V moldavskej stepi 20.

V moldavskej stepi 20.

Anotace: Sofia

Prebudil som sa a rozospatým zrakom vyhľadal na nebi Zorničku. Svietila žiarivo nízko na východe a ostatné hviezdy boli popri nej ako sliepňavé lampášiky s dohorievajúcimi knôtmi. Jedna po druhej zhasínali a márne by som si namáhal oči, aby som našiel Mliečnu cestu, tiahnúcu sa celou oblohou od severu až k súhvezdiu Strelca na juhu. Teraz, uprostred leta astronomický súmrak dávno vytlačil Kráľovnú noci - takzvanú „astronomickú noc“, z jej trónu. Slnečný kotúč sa iba ponára pod obzor, zhruba na 20 stupňov a tma nie je úplná, tak ako v zime, keď klesá omnoho hlbšie, kamsi až pod naše nohy.
Hrubé ponožky mám pohodené pri nose, pretože som si ich večer navliekol na ruky, aby ma neštípali komáre a nad ránom opäť zvliekol dole. Prišiel mi na um vtipný výrok, ktorý si navzájom hovoria bodrí Moldavci, keď si vyzliekajú ponožky: „Uplynul ďalší rok!“
Stále ešte ležiaci v mrákotách, zodvihol som ruku k nebu a vystrel dva prsty do véčka:
- Päť pív! Zvolal som a čakal na čašníčku. Tá nedala na seba dlho čakať a s údivom sa snažila uviesť ma na správnu mieru:
- Hádam chcete povedať, že dve?
Zavrtel som dlaňou na znak nesúhlasu:
- Toto je rímska päťka! A ruka mi unavene odkvecla na zem.
Čašníčka priniesla dve pivá, potom ďalšie dve a nakoniec posledné, piate pivo.
V hlbokom predklone mi ich položila pod samý nos a dráždivá vôňa napeneného zlatého moku naplnila s pôžitkom celé moje pľúca. Neviem, či som v polodriemotách všetko vypil, alebo to bol len prelud. Zamľaskal som a načisto sa zobudil. No, ničového nič.
Jazyk som mal zdrevenetý, v hrdle sucho a ústa prázdne. Bar - kde nič, tu nič a rovnako nenacicaný komár sa mi pokúšal sadnúť si nikde inde, ako rovno na peru.
- Porantalo ťa, pliaga besná! Zahrešil som, rozmrzený do morku kosti a preklínal chvíľu, keď som ho chcel zacapiť. Lakťom som totiž zavadil o plastovú fľašu, ktorá odletela na bok a kým som ju naspäť postavil, vytiekla z nej vzácna tekutina celkom nazmar.
Nejaký Loktibrada alebo kto to bol zač, sa rozrehotal za mnou. Strhol som sa, vyskočil na rovné nohy a zobzeral sa na všetky strany za pôvodcom smiechu. Vysoká tráva všade naokolo dokonale skrývala svoje tajomstvá, ani sa nehnúc.
- No toto, začnem veriť na rozprávkové bytosti! Pomyslel som si a pozrel sa nahor, či tam niekto netrieska si paprčami po bruchu ako na bubon, zavesený za traky z neba.
Nebol tam nik. Iba čo Vega s Altairom a Deneb tvorili klasický nebeský, letný trojuholník najžiarivejších hviezd, tak či onak, navidomoči slabnúcich v rýchlo zažíhajúcom sa úsvite.
Po neúspešnom pokuse nájsť tú paskudu harafurtáka, čo sa mi vysmieva, sadol som si a vyňal z pláteného vrecka niečo na raňajky. Nanosili sa mi tam mravce, nuž povytriasal som ich na zem aj s omrvinkami, ktoré ihneď začali odnášať nevedno kam. Pozorujúc čulý drobizg, zajedal som si z toho, čo mi ostalo, veď každý raz bude skladať účty zo svojich hriechov, ba i títo zlodejíčkovia mrňaví.
- Mal by si ma dačím obdarovať… Ozvalo sa po chvíli z trávy.
- Na svätého Nikdala! Odpovedal som pohotovo.
- Kde si sa takto vybral, vospust sveta a sám, hory-doly prevandrovať? Začul som už úplne blízko pri uchu. Neobzrel som sa za nič na svete a ani neodpovedal. Iba som sa zahľadel do prázdna rána.
Zastala si predo mnou ženička, nevysoká, nižšia poldruha metra. Na hlave šatka, uviazaná nafest, po starosvetsky. Oči živé, vrások na tvári primerane veku a v ruke košík, plný byliniek.
- Mladý pán, kde máte šťastie? Opýtala sa a skúmavo hľadiac mi priamo do očí, odvetila si sama:
- Mrzút, ten mi nič nedá, lebo nič nemá, však? Prehodila zopár slov, akoby cez plece a ukázala na mňa prstom.
- Neboj sa, neurieknem ťa, máš smolu. Zasmiala sa stareckým smiechom.
- Som Sofia. Múdrosť sama o sebe a vedma. Vieš, čo ti chýba? Žihľava! Na raňajky, podrvená na jazyk. I na večer pod hlavu, i pod členky. Kývla rukou, že dobre, ak nechcem, tak nech.
- Dobre ti radím, pŕhľava je rovno z raja, božská, nenahraditeľná. Pozri na mňa. Mám už stodva roky a ešte ma v krížoch neseklo. Čo? A zuby mám všetky. Rozumu, až sa mi v očiach hmlí. Čo? Veď už povedz niečo! Vyzvala ma starká a narovnala sa, aby trochu viac povyrástla.
- Ste obdarená až až. Nemám vám čo dať, čo nemáte. Máte všetku moc, aby vám bolo všetko po chuti, všakže? Ozval som sa naveľa aj ja. Tiež som sa vyrovnal a pozrel na starkú trochu kyslo a zároveň v náznakoch i byľku láskavo.
- Nepozeraj na mňa zhora, mužík. Nie som klasická dôchodkyňa, nevieš, skadiaľ ti môže pomoc prísť. Už len málo chýba a staneš sa… Odmlčala sa a sklopila zrak, akoby hľadala správne slová. Potom pokračovala:
- Ušla sa ti táto pocta. Že som ťa stretla. Lebo keď sa hrdza odstráni, i všetko inak vyzerá, ako nové je to. Ver mi, mal by si ma obdarovať, lebo to, čo máš ty, nemám ja a čo mám ja, ty ani zďaleka nie.
Napadli mi súvislosti a hneď som bol v obraze:
- Tretí bozk! Prišiel som na hádanku, ktorú lúštim už niekoľko dní. Do tretice všetko dobré, aké jednoduché! Zaplesal som vo svojom vnútri a podišiel k starenke s úsmevom na tvári. Vzal som ju za zápästie zovretej dlane, v ktorej mala akési dlhé stonky s drobnými ružovkastými kvietkami, sklonil sa nižšie a pobozkal ju na ruku. Znovu som sa uklonil a úctivo odstúpil asi jeden krok dozadu.
- Pozrela sa najprv nechápavo, potom črty jej drobnej tváre zmäkli, vyhladili sa, zrumenela vlásočnicová pleť a žena zmohla sa len na nesúvislé a nečujné zaševelenie máličko do modra podfarbených pier. Dlhšie sme tak stáli oproti sebe, obaja prežívajúci chvíľu porozumenia a dorozumenia sa i bez slov.
- Si ako on. A máš aj podobný hlas ako mal on. Tu je. Vytiahla z vrecka na zástere priehľadné plastové púzdro s čiernobielou fotografiou muža vo vojenskej uniforme.
Vzal som obrázok do rúk a s prekvapením uvedomil som si zrazu tú nesmierne udivujúcu zhodu našich tvárí. Veď by mi mohol byť dvojníkom. Užasnutý som si premeriaval muža znova a znova, neveriacky pokrútil hlavou a povedal, skôr na svoju adresu, než jej:
- Váš muž? Zaváhal som chtiac-nechtiac, lebo som nedokázal v danej chvíli inak zareagovať. Prikývla a uronila slzu. Skotúľala sa jej po líci na zem, aby sa pomaly vpila do nej. Ostala tam škvrna a pribudla ešte jedna, tesne vedľa. Utrela si zvlhnuté oči do bieleho obrúska, a vložila ho spolu s milovanou pamiatkou naspäť do náprsného vrecka na zástere.
- Da. Bola som mladá a on, nevrátil sa z frontu. Vychovala som dvoje detí sama. Ľudia z dediny mi pomohli, rodina tiež. Ale vojna je zlá. Berie. Oberie ťa o to najcennejšie. Sama viem.
- Cítim s vami. Nedomyslel som si všetko hneď. Teraz viem. Potešoval som ju slovami nepredstieraného súcitu.
– Chodíte na hrob? Spýtal som sa nadôvažok dosť nešikovne.
- Bola som na jeho hrobe v Československu. Tam leží, pri meste Zvolen.
Zostal som zarazený, akoby do mňa hrom udrel. Stŕpol som a zajachtal:
- Odpusťte, môžete to zopakovať? Nemohol som k sebe prísť od rozčúlenia, aj dojatia. Srdce mi stislo. Čoho som sa napokon dočkal z jej úst. Prišiel som do tejto stepi len tak naverímboha a tu žeravá pahreba, niet kam stúpiť, priam sa otvára zem!
- Synáčik, čo je? Spýtala sa a spozornela, očakávajúc odpoveď.
O minútu, keď po mojom prekvapení ani znaku neostalo, zložil som si ruky na prsia a povedal:
- Som odtiaľ, bábinka. Poznám tam každý kameň, tak. Na viac som nemal síl. Vyjadriť nebolo možné to, čo mi práve hrmelo a húdlo hlavou, ako dňom-nocou salvy a sirény v pamätnom štyridsiatompiatom roku, keď sa od východu blížil koniec šesťročného zla, vykúpený životmi ruských aj rumunských vojakov…
Autor Petbab, 23.03.2020
Přečteno 22x
Tipy 3 ... Tip / Supertip
Poslední tipující: Květka Š., Amonasr
ikonka Komentáře (0)

Komentáře
© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.6 | Facebook, Twitter