V moldavskej stepi 43.

Anotace: Violeta

- Jeééééé supiííííííš! Vykríklo dievčatko so sklonenou hlavou nad mobilom na celý ansámbl spolužiakov, porozsádzaných na hŕbe betónových tvárnic neďaleko zastávky autobusu, ktorí sa rovnako sústredene venovali zručnému vyťukávaniu statusov na sociálnych sieťach.
- Nehuč, napíš to tam, nech všetci vedia, že sa tešíš. Iba prehodil zopár slov povedľa sediaci chlapec, možno taký štvrták, piatak, pritom ani len nemrknúc na svoju susedku.
- Napíš to hneď, ale tak isto, nech to vedia aj tí maznáci z béčky, nie? Štuchla ju lakťom najbližšia kamarátka z druhej strany. – Čo čakáš? O pol minúty to už nebude pravda! Nekonečne krátko na ňu fľochlo aj ďalšie dievča v „stylish“ roztrhaných rifliach, uvelebené na najvyššej pozícii z celej kopy. Supervising naozaj aké má byť.
Celkom ma začalo zaujímať, čo riešia, lebo bus nechodil a nechodil. Pomrvil som sa, ponaprával svoju tulácku rovnošatu a oslovil najbližšieho potenciálneho informátora:
- Beriete do chatu ešte, či? Nadhodil som akoby sám pre seba, nezúčastnene.
- To nie je pre učiteľov, sorry. Odpovedal rovnako pomimo. – Skupina je komplet. Dodal nakoniec.
- Nie som uč… Chcel som namietnuť, ale prihrmel školský bus a nastal pohyb. Netušil som, že bude vyhradený len pre školopovinných. Keď som sa priberal nastúpiť, decká ma poslali za šoférom. Ten si len povzdychol – Á, strain! Pokynul mi, aby som sa usadil na služobné miesto vpredu.
Cesta ubiehala pomedzi sídliskové štvrte a v autobuse nastalo ticho. Ani hláska. Ničového nič. Deti sedeli nad svojimi mobilmi a podistým riešili náročné záležitosti a vzťahy.
- Nevieš, prečo mi nejde spustiť túto hru? Poklepalo mi na plece dievča spoza operadla.
- Daj. No, táto hra je úplne nová verzia. Asi treba aktualizovať prehliadač. Urobil som dieru do sveta, keď som natiahol rameno po mobile, pretože celý autobus uprel na mňa zrak. Doteraz som nebol nikto, iba neexistujúca, neskutočná, rozprávková bytosť, kým odrazu jeden jediný pohyb ruky ma preniesol z pre nich virtuálneho, analógového sveta, do toho reálneho digionlájnu.
Nadôvažok som ho doporučil reštartovať. Išlo to už. Vyšiel som z neočakávanej výzvy ako hero. Uznanie citeľne viselo vo vzduchu a keď som vystúpil pri železničnej stanici, všetci aspoň na malú chvíľu zodvihli oči od displejov.
Naskutku neviem, čo je realita. Po tejto a podobných skúsenostiach, zamýšľam sa nad tým, hľadajúc východisko najsamprv sám pre seba. Môžem pobúchať hlavou do dubovej dosky a dávať si otázky, či bolesť, ktorú cítim, je mojou bolesťou. Dosiaľ som bol presvedčený, že je výhradne mojou. Keď ju čoskoro bude možné zdigitalizovať, asi bude menej bolieť, možno už vôbec nie.
Vlak stál na nádraží a čakal, kým som nedobehol tesne k nemu a vtedy sa pohol. Pobehol som, potkol sa o viklajúci kameň obrubníka a narazil si palec na nohe.
- Doparoma! Juúj, kýchať na vlak, ale ako teraz budem točiť kilometre s boľavým opuchom! Sadol som si a spomenul si na domov, sladký domov, kde je všetko poruke, i pohodlie, i spása vo chvíľach skúšok. Poraď si sám, no, poraď…
Prišla mi na um pozoruhodná kniha s dlhokánskym názvom „Dvetisíc kilometrov od Železných Vrát po Devín, 78 dní po karpatskom oblúku“. Jej autor, profesor Svetozár Krno, ako expedičný turista zažil obdobných situácií v odľahlých končinách sveta neúrekom. Zasvätene píše o výskyte nepredvídateľných okolností na cestách – necestách. Problémy môžu byť fyzické, ale i psychického charakteru. Ako by to na mojom mieste poriešil? Hádam, odtiaľto neodídem, kým nebudem mať akú takú istotu, že ak je zle, nebude ešte horšie.
Poklepkanie na chrbte ma prebralo z trudnomyseľných podumiek a obzrel som sa, lebo na prázdnom nástupišti - kto by sa neotočil?
- Nestíhačka vlaku. Stála tam ona, s veľkými tmavými očami a rozcuchanými copmi na obidva boky, inak symetricky, presne ako ich mala Pipi Dlhá Pančucha.
- Zasa to nejde. Podávala mi mobil.
Sotva som polapil dych. Dievča bolo na štvrtáčku dosť vysoké a vyvinuté. Nehybne stála a čakala, čo poviem.
- Hmmmm, uff, bude tam iný rébus. Nože, sadnime si dakam do chládku, kde lepšie vidieť na displej. Ponúkol som dievčine susednú lavičku, ukrytú pod zavesenou hviezdicou črepníkov s muškátmi. Nebudem riešiť jeden problém, budú dva.
- Nastavíme web. Robil som sa múdrym a očividne sa mi to aj darilo. Nasledovala rutinná kontrola vyrovnávacej pamäte a cookies. Potom, azda, nebolo by od veci vymazať nadbytočné dáta a hotovo.
- Nejde. Skleslo vyvrátila dievčina tie veľké očiská dohora a chcela odísť.
- Počkaj, môžem sa ešte na moment pozrieť doň? Čumel som do riadkov a zistil, že čosi naviac beží na pozadí. Možno. Ha!
- Jeééé, supiííííííš! Tak, čau! Mama mi zakázala baviť sa s neznámymi, idem. Oznámila mi pohotovo a už aj odbiehala.
- Pozdrav mamine a tatovi od Petra! Zavolal som za ňou na čo sa ozvalo: - Violeta, multumesc.
- Cu placere! Nepočula ma asi.
Do nasledujúceho vlaku nenastúpila. Hm, nestihla, či čo. Nastúpil som a stál pri okne. Posledné bloky novostavieb zmizli za zákrutou a vlak sa rozbehol ako o závod stepou, nehatene po trati rovnej ako šnúra.
Pustil som si teda do sluchátok jej menovkyňu Violetu. Moldavanka Violeta Grecu bola prvá žena v Benátkach, ktorá kedy spievala z gondoly. Sopranistka ukončila nie jedno, no hneď niekoľko konzervatórií. Posledné z nich bolo Conservatorio di Musica Benedetto Marcello di Venezia.