V moldavskej stepi 21.

V moldavskej stepi 21.

Anotace: Step

- Som Step. Aby si vedel to, čo ešte nevieš. A že som ženského rodu. Zaznel tichý hlas vo viacerých ozvenách zdola, zo všetkých svetových strán, ba i zhora. Zastal som, podišiel pár krokov k miestu, ktoré som si vyhliadol pre odpočinok a zhodil batoh z pliec na zem. Pozdvihol som pravicou šiltovku, palcom a ukazovákom za tienidlo, utrel si zároveň spotené čelo a ukončil salutovanie nádychom nadoraz a hlbokým výdychom až zo dna pľúc.
- Ach, keby si vedela, odkedy sa už potĺkam, namojpravdu pokoja nemám a stále hľadám ďalej a ďalej, ani neviem čo za cieľ. Ty sama nepovieš, nemáš ústa. Iba múdro mlčíš, sama sebe rozumieš prečo. Keby si mala podobu, ladný vzhľad, bola ľúbivá oku, padol by som ti k nohám, otvoril svoje náručie a …
Nedokončil som svoj monológ, lebo nastalo bezvetrie a v ústach mi tak vyschlo, že podnebie sa mi prilepilo na jazyk. Zatočila sa mi hlava od úpalu a sklátil som sa nadol, k batohu. Tých dvadsaťpäť kilometrov od skorého rána urobilo svoje.
Bolo pravé poludnie. Slnko vystúpalo do zenitu a jeho lúče, prechádzajúce v tejto hodine dňa cez najtenšiu vrstvu zemskej atmosféry, nemilosrdne spaľovali.
Čo by som dal za to, keby nastalo teraz zatmenie! Aby sa tu niekde nakriatol Mesiac na nebi a poponáhľal sa prekryť žeravú guľu svojím okrúhlym telom. Ale kdeže, niet ho, schoval sa, chytrák, krivé rebro daromné!
Vypil som posledný dúšok zbytku teplej vody a to som mal pred sebou ešte celé popoludnie. Nikde ani mráčka, nebeská modrá sa zmenila na sivastobielu, nad obzorom až takmer bijúcu do očí svadobnú belobu, sťaby nevestiných šiat, nad pripálenou rovinou bez konca-kraja. Pud sebazáchovy mi diktoval znehybnieť a pozakrývať sa od hlavy po päty čímkoľvek, aby som úplne nevyschol. Do večera je predo mnou celé popoludnie so stupňujúcou sa horúčavou a opatriť si záštitu nie je kde. No, nikdy nevedno, odkiaľ zafúka, skade dačo zíde na rozum. Mal by som sa zmobilizovať, veď nikdy nie je toľme neskoro, aby z toho nakoniec niečo nevyvstalo.
- Som Step. Žena a matka. Nedám ti zahynúť, dieťa moje. Predstavoval som si, ako mi hovorí tieto slová nádeje priamo do ucha tá, ktorú cítim po celý čas vo svojich pätách, ale nikdy som nevidel aspoň v náznaku. Skrýva sa mi, hoci viem, že je blízko. Cítim horúci dych v tyle a počujem biť jej srdce hneď vedľa môjho. Milujem ju a ona nechce opätovať moju lásku, alebo čaká, že dostane zo mňa všecíčko-všetko, čo mám. Život je v hre, alebo duša?
Nech sa sama rozhodne, ale oboje nedám, musí si vybrať. Ak by bola ateistka, mala by to uľahčené, lebo v dušu neverí.
- Daj dušu, a ostaneš nažive. Začul som zo štyroch svetových strán. Ozvena to zopakovala, i keď tu nieto brál nikde naokolo. Hluchá roveň ako dlaň, vystretá až k mojim nohám, žiada odo mňa dôkaz lásky. Povedal by som, čo slina na jazyk donesie. A to všetko pre to, aby darom poznala, že čo v srdci, to na jazyku, nech vie, do čoho som sa namočil.
Nuž, čo robiť, keď nemôžem ovplyvniť to, čo sa dozviem, povedzme za okamih? A neradno oddeliť, čo má byť podľa mňa odjakživa dovedna. Dám život i dušu, rozhodol som sa.
- Ber oboje. Som celý tvoj, na! Ponúkol som sa a otvoril oči, ako som mohol, čo najširšie. Nastalo ticho, nedlho, iba čo som nabral smelosť na to, čo má prísť a čo ma určite neminie.
- Štedrý si. A trúfalý, vieš? No, tak. Rozmysli si ešte. Dám ti možnosť, naposledy. Začul som varovanie – však, čo už iné to len mohlo byť?
Poobzeral som sa okolo po zemi a zbadal trčať z nej tehlu. Červenkavú a hranatú, ako nakrivo vykúka z nažltlej trávy. Napadlo ma: - Čo keby tu bolo bývalo kedysi ľudské obydlie? Už antickí autori poznali tieto končiny sveta ako Sarmatskú púšť. Ak tu bola voľajaká usadlosť, nuž by prináležala k nej studňa!
Ako zmyslov zbavený rozbehol som sa hľadať prípadné ďalšie znaky obydlia. Kde-tu nachádzal som iné úlomky tehál, roztrúsené po zemi, alebo vyčnievajúce z terénu v rovných líniách. Keby ma niekto nestranný pozoroval, akiste by si poklepkával na čelo. Aký som bol, tak mi treba. Vyjsť svetu na hanbu nemôžem, nikto tu nie je a nevidí, just ako sa vraví – blázna, nebodaj.
Blúdiac, narazil som na miesto so zelenšou trávou. Vynímala sa ako oáza v tomto mori súvislej, vyprahnutej žlte. Bol to približne kruh a nie viac, než s poldruhametrovým priemerom. Začal som po ňom skákať a pôda sa pod mojimi nohami hýbala, spočiatku bezpečne, ale po prudkých výskokoch som nadobudol dojem, akoby som sa mal čochvíľa prepadnúť, tak sa prehýbala. Dupol som z celej sily a objavila sa tmavá diera. Zemina z jej okrajov sa prepadávala a postupne odsýpala dovnútra. Začul som podozrivý šplechot. Hodil som do otvoru kus tehly a šplechlo to tento raz celkom zreteľne. Objavil som studňu, hurááá! Rozbehol som sa pre ešus, ušká podviazal lankom a spustil ho do nej. Nedočiahol na vodu. Musím pridať ešte motúz, aby sa azda dotkol hladiny. Pozväzoval som všetky špagátiky, čo som u seba našiel a spustil nádobu do útrob zeme. Zaťažil som ju tehlou, aby sa mohla ponoriť a o chvíľu som už ťahal von pol litra blahodarnej, studenej a krištáľovočistej tekutiny. Privoňal som k nej a okúsil najprv opatrne, len tak-tak, špičkou jazyka.
- Je pitná, priamo z môjho pravého oka. Ozval sa v ovzduší šum, podobný vetru, zmiešanému dokopy s ľudským hlasom. Dobré znamenie, ale nahnalo mi aj trochu strachu to nezvyklé šťastie z čista-jasna. Celé dni chodím lárom-fárom, no, žarty si nerobím, múdrejšie bolo by držať sa hlučného davu. Takto si fabulujem, kto vie, koľko toho navymýšľam, čo všetko mám ešte za lubom.
- Neverím, že si to myslel vážne. I tak si maj tú vodu, načo by bola mne, kvapka akurát? Zadala nakoniec otázku, či sama sebe, ona, čo hovorí zovšadiaľ i znikadiaľ, ticho i polohlasne, preto si ja ťažkú hlavu robiť nebudem.
Napil som sa, uhasil najhorší smäd a dal som sa prechádzať sa, nachádzajúc stopy rozrumených zvyškov múrov skoro na každom kroku. Sem-tam som zakopol do črepu, ktorých sa v tejto motanici váľalo bez osohu viac než dosť.
- Ký šťastlivec vykopal studňu pred azda tisícročiami, aby som ju ja, pocestný z kiehosi zadunajského barbarika, našiel pripravenú, s vodou pramenistou, ako stvorenou nabažiť sa jej? S farbou von, kam sa uberáš, aj keby si si pravdu z prsta mal vycicať, von s ňou! Presviedčal som úspešne sám seba.
Vykročil som naspäť k svojim veciam, ja, náhodný hosť, čo som pre seba spod zeme spásu bol práve vydupal. Kôpka tam bola, ako prv, nedalo sa vidieť všetko. Len či ma nepríde draho táto príhoda - kde sa vzala, tu sa vzala? Čo tak vyložiť darebne všetko aj s batohom na chrbát a pohnúť sa ďalej?
- Cítim ťa. Počujem každý krok, počúvam dlho do noci tvoj pravidelný dych, keď spíš. Moja voda ti zachutila? Položilo mi otázku stále to isté, príjemne zafarbené a mnohohlasé echo.
- Ďakujem. Si láskavá, moja. Vyznal som utešenej, namojveru, iba jej samej visiac na perách.
- Kým rozprávkový zvonec neodcengá koniec, rozprávaj mi, hovor, aká som krásna, prívetivo sladká, bozkaj ma na ústa… Vyzvala ma nežným a očakávajúcim šepotom ženská bytosť, tuto, naskutku všadeprítomná.
Zohol som sa, pokľakol a priložil k zemi svoju tvár. Dotkol sa jej natoľko, nakoľko ma strpela a zase vstal a tašiel svojou cestou.
Nie som tu už ako tá sirota, hlava-nehlava, bez pomoci a požehnania…
Autor Petbab, 25.03.2020
Přečteno 11x
Tipy 2 ... Tip / Supertip
Poslední tipující: Amonasr
ikonka Komentáře (0)

Komentáře
© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.6 | Facebook, Twitter