V moldavskej stepi 36.

Anotace: Angela

Uprel na mňa svoje slabomodro-vodnaté a nechápavé oči, potom, čo som mu prezradil, že ako šesťročné dieťa videl som naozajstnú vílu. Komentovať to bolo pod úroveň dospelého človeka, zaiste. Všetky zjavenia ánblok sú mimo a netreba sa zapodievať neproduktívnym retro blúznením, vzbudzujúcim skôr zhovievavý úsmev i u najstarších žijúcich pamätníkov dôb dávnominulých, šťastného detstva ratolestí pod červenou hviezdou zrodených. Keď sa rozplynul ten svet, salutujúci pri zmienke o pionieri, či komsomole, akoby sa roztrhlo vrece s nesmiernym prebytkom imaginácií. Zrazu bolo videní všetkého druhu neúrekom a na každom rohu sa pretekali vizionári v prekotných súbojoch s nadbiehajúcim bulvárom, ktorý nahradil strohosť kedysajších novinových titulkov, palcovými typografickými údermi rovno do čierneho. Chlieb náš vozdajší daj nám dnes, všakže, novinári? Na troskách divokých deväťdesiatych rokov minulého storočia sa potom rozprestrela parovina, nezaujímavo jednotvárna a jednotná vo svojej ambícii nikdy viac sa už nevyvrásniť.
Dievčatko, asi jeho deväťročná dcéra, poznamenala:
- Ak klamete, musíte ísť na spoveď!
Povedala to vážne, s presvedčením, ako by išlo o matematickú poučku, platnú v celom vesmíre i všade inde.
Tato sa na ňu ani nepozrel. Akoby nie, veď periférnym videním ju mal v hrsti takže… Nečakane ju pošteklil tak, že sa nahlas rozosmiala a skrčila do neprirodzeného predklonu s rukami až po podlahu kupé. Za oknom sa domihávali stromy a domy. Vlak vchádzal do stanice.
Keď vystupovali, pošepla tak, aby ju nepočul:
-Tato, ty nič nevieš…
Keď sa uistila, že nezachytil ani slabiku, dodala:
- Verím vám!
V húfe národa sa mi stratili a už sám, zmätený v neznámom, novom prostredí, pokračoval som husím pochodom k východu zo staničnej budovy. Vonku bolo po daždi, ale nedeľné skoré ráno prezrádzalo ustavičné zvonenie hádam zo siedmich zvonov na chráme so zlátenými kupolami byzantského typu. Rozhodol som sa vojsť.

Stála tam ona. Ibaže staršia o dobrých desať rokov. Uprostred strieborného ligotu svietidiel a filigránskych rámov ikon, zapozeraná dopredu, celá v moldavskom kroji, taká rozdielna od všetkých ostatných prítomných. V bielych pančuchách a vyšívanej blúzke, s vestičkou tmavo lemovanou, bez zapínania. Bielu sukňu mierne nad kolená prekrývala vpredu vodorovne páskovaná katrinca, uchytená pevným bedrovým pásom. Stála tam v omašličkovaných čiernych sandáloch, s hodvábnou šatkou na hlave, spod ktorej sa jej rinuli husté tmavé vlasy, také charakteristické pre väčšinu Moldavaniek.
Prešiel som povedľa a ubezpečil sa, že je to vari skutočne ona. Nemožné! Aká podoba a ten pohyb na ústach, šepotajúcich modlitbu! Veď iba pred chvíľkou som videl to samé chvenie na perách dievčaťa, šepkajúcich slová – Verím vám!
Zastavil som sa pri naklonenej ikone Bohorodičky a prežehnal sa trikrát, ako sa patrí navýsosť.
Prišla mi na um Angela Moldovan, speváčka ľudových piesní, ktorej podoba s tu prítomnou mladou ženou bola nanajvýš verná. Rodáčka z Kišiňova s brilantne znejúcim hlasom, vyškoleným do neskutočných detailov. I operná scéna by si zgustla. Dirigent Ionel Budisteanu ihneď pochopil, že musí mať v súbore takúto sólistku. „Rapsodia Romana“ sa s ňou stotožnila a umožnila prienik neznámeho severomoldavského folklóru do srdca Bukurešti a odtiaľ postupne na svetové pódiá.
Dcéra prezidenta Kennedyho, Karolína, dostala od nej pri príležitosti koncertu v Constitution Hall neďaleko Bieleho domu, do daru bábiku v moldavskom kroji. Tieto dve ženy, tak veľmi si podobné srdečným úsmevom a aj mentálnou výbavou, spečatili svoje priateľstvo napriek zámorskej vzdialenosti a rozdielnosti politických režimov.
Liturgia trvala vyše dvoch hodín a dievča sa nehlo z miesta. Jeden čas som mal dojem, že ju nikto nevníma. Stála tam ako socha, iba čo sa z času na čas prekrižovala a uklonila. Mám zjavenie, áno je to tak! Ona neexistuje, je to vidina, fantóm, je prelud! Toto by sa ítéčkárovi alebo nejakému inému realistovi nemohlo stať…
Ak je to tak, zjaví sa mi kedykoľvek i tu, v stepi, ďaleko od hlučného davu. Predvčerom som vyšiel na výpadovku z mesta a stopol nápadne šialeného realistu. Chcel odo mňa peniaze za odvezenie, nuž som mu ich dal. Tak to chodí, lebo reál nepustí. Odchádzajúc zahvižďal gumami a už ho nebolo. Time is money. Odbočil som prašnou cestou do polí, aby som sa vzdialil od civilizácie a aj myšlienok na ňu. Cítil som na sebe čísi pohľad zhora. Akoby sa z oblohy na mňa pozerala Matka s dieťaťom Isusom v náručí celkom tak, ako vo skvostnej bukureštskej biserike svätého Elefterie Nou, kde dvojicu namaľoval na klenbu nad ikonostasom talentovaný Arsenie Boca, nech mu je večná sláva. Niektorí jeho súčasníci tvrdili, že bol vo vytržení v nebi a fresku tvoril podľa skutočnej predlohy. Ako je vôbec možné, že ho za to nepostavili na piedestál, hneď vedľa Raffaella Santiho?
Cesta pokračovala kamsi za obzor a nohy mi oťažievali už po hodine kráčania. Kam idem a prečo? Neviem. Jedno jediné ma ženie vpred: Nebyť taký ako ostatní. Toto sebectvo v sebe živím každou minútou, nádychom i výdychom. Pohyb dopredu je znakom života.
- Stoj! Obzri sa dozadu! Začul som v oboch ušiach naraz.
Na stebielku sa kolísala drobunká okrídlená víla. Rukou v našuchorenom rukáve mi kývala na pozdrav. Krídelká jej trčali z bielej vyšívanej kamašôčky, pod ktorou sa vpredu črtali panenské prsia. Neusmievala sa ani trochu a keď som sa jej chcel bližšie prizrieť, skríkla. Cúvol som nazad a ostal tak.
Suknička jej povievala vo vánku a krídla sa sem-tam pohli. Gánila na mňa tmavými lesklými očkami ako guľôčky.
- Nesmieš sa na mňa dlho pozerať, ty, dospelák. Ale aby si vedel, my môžeme všetko…