V moldavskej stepi 22.

Anotace: Domnica

„In padure de la Prut, pe carare merg cantand, si dadui de un mormant, un soldat necunoscut“… Spieva nezabudnuteľný Nicolae Sulac v jednej zo svojich najznámejších piesní. Sám pochádzal z obce na brehu riečky Ialpugel, prítoku to legendárneho Ialpugu, už rieky, vlievajúcej sa v blízkosti Odessy do rovnomenného, kvôli eróziou rozorvaným bizarným, príkrym brehom, neskutočne malebného, najväčšieho stepného jazera Ukrajiny. Kedysi nádherné poriečie zmenilo sa na nepoznanie. Prv, po každej stránke bohatá rieka, je dnes zapáchajúcou stokou, čo núti človeka podržať si dlaňou nos. Jej mnohoruké, do širokého povodia rozvetvené telo nemúdro vtesnali do úzkeho kanála a viesky i mestečká po jej oboch brehoch už roky strácajú obyvateľstvo v nerovnom boji s pracovnými príležitosťami. Množstvo vidieckych domov zíva prázdnotou, sú ošumelé vo svojej opustenosti a nové sú na nich iba nápisy – na predaj.
Nešťastné meliorácie v druhej polovici dvadsiateho storočia, s nedobrým koncom hneď na začiatku obdobia, po ňom nasledujúceho, spôsobili neprehliadnuteľný úbytok rastlinného, zvieracieho a napokon i ľudského života. Rovnako dopadlo predtým aj mimoriadne zarybnené, obrovitánske jazero Brates a množstvo sprievodných menších plôch okolitých stojatých vôd.
Delta Dunaja mala tiež stisnuté hrdlo, nielen od plaču. Bagre tam v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch pred koncom milénia, stačili vyrýpať do tisíc kilometrov umelých kanálov, ktoré mali spočiatku iba predchádzať plánovanému totálnemu vysušeniu posledného intaktného ústia európskeho veľtoku do mora. Enormné výdobytky násilnej transformácie prírody prepadli na celej čiare.
Predo mnou sa črtal zvýšený prechod ponad zanešvárený tok pre chodcov. Presne v polovici, zľava sa opieralo o zábradlie dievča, s pohľadom upretým dolu.
- Vyvolávaš duchov? Hlesol som sotva čujne, keď som prechádzal pomimo. Zastal som až na konci železného mostíka, kde bol zápach zo stoky o nič menej nedýchateľný. Ona stála uprostred, nad súvislým povlakom odporne vyzerajúcej tekutiny s pokrútenými obrazcami na hladine a opierala sa lakťami o zahrdzavené madlo zábradlia.
- Ty, nepotrebuješ pomoc? Opýtal som sa nadiaľku. Útla osôbka, nachýlená tvárou k tej zahnívajúcej hnusobe, vyvolala vo mne hrôzu a oprávnené obavy. Koryto rieky sa tiahlo v rovnej, nikam neuhýbajúcej línii, do ďaleka na juh a akýkoľvek život sa mu vyhýbal zľava i sprava. V niektorých úsekoch prerástlo trstinou natoľko, že o pohybe vody nemohlo byť ani reči.
- Pomoc potrebuje rieka, nie ja. Pohotovo odpovedala a ani sa nepozrela na mňa. Stál som zarazený, s rukami vo vreckách a iba napoly, úsporne dýchajúc. Ťažký vzduch dlávil hlas už v hrdle a znel v tomto jedovatom ovzduší ako z iného, ponurého a temného sveta beznádeje s príznakmi skorého exitu.
- Poď sem, prosím ťa. Neblázni, nemá to zmysel. Presviedčal som to drobné položieňa.
Zagánila len bokom, rovnako zlostne ako predtým a rozplakala sa. Tichý plač to bol, nečujný, púhe slzenie. Zopár kvapiek jej z očí vykanulo do špinavej brečky, sotva dva metre pod úzkym, peším premostením, ku ktorému sa z opačnej strany blížila akási pani s objemnou taškou v závese za sebou. Dych lapajúc dala sa prechádzať lávkou, s dopoly prekrytým obličajom, sunúc za sebou nákupný vak na kolieskach. Železná konštrukcia sa rozoznela tupým, pravidelným hrkotaním a žena prešla rýchlym krokom popri dievčati, ani sa neobzrúc tým smerom. S prerývaným nádychom na druhej strane, ponáhľala sa čo najskôr vzdialiť sa od prechodu cez umierajúcu rieku.
- Neplač, povedz, čo sa deje, ak súhlasíš. Podišiel som k nej o pár metrov po betónom vyliatom páse stredom komunikácie.
Nič neodpovedala a naznačila mi pohybom od zápästia, aby som šiel preč. Neochotne som poslúchol a so sklopeným zrakom sa odobral do bezpečnej vzdialenosti, úporne premýšľajúc, čo robiť. Napodiv som, idúc pešinkou, naďabil na ešte jeden mostík, klenúci sa ponad postranný prítok o niečo pohyblivejšieho toku, Zastal som tam a zahľadel sa do šáchoria, kde sa mihol voľajaký tvor, v nastávajúcom šere neidentifikovateľný a vzbudzujúci určité podozrenie. Závany odporného vzduchu sa tu miešali s čistejšími sekvenciami, kedy som sa zhlboka konečne mohol nadýchnuť. Slnko už bolo zapadlo za obzor a rozhodol som sa neodisť dovtedy, kým sa dievča nepohne z miesta. Niežeby som prepadol obsesii zachraňovať a či utešovať, no jednoducho, nedalo mi to.
Dobrú polhodinu trvalo bezvetrie. Ani komárik, ani žabie kŕkanie neozvláštnili toto hrobové mlčanie. Všemocné, bohorovné živly sa dakam schovali, akoby tušili, že tu teda nič nezmôžu, neporadia si s núteným ustrnutím všetkého živého. Nebolo toho, kto by obrátil presýpacie hodiny času, rozbehol minúty a hodiny vpred zo začarovaného, bludného kruhu závislosti na prízemnom opare všadeprítomnej hypotenzie a takrečeno lokálnej depresívnej cyklóny. Tma sa spustila nadobro nadol, ozvalo sa psie zabrechanie zo strany obývaného brehu.
- La mormant m-am aplecat, dor de mama i-am cantat… Spieval som si, spolu s pomyselným Sulacom, tesknotu a trudnomyseľnosť zaháňajúc. Odrazu sa v tesnej blízkosti za mojím chrbtom ozvalo:
- Duchov vyvolávaš? Niet ich tu, niet tu nikoho.
Strhol som sa ako zo zlého sna a zajachtal:
- Nečudo.
- Čím väčší oplan, tým väčšie šťastie. Dajako záhadne neadresne podotklo dievča. Vo tme som jej nevidel do tváre. Vedel som ako vyzerá iba z toho, čo som si všimol od boku predtým.
- Čo zízaš? Dodala ešte a poďho v nohy. Ľahkým poklusom sa strácala smerom k obydliam a o chvíľu som bol zasa osamote dospieval začatú pesničku. Napadlo ma v okamihu: - Práve sa nepohodla , alebo rozišla s chalanom. Áno, to sa stáva.
Na druhý deň ma opršalo až tak, že som volil zameniť širák za príjemné sucho vo voľnej izbe penziónu neďaleko dávneho, plochého riečišťa zkraja mesta. Na balkóne som veštil počasie a vyzeral z neho nádejne k západu, či sa jednoliato sivá obloha predsa len netrhá. Zatiaľ vytrvalo smoklilo, taký ani lejak, ani dážď. Čosi mi navrávalo, aby som podaromnici nemárnil čas a poobzeral sa po neznámom okresnom meste, potáral sa po jeho uliciach trochu. Hodil som niečo do úst a pobral sa von. Nevľúdne počasie bolo presiaknuté známym pachom od rieky. Prechádzal som okolo budovy miestnej samosprávy a čítal na vývesnej tabuli výrazné heslo: „Ešte v tomto roku vyčistíme rieku!“
Zabočil som z námestia do postrannej útulnej, stromami vrúbenej pešej zóny a do cesty sa mi postavila pozdĺžna budova s drobnými prevádzkami i obchodíkmi.
- Coafor. Hlásal svetelný pútač nad málo pootvorenými dverami do kaderníctva.
- Mal by som si dať do poriadku fasádu. Uzhodol som sa sám so sebou, celý natešený z objavu. Vošiel som do moderne zariadeného salónu, rozdeleného diskrétne na dámsku a pánsku časť a usadil sa do kresla hneď vedľa vchodu.
- Poftim! Luati loc. Oslovila ma staršia pani, pestovaného zovňajšku. Presadol som si a v momente ma zahalila plachta až po kolená. Zasunul som si nohy viac pod seba a procedúra sa mohla rozbehnúť. Kým mi šikovne, zľahka posúvala bzučiaci strojček po zátylku, nečakane začul som spoza plenty povedomý hlas. Niekto tam, v dámskom oddelení radil klientke, ako používať „all in one hair treatment“ na mokré, či suché vlasy.
- Je to ona! Uvedomil som si, keď sa mihla vo veľkom okrúhlom zrkadle oproti mne. Prišla rovno sem, a čosi stíšeným hlasom hovorila mojej kaderníčke. Na sekundu sa nám stretli pohľady a vzápätí na to sa vrátila za záves.
Keď som potom vyšiel von, svietilo už slnko. Sadol som si vedľa do kaviarničky na odpoludňajšiu kávu a otvoril miestne noviny, ktoré boli položené na malom obslužnom stolíku. Prečítal som rovnaký nápis, ako na výveske cestou sem.
- Sa to ale zomlelo? Pomyslel som si, lebo sústrediť sa na čítanie novinového článku nebolo v mojich silách. Pred očami sa mi odvíjal film spred roka, keď som tlieskal početným súborom, tancujúcim v rámci festivalu ľudovej kultúry v otvorenom amfiteátri. Sedelo sa na lavičkách, prenosných skladacích stoličkách i na tráve a do toho všetkého sa miesila rezká, podnetná hudba. Neutíchajúci prúd striedajúcich sa rytmov a sústavného ľudského dupotu o drevené pódium dopĺňalo množstvo ľudí v pohybe. Tancovalo sa všade, jednotlivo i v kruhu, na voľnom priestranstve pred javiskom, i pomedzi posedávajúcich divákov. Tí však takisto nevydržali dlho sedieť a vstávali, ťahaní za ruky svojimi známymi zhora. „Sarba, hora moldoveneasca de sarbatoare, batuta“, vymenili v rýchlom slede točená „invirtita, cadaneasca, či „geamparala dobrogeana“.
Všimol som si tanečnicu, ktorá zo mňa nespúšťala oči. Strojený úsmev to nebol, čo jej ihral na perách. Celú tvár mala rozjasanú, vrkoč sa jej mykal raz doprava, potom doľava, otočila sa naplno zo trikrát a výskokom ukončila záverečnú tanečnú figúru. No, choreograf musel mať z nej nesmiernu radosť, pretože tento výkon bol naozaj zďaleka nedostižný pre všetky ostatné.
Nakoniec zatancovali vybrané sólistky dievčenský tanec, pochytajúc sa za ruky najprv do kruhu a potom v rozvinutej zostave. Upútala ma tam ešte jedna skvelá a dominantná „fata mare“, s dokonale zvládnutým, talentovaným prejavom.
V tom okamihu to postrehla a vo svojej neskrývanej úprimnosti dala najavo tá prvá. Orumenela v lícach a odvrátila zrak. Takto ju vidím od tých čias a neprestáva predo mnou defilovať, ona, samotná, v sprievode zo všetkých strán doliehajúcej, nekonečnej záľahy hudby v prekotne napredujúcom tempe.
Takto som si ju zapamätal a deň, noc, nijako neschádzala z mojej mysle. Zaraz sa mi zdala povedomá, tá, včera zadumaná a na lávke videná iba z profilu. Jej hlas mi teraz zvonil v ušiach a náhly, totožný zjav v zrkadle ma vyviedol z akéhokoľvek omylu. Je to tak, bolo nám to súdené?
- Salut Domnica! Zvolala čašníčka, pohybujúca sa opodiaľ, do mobilného telefónu.
- Vino aici, si cu el. Da seama, despre ce e vorba? Dodala a zašla niekam dozadu. Po chvíli sa vrátila a vyhliadala niekoho cez presklenú výlohu von.
Dopil som vychladnutý zvyšok kávy, zaplatil a pohol sa k východu. Na ulici oproti mne kráčala dvojica, dievča s chlapcom. Vošli a ja som si uvedomil, že ona zbadala ma úkosom. Nuž poviem, večná sláva tomu, kto predpovedal dnes pekné počasie…