V moldavskej stepi 31.

V moldavskej stepi 31.

Anotace: Sorina

Satelitné snímky názorne ukazujú úpadok, až vyslovený zánik stepi. Šolochovov román „Rozoraná celina“ sa stala symbolom nástupu k osvojeniu si ohromných plôch černozeme, ktorej sa po Októbrovej revolúcii „blýskalo na časy“. Kolektivizácia na celej šestine rozlohy sveta, po druhej svetovej vojne prehupla sa ešte ďalej na západ a v päťdesiatych rokoch minulého storočia urobila bodku za tradičným roľníckym spôsobom života i myslenia. Agronóm sa stal tým, kto prvý na svete miluje pôdu, tú predrahú rodnú hrudu:
- Vychodil na polja molodoj agronom, govoril što zemlja vsja v narjade cvetnom, molodoj agronom neuchodit z polej, on prichodit sjuda kak k neveste svojej, choroša zemlya - moj kraj dorogoj, ljublju tebja vsej russkoj dušoj!
Táto zľudovelá pieseň autora ďalších šeťdesiatich populárnych piesní, Grigorija Fjodoroviča Ponomarenka, hovorí za všetko. Step je sto razy preinačená, na obraz svojho pána a držiteľa, „Nevedka, či Vševedka“, na vás záleží čo si z toho vyberiete, hnaného ziskom z pyramídovej hry „obilnice Európy“. Hazard so stepou je rovnaká časovaná bomba ako likvidácia amazonských pralesov. Neveríte?
Nikto tomu neuverí, iba mykne plecom. Čo už môže byť za osoh z takej neobrobenej, rovnej a trávnatej nížiny?
Tráva ako tráva, keď si ju zasejem, vypestujem si za domom anglický trávnik, kosačkou raz za dva týždne pokosím a už. No dobre, tráva nech rastie aj v parku. Dobre teda, nech rastie aj v nejakých ohraničených rezerváciách a na chránených územiach s nejakým biotopom, alebo susediacimi biotopmi, kde migrujú konkrétne protežované živočíchy. Nuž, tráva nie sú stromy, nepotrebuje rovnocennú ochranu. Nakoniec, po tráve sa šliape, čože je nás po nej, však? Čože nás bude po nej, keď všade budú prevládať technokratickou civilizáciou spevnené plochy liatym betónom, vyasfaltované, povydlážďované a zastavané, kam len oko dovidí? Ako bude dýchať svet? Veď tráva – to je výstelka pľúc Zeme!!!
Najprv si ľudia vychodili v zelenom koberci podľa vzoru zvierat chodníčky. Úzke jedno- a dvojstopové. Neskôr, pasúc svoje stáda, pískajúc pritom na píšťalkách, celé spleti mnohopočetných prtí po rovinách, i po svahoch, zatrávnených božou Prozreteľnosťou touto pastvou pre oči i pre domáce zvieratá, dobytok aj operence, v podobe dedinských kŕdľov husí a kačíc.
Od nepamäti stepní ľudia delili sa o hru na fluier s nevyčerpateľnou tvorbou spevavého vtáctva a svetoznáma skladba „Ciocarlia“ od Moldavana Georgea Enescu je vrcholom kreativity, náležitým holdom tomuto kýženému, večitému súzvuku človeka s prírodou. No, neviem, neviem. Niekto dnes uprednostňuje umelý trávnik pred živou mačinou. Mladé generácie za, hádam, posledných sto rokov, nevedia, čo je to pravá, nefalšovaná step. Neodrežú si na jar výhonok vŕby a nevedia z neho ukrútiť píšťalku. Načo aj, pestovať takéto a podobné staromilstvá, máme onakvejšie starosti, nie hrajkať sa podaromnici.
Za mestom, na ulici, ktorá v určitom mieste, za poslednými novými domami rezidenčného typu, strácala svoj pevný povrch a zmenila sa v dvojstopú poľnú cestu, rovnú ako šnúra, vidím chlapca, odhadom dvadsaťročného, sedieť s notebookom na kolenách. Hlavu má sklonenú vopred tak, aby mu vrhala tieň na obrazovku a mohol na nej kresliť. Pohrúžený do nepretržitej súčinnosti s gadgetom, zbadal ma, až keď som prechádzal pomimo. Zavrčal, buďto som ho vyrušil, alebo len tak, zo zvyku. Jeho okuliare sa mu zosunuli na koniec nosa a všimol som si, že oči má začervenalé od vysilenia z prudkého svetla. Urobil som pokus, nezastaviac sa ani, osloviť ho pozdravom. Odpoveďou bol jasný vyhadzov a jednoznačné odmietnutie akéhokoľvek kontaktu.
Sklopil som zrak, lebo nič iné mi veľmi nemohlo napadnúť. Pokračoval som v ceste a pocítil v chrbte páľčivý pohľad, plný rozhorčenia z neželaného zápasu o životný priestor. Poľná púť sa za topoľovým stromoradím rozbehla k horizontu a ja som sa uberal tým istým smerom v nádeji, že do večera stihnem ubehnúť tých zvyšných dvadsať kilometrov kultúrnou krajinou, čo ma ešte delia od bezprízorného fliačika stepi, črtajúceho sa nejasne bokom, v kútiku na ortofotomape. Pozdĺž komunikácie, slúžiacej traktorom s vlečkami a kombajnom, po oboch jej stranách tiahli sa niekoľko metrov široké pásiky brakickej stepnej vegetácie. Hľa, tu je a predsa, nie je. To, čo hľadám, mal by byť nijako hospodársky nevyužiteľný, osihotený kúsok zeme, azda slatinný, či inak postihnutý a neúrodný.
Po približnej polhodinke rezkého pochodu, spomalil som tempo, lebo v ústrety sa mi hnal pes, vzbudzujúci rešpekt namieste. Nezabrechal, ani nespomaľoval, i keď už bol takmer pri mne. Prehnal sa natesno a na holých lýtkach pocítil som bezprostredne závan. Uf, zabrzdil pár krokov za mnou a ja som sa skrčil k zemi a roztiahol od tela ruky s otvorenými dlaňami. Našťastie nebol sám, lebo vzápätí začul som ostrý hvizd píšťaľky a v tom momente sa psisko, veľké ako teľa, rozbehlo spiatky. Jeho majiteľku bolo vidieť až zblízka, keďže išla sprava povedľa slnečnicového poľa a vysoké byle, stojace nahusto v krajnom rade, dokonale maskovali útlu dievčinu, nie staršiu, ako pätnásť rokov. Keď sa priblížila, nevzďaľujúc sa od slnečníc, iba podotkla s výrazom ustarostenosti na tvári:
- Prepáčte, netušila som, že tu niekto je. Podhrabal sa popod plot, ušiel nám do polí, nuž som ho hľadala a našla dosť ďaleko.
- Nemusíte sa ospravedlňovať, pes je určite dobre vychovaný, veď sa to pozná hneď na prvý pohľad. Vrátil som zopár slov v bezstarostnom tóne.
Bolo to dievča, aké sa zvykne sporadicky vyskytovať v blízkosti novostavieb rodinných viliek na okraji každej väčšej, či menšej aglomerácie mestského typu. V značkovom joggingovom úbore a bielych bežeckých teniskách. Fleecový outdoorový set vhodne dopĺňala na temene hlavy stuha vo farbách moldavskej vlajky, zväzujúca vysoko vzadu dlhý chvost, pohupujúci sa pri behu na obidve strany v rovnomerne opakujúcom sa rytme.
- Nehnevajte sa, nemôžem sa zdržať, lebo sa budú o mňa rodičia báť. A mala som dohliadať na brata. Ponáhľala sa vysvetliť a chcela vyštartovať do poklusu.
- Videl som ho, bol v poriadku. Ubezpečil som ju.
- Hm, je iný, ale iba trochu. Asperger, to nič. Nemá dnes svoj deň, je náladový a nechce nikoho vidieť. Inokedy sa celý čas od rána do večera usmieva a je potom ok. Včera naklikal na Marse desaťtisíc sopiek. Dnes ho celý chce zatrávniť. Povzdychla si a zakývala na pozdrav. Rozbehla sa za psom a zavolala naňho:
- Alfie, k nohe! Počúvaš Sorinu? Alfie, ukáž, ako to vieš… Nedopočul som , lebo volanie dievčaťa stlmil náhly čerstvý závan vzduchu od východu. Tam niekde rozlieva sa doširoka Dnester a nebude už dakde príliš ďaleko. Pridal som do kroku, aby sa nepovedalo…
Autor Petbab, 27.04.2020
Přečteno 205x
Tipy 2
Poslední tipující: Amonasr
ikonkaKomentáře (3)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Na rozcestí civilizace - oč nenápadněji niterně psané, bez jakékoliv příměsi patosu, o to víc to dýchá skutečným životem a jeho věčnými paradoxy... :-)

28.04.2020 10:10:37 | Amonasr

děkuji, Amonasre, paradoxy jsou v moldavské stepi opravdu hmatatelně přítomné )

03.05.2020 16:29:22 | Petbab

:-)

04.05.2020 15:18:11 | Amonasr

© 2004 - 2024 liter.cz v1.6.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí