V moldavskej stepi 25.

Anotace: Olimpia

Neviem, pri najlepšej vôli to neviem, koľký raz po roku, zas a zas, vystúpil som z vlaku a s rozbehom vrhol sa do náruče všeobjímajúcej stepi. Vítala ma svojimi vôňami a zvukmi, hladením horúceho vetra po tvári a súzvukom fyzična i fluidného súcna, dvoch princípov, ktoré tuná priam dávajú odpovede, na inde nezodpovedateľné, odveké otázky ľudstva. Dakto potrebuje zdolať najvyššie hory sveta, aby sa presvedčil že vyššie už vyliezť nejde. Ja, urbánny jedinec, od detstva túžil som naskočiť na plávajúce, hrubé brvno stromu v Dunaji a plaviť sa k nebárs zaoblenému zemskému horizontu, kde sa rieka prudko stáča doprava, sľubujúcemu pravú voľnosť a naozajstnú, dôvernú blízkosť, až na telo. Niet žiadnej bútľavej vŕby vo výšavách nad oblakmi, nájdeš ich ale bezpočet v intímnych zákutiach meandrov spletitých dunajských ramien na rozložitom dolnom toku, od Rusčuku až po ústie do Pontu. Delta bola po stáročia nájazdov a výbojov, vojen a prenasledovaní každého druhu, úkrytom pre davy i jednotlivcov, štvancov, ba aj vyhnancov, či zbehov. Periprava nosí svoje meno ako dôkaz frekventovanej vodnej spojnice. Chilia, zbudovaná od 13. storočia ako hlavný moldavský prístav, naproti tomu skytala prvé, alebo posledné útočište, v neprehľadnom labyrinte obchodných sýpok a skladov ľudnatého a dobre opevneného, výstavného a mnohovežatého mesta. Dnešné útle mestečko je zvyškom odblesku slávy tohto azda, druhého v poradí, pupku sveta. V roku 1792 bola dejiskom zničujúceho finále rusko-tureckej vojny a následne bombardovaná v roku 1854 britsko-francúzskou paľbou z bojových lodí počas krymskej vojny.
- Držte sa ramena rieky! Za žiadnu cenu neodbočujte do „vnútrozemia“, nevyjdete odtiaľ ani po sto rokoch. Dobre vám hovorím, nájdite si sprievodcu, lebo to je jeden spoľahlivý spôsob, ako neprísť o rozum hneď na druhý deň! Povedal mi „znalec“ miestnych pomerov, len čo som sa ocitol na konci poslednej ulice a otvorila sa mi panoráma, miestami čerená vysokými topoľmi bielymi. Blízkosť mora mi pripomenula nivelačná značka, ku ktorej voľakto pripísal sprejom údaj + 5,052 m nad morom.
- Na zajtra sa ohlásila skupina zahraničných fotografov. Moja dcéra im vybavuje sprievod a náležitosti. Nechcem sa jej do toho miešať, ale môžete jej zavolať na toto číslo. Pokus sa tiež ráta a to i z mojej, i vašej strany, zaiste… Podal mi vizitku podnikavého dievčaťa a dodal:
- Tu sa nehodno zatárať a tiež, nie je to úradne dovolené.
Poďakoval som sa zavalitému päťdesiatnikovi s opálenou tvárou a sľúbil, že už neurobím ani krok navyše. Keď sa vytratil po svojom, predsa som neodolal a zamieril k rovnému obzoru tak, ako sa to stalo už pravidlom, za tie roky. Po hodine som došiel na koniec cesty a močiar sprava, močiar zľava. Vošiel som do riedkeho lesa so stromami s obnaženými koreňmi do metrovej výšky od zeme. Bola na nich stopa po nedávnej vysokej vode.
- Čelom vzad! Zavelil som si. Poznám vrtochy riek a toto bol neklamný znak čohosi, čoho sa treba včas vyvarovať, biednemu tvorovi v týchto končinách.
Večer som už trávil v tábore pre zídencov z polky Európskeho kontinentu, čo sa zišli za účelom zosnímať všetko, čo sa len dá a oddá, z rovnakého dôvodu – zvečniť krásu malebných scenérií i detailov, od najväčšieho, po tie najmenšie, subtílne drobnosti živej, či neživej prírody.
Aký som len rád, že sa to takto zvrtlo, lebo, po pravde rečeno, mapy sú značne voľne spracované a ani satelitné snímky neponúkajú všetko to, čo je skryté hustou vegetáciou, pod korunami stromov – stojacich i sklátených stáročných velikánov.
Na druhý deň sa každý prejavil ako číry individualista. Rozliezli sme sa, čo by mravce po okolí, hľadajúc jednotlivo príležitosti uloviť nejaký neopakovateľný záber pod vývratmi, v tieni liánami obrastených dubín, v blatistých mokradiach, kam len nohu položíš a už sa aj prepadáš. No foť, keď ti piští hmyz pri ušiach a rovno sadá na prst, pripravený na spúšti! No, sústreď sa, keď nemáš sieťku prehodenú cez klobúk. No nestriasaj dotieravú háveď zo spotených pliec, ak sa ti lepí na kožu tričko, aj s krvavými fľakmi od nacicaných beštií!
- Tu sú repelenty, pre každého. Ponúkla táborová vedúca vyslobodenie z múk neustáleho plieskania sa kdekade, kdeako. O pár minút sme páchli napospol rovnako. Iba Oleg nie. Ten vytiahol špeciálne mydlo, pochodil si s ním po odeve a komáre sa presunuli v celom roji inam. Rus Saša hodil prepotené tielko na mravenisko. Pozrel sa po nás s očividným pochopením a po desiatich minútach ho zodvihol, otriasol od mravčej záľahy, navliekol na seba a…
- Ani jeden si už necucne! Spokojne sa natiahol na zem, kde zvykli dorážať v najväčšom množstve. Holanďanka Sandra to stihla nafotiť a urobiť zo série vtipný prezentačný slájd.
Večer nám, vynachádzavá organizátorka a moderátorka Olimpia v jednej osobe, zohnala minifolklórnu skupinu mladých ľudí zo susednej obce. Urobili dobrú prácu, podaktorých z nás naučili podupávať po piesočnatej zemi v neuveriteľne rýchlom slede opakujúce sa krokové variácie. Potom nasledoval vrchol programu:
- Národný tanec calus je v podstate posvätodušným vzývaním mýtických ženských démonov. Dajte si pozor, chlapci! Dámy, dávajte nemenej bacha, pretože ženy v čase Letníc upadajú do tranzu, aby získali schopnosť liečiť a dostať sa do kontaktu s oným svetom. Calus je výlučne mužský tanec, ktorý sa tancuje za tým účelom, aby ženské pokolenie prebudil naspäť do reality. Takže, do toho! Vyzvala nás sprievodkyňa.
- No, dožil som sa! Čo z toho mešťan, ako ja, môže vytrieskať? Pomyslel som si a čakal ako na zázrak, čo bude, ak bude.
- Turícam sa po našom hovorí „Rusalii“. Z tohto názvu pochádza pomenovanie bájnej bytosti – rusalky. Kaluš sa tancuje v rôznych obmenách. Okrem krásavíc Mandrele sme od našich dáckich predkov zdedili Iele. To sú víly-bohynky všetkých neobrobených zemí. Pozrite sa okolo seba, nachádzame sa uprostred nedotknutej divočiny, plnej pasúcich sa divých koní deltových „Equus ferus caballus“.
- Olimpia, prosím, zachytil som niekde, že trpia všeobecne rozšírenou infekčnou konskou anémiou. Čo je u vás nového, bude lepšie? Nedočkavo prerušil výklad temperamentný Srb Jovan.
