V moldavskej stepi 54.

Anotace: Lola

Theophanes v dvanástich rokoch stal sa sirotou. Hospodáril dospelo, akoby vedel, na otcovom majetku, aby tak uživil svojich súrodencov, ale život hodlal zatočiť s ním, aby našiel to, čo v jeho vnútri ešte ani neklíčilo, no bolo tam, ukryté pred svetom i pred ním samým. V šestnástich bol odrazu obdarený predtuchou, že jeho budúcnosť je iná. Jedného dňa zanechal voly s pluhom na poli, otočil sa chrbtom k rodnej vieske a zamieril do Kyjeva. Tam prežil roky v Kyjevo-pečerskej Lavre a bol pridelený do služby k Dositheovi, ktorý akosi sám žil v cele, dovnútra nikoho nikdy nepúšťajúc k sebe. Po dlhom čase formácie nadištanc u svojho lektora, zoznámil sa s mníchom Sophroniom a neskôr Paisiom Veličkovským, ktorí ho vzali so sebou a uviedli do chýrneho monastiera Neamt si Secul v Moldavsku. Hesychazmus a palamizmus boli vítaným žriedlom ďalších hnutí mladého človeka v duchovnom ponímaní zmyslu života, ktorý po týchto peripetiách túžil priblížiť sa k ideálu svojím vlastným, autentickým pôstom a modlitbou. Paisius ho napokon opäť poslal do Kyjeva, kde dožíval svoje posledné dni života Dositheus. Ešte pred skonom jeho bývalý žiak dostal od neho poverenie nevracať sa späť, lež odísť na sever, do Ruska. Po smrti askétu vyšlo najavo, že slávnym učiteľom Theophanovým nebol nikto iný, ako ctihodná panna Daria z riazanského šľachtického rodu Tjapinovcov.
Solovecké ostrovy boli cieľom. V kláštore sa nezabýval nadlho a preplavil sa na odľahlý ostrov Anzer. Tam v húštine si vykopal aký-taký príbytok, v noci spieval state zo žaltára a dňom zbieral obživu, to čo divočina ponúkla...
Po celej stovke rokov od jeho zosnutia v blahej pamäti, Upravljenie SLON (Soloveckij lager osobovo naznačenia) OGPU v prvej polovici dvadsiateho storočia stal sa nedobrovoľnou destináciou pre mnohých. Okrem rodených Rusov, ocitli sa na, alebo pod Sekyrnou gorou, zástupy väzňov GULAGa, vrátane cudzincov. Tak napríklad i Rumuni, Mihai Toma z Focsani, Mihai Visean, Mihai Drilla, Timotei Balan, Ergul Stanescu z moldavského Bacau...
Dnes Svjato-Troickij Anzerskij skit je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a jeho rekonštrukciu vedie jeromonach Georgij Kurdoglo, pochádzajúci z Gagauzie na juhu Republiky Moldova.
- Doparoma! Zahrešil som, keď sa mi pokĺzli nohy na vyfúkanom ľade bez snehu. Zviezol som sa dolu úšustom, bežky-nebežky, boby upevnené na tiahlach z hliníkových trubiek sa poprevracali zo dva razy okolo svojej osi a popadal mi všetok obsah z nich na hlavu. Kým som sa pozviechal zo záveja a pozbieral roztratené veci, bola už tma. Bežecké lyže to prežili našťastie bez ujmy. V tom šere som si nevšimol terénnu nerovnosť a preto som sa rozhodol nepokračovať v ceste.
Ráno bolo mrazivé a vietor sa oprel celou silou do stanu, postriasal na mňa cencúliky, ktoré sa v noci vyzrážali na strope a pripomenuli mi, že treba rozohriať telo pred ďalším putovaním do neznáma. Benzínový varič sa dal do práce a o chvíľu bol zelený čaj v ešuse hotový. Zopár kúskov zamrznutého kozonaku som si rozmačkal v dlani a dal sa ním kŕmiť svoje vyhladované útroby.
Keď som rozzipsoval otvor na svojom dočasnom útulku, privítal ma pár spýtavo na mňa hľadiacich psích očí. Inteligentné a trochu zasnežené, pretože môj nečakaný spoločník sa ešte nestihol otriasť. Urobil tak znenazdajky a ja som sa mu za to pekne poďakoval, lebo mi z toho fŕkalo do tváre, až som sa musel opakom ruky poometať.
- Aké si ty zjavenie tu? Vytreštil som na živého tvora oči. – Čo by si rado?
Psie stvorenie sa narovnalo, ponaťahovalo šiju a nehybne chvíľu vetrilo. Keď som vyliezol von a odľahčil telo o svoje nepotrebné kvapalné skupenstvo, zopakovalo to isté po mne.
No, havi, si kamoška, vidím. Potľapkal som sučku po hlave a vybrali sme sa spolu voskrz začínajúceho sa slnečného dňa. Vytlačil som jej z črievka humusovú paštétu a ona sa nedala núkať.
Bežal som na lyžiach iba zľahka, veď čo, naháňať sa nenačim. Životaschopný kompaňon nezaostával za mnou a ak aj, iba čo na moment oňuchal stopu nejakého poľného zaja. Som navyknutý na samotu, preto mi dobre padlo zdieľať spoločnosť s týmto náhodným cestujúcim. Máme zrejme rovnaký zmysel pre dobrodružstvo a dalo sa medzi nami vycítiť ovzdušie prajnej miery dôvery, až priateľstva.
Step bola pokrytá skvostnou belobou, ba k horizontu prevládal iskrivý jas, z čoho príkro ťahalo zrak. Prešli sme okolo osihoteného duba a páru kriačikov, v ktorých sa červeneli drobné, podlhovasté dríšťalky. Vrabce sa v pichľavých konárikoch tak dobre zabezpečili, že keď sa priblížila sučka, ani ich nenapadlo odletieť. Ibaže väčší krik narobili, kým sa nevzdialila. Hodnú chvíľu bolo to rozčúlené, veľavravné čimčara počuť, kým nezaniklo v opäť pripomínajúcom sa vanutí vzduchu proti nám.
Prichádzali sme pomaly, ale nezadržateľne k ľudským obydliam. Dym kde tu stúpal z komínov k oblohe, inde sa len tetelilo ovzdušie nad vybielenými strechami domov.
- Lola! Dar in sfarsit te-a cineva gasit! Unde ai fost? Zvýsklo tlmene dievčatko cez rúško na tvári a vybehlo z vrát predposledného dvora privítať najdúcha.
- Daj sem! Povedala rezolútne žena, čo vyzrela von z verandy so samými svetlomodrými dverami a okenicami. - Pôjdeš na obojok, nieže máš dáku besnotu, od samej dobroty sa utrhla, ach! Takto rok vrátila sa z poľa postrelená, povedať si nedá...
Netrvalo dlho a zvedavá štvornohá kôpka nešťastia sa so spusteným chvostom smutne ošívala okolo svojej búdy, natretej krikľavo na červeno.
- Ty poď dnu, pripojím ťa na internet, začína sa vám dištančné vyučko. Ťahal dievča dovnútra starší chlapec, teda spolužiak…