v nemom úžase pod fasádami majstrovského architektonického klenotu ruského autora švajčiarskeho pôvodu. Alexander Bernardazzi dal úmyselne dokopy ruský, arabskomaurský a byzantínsky sloh, vytvoriac napodiv súmerné a ľúbivé dielo, zdobené rovnako umne skĺbenými rôznorodými vzormi kovaní kovových výplní.
- Daj niečo do dlane a ja ti poviem viac. Oslovil ma nečakane chlapík, asi bezdomovec. Kde sa vzal, neviem, ani ako sa priplichtil do mojej blízkosti.
Vytrhnutý z myšlienok, zaváhal som najprv, či, či nie. Dotyčný nebol v tvári žiaden žobrák, skôr typ neprestajného tuláka svetom. Nemohol som sa ubrániť dojmu, že som ho už niekde musel stretnúť.
- Petru, ten architekt bol zbožný človek. To sa na tomto jeho chráme hneď vidí. Pozri – masívne ruské obliny stĺpov nesú vzletný maurský oblúk. No, nie je to geniálne? Opýtal sa, svojím bystrým odhadom ubezpečený, že som sa očividne narodil pre architektúru.
- Po druhej svetovej ho mali vyhodiť do vzduchu ako rušivý element. Amen. Ale nestalo sa tak. Paradoxne ho zachránili inoverci, okrem iných sa zaň prihovorili miestni Židia. Kišinev s Odesou nerozlučne spája jeho určujúca architektúra. A napríklad Odesu robí Odesou práve oná Bernardazziho.
- Pravda. Potykajme si. Navrhol som celkom zbytočne, lebo to urobil už na začiatku.
- Som tiež Petru. Podával mi ruku na znak súhlasu.
Odkiaľ vieš? Opýtal som sa ho.
- Prednášal som. Dosť dávno. Nepamätám si všetko. Upresnil prekvapujúco.
- A teraz? Čo robíš takto? Zarazil som sa. Bol oblečený čisto, nikde ani fľak.
- Prednášam okoloidúcim. Keď nemám iné na práci. Odpovedal pokojne.
Nevychádzal som z prekvapenia nad týmto zjavom. Až po hodine som sa dovtípil, že hrá dvojakú úlohu vo svojom živote. Profesor, čo sa prezlečie do ošuntelých šiat a po takejto jednoduchej premene brázdi vari nikým nepoznaný ulice, možno i celé Moldavsko, ba celý svet.
- Narodil som sa v Československu. Nie som Moldavan. Keď toto zahlásil, ostal som už načisto zmätený.
- Čože? Ty si od nás? Opýtal som sa v jeho rodnej reči.
- Počuj, nechodil si medzi amatérskych výtvarníkov? Ohromený som si spomenul na dávneho kolegu od palety.
- Pamätám si na tvoje výtvarne poňaté fyzikálne pokusy.
- Áno. Skúmavo si ma prezeral a akoby i vybavoval v pamäti.
Akademický architekt si vzal grafičku, výtvarníčku. Keď sa jeho milovaná žena pobrala vymaľovať nebesia, ostala z neho už len polovička. Pol jeho osobnosti odišlo s ňou.
- Poznal som ťa hneď. Ty si bol vždy šialený do Balkánu. Si teda stále rovnaký a to, že sa tu moceš, má svoju prísnu logiku. Vychrlil a pre úplnosť začal prednášať o svätej Teodore Karpatskej:
- Táto žena sa vydala za Elefteria, ale ich manželstvo sa po rokoch spoločného života rozdvojilo. Obaja, spolu v jedinej dôvere, pocítili nezvyčajnú túžbu odovzdať svoje životy duchovnu, ktoré tu, pod úpätiami Carpatii orientali, bezhranične objíma ľudské bytosti. Keď trieliš touto krajinou a spiacu krásavicu nepobozkáš, nevstane. Nie, že ona oči neotvorí, ale tvoje oči ostanú pre ňu zatvorené. Pomlčal chvíľu a vnímal pozorne to, čo sám povedal.
Rozhovoril sa o svätici, čo strávila zbytok svojho života obkolesená hladkými, kolmými stenami nevľúdnej pustovne. Studené skaly, ktorých sa dennodenne dotýkala, naučila komunikovať v pravom zmysle slova. Sama sa od nich, táto nevšedne telesne i duševne pôvabná žena, naučila uchovať si fyzickú krásu i úctyhodnú spiritualitu do vysokého veku.
Keď turecké vojská v 17. storočí okupovali oblasť, pokúšali sa raz do pustovne dostať vojaci, avšak bez úspechu. Bezbrannú ženu zachránil ako zázrakom zosuv masívneho kamenného bloku, ktorý ju oddelil od votrelcov.
Okrem príležitostných návštevníkov z ľudu, nosilo jej odrobinky v zobáčikoch nebeské vtáctvo. Dažďovú vodu načierala z nádržky, vydlabanej v skale.
Ukončil svoj výklad Peter a ukázal prstom na zem.
- Toto je jej zem vyvolená. Od slnečných úbočí začínajúcich sa Karpát priľahlé planiny a stepi, až k moru. Svätá Bassarabia…