- Lentivirus patrí do čeľade Retroviridae. Akútne prípady sprevádza vysoká horúčka a choroba môže prejsť do niekoľkoročného chronického štádia. Tieto koníky trpia slabým pulzom a nepravidelným srdcovým rytmom. Aj pri menej závažnej, subakútnej forme ochorenia, môže sa prejavovať, v dôsledku rozkladu červených krviniek, postupná strata hmotnosti zvieraťa. Momentálne sú v karanténe. Ukončila monológ na tému naša umná „ghid turistic“.
V nasledujúcich dňoch sme sa plahočili, ufúľaní od večitého pre- a podliezania všakovakých nahromadených nánosov raždia. Pamäťové karty fotoaparátov sa zapĺňali úlovkami svojich viac, či menej skúsených majiteľov a počasie dlhodobo vskutku prialo nárokom na osvetlenie pri expozíciách v nemenných svetelných podmienkach, ktoré minimalizovali prípadné omyly v objektívnom posúdení situácie voľným okom. Mňa jediného z nás to netrápilo, pretože fotografujem ak, tak rozpisy odjazdov vlakov na nádražiach a to je tak všetko.
- Nafoťte si toto! Zvolala Oli na usilovne sliediacu Francúzku Chantal v maskovanom tričku, krčiacu sa pri zemi pod lianami ovešanom anglickom dube a ukázala naň hore.
- Máte jedinečnú príležitosť nacvakať si najsevernejší výskyt v Európe subtropickej „Periploca graeca“.
Inak trochu krátkozraká Chantal nerada nosila okuliare a tak sa jej zlievali vzdialenejšie podrobnosti do rôznofarebnej mäteže bez kontúr. Vyňala si ich z náprsnej tašky a zhíkla od neskrývaného údivu:
- Olala! C´est ca, que j´aime!
Plná náhleho fotografického entuziazmu zvŕtala sa potom dobrú polhodinu okolo desať metrov dlhých, visiacich liánovitých šľahúňov, obsypaných päťcípymi, do bordova sfarbenými kvietkami.
- Žena a kvety, to je teraz práve tu naporúdzi. Urobil som si foto, konečne aspoň jedno, do zatiaľ prázdnej galérie v mojom mobile.
- Veuillez m´envoyer? Poprosila ma a nedajboh niečo ušlo, pátrala koncentrovane po štedro núkajúcich sa možnostiach, vystihujúcich neopakovateľné čaro nových a nových zátiší s bohatou kvetenou.
- Vy ste aký exot, Peter? Nearanžujete, nefotíte, vôbec nie ste taký klasický turista. Povedala mi Oli, keď sme sa predierali nazad k stanom nášho táboriska. Už tam bola teta Corina, pripravujúca čosi dobré a podobné vegetariánskej variante balkánskej sarmy k obedu. Niekoľko naslovovzatých gurmánov už nevydržalo a posedávalo v blízkosti zaneprázdnenej kuchárky v poľnej kuchyni, v bezpečnej zóne príjemne tieniaceho altánka.
- Fotografujem očami. Klipkám viečkami. Alebo mrkám. Vysvetlil som akosi, trikrát nešikovne.
Oli sa z chuti zasmiala a hneď aj oponovala:
- Super! No fakt! To u vás aj sliepky kikiríkajú? Ale čo poviete, je pre mňa sväté.
No, nie horúce, až keď vychladne.
- Kohúty u nás si netrúfnu kotkodákať. Snažil som sa dokončiť myšlienku.
- Vartáš Peter by ich potom do neba nepustil. Ani ja na jeho mieste. Hýril som výrečnosťou. Olimpia na to iba prakticky zatĺkla a lakonicky zmajstrovala pointu:
- Muzikanti sú tí vaši, div sveta, no aleluja! Veď i naši, moldavskí sú rekordmani, s požehnaním. No, dosť už chvál, do povál…