V moldavskej stepi 58.

Anotace: Coralia

- Prečo nefunguje end-to-end šifrovanie vo vzťahu k Absolútnu? Pracuje niekto na tom, aby som mohol posielať súkromné správy v rámci komunikačných služieb bez toho, aby ktokoľvek do toho videl a ani prevádzkovateľ nie? Povedal Dumitru a zívol si preukrutne pred zamknutou bránou školy.
- Lezie mi na nervy ten celý dištančný diginonsens. Kopla by som do tých zaplesnených krypto-start-upov. Rozplývajú sa a… Nestihla dokončiť. Lebo stručnosť nadovšetko.
- Čo sssa hráš, sssi unabashed fan. Milá Coralia, nemodlila si sa, nemáš priradený twitch kanál. Keby Boh chcel, v okamihu by si mala v hlave nadupané všetko, v kase majland. Ja sa pýtam, prečo teda nechce? Komu treba tieto školy a intráky, navyše pozatvárané? Veď hej. Táto jeho hra je ako aktualizácia, pohodová, či? Zasipel cez zuby chlapec a doložil:
- Mater mi hovori, že najlepšie roky. To sa pozná, že je ďaleko mimo. Roky pred a roky po, rozdiel žiaden, akurát, len a len pražiadny.
- Naivný? Čo čakáš od toho hore, investície do osláv? Zahviezdila dievčina a pokračovala:
- Nehrá online, si zapamätáš? Nedonútiš ho. Tak sa silíš a potom si na smiech.
Poučne sa vyjadrila čo najjasnejšie. Okná školy boli opršané a ulica páchla mokrým asfaltom. Sedel som na novinách na lavičke autobusovej zastávky a hľadal v mobile údaj o príchode spoja. Títo dvaja sa opierali o múr, ktorý bol vyklonený do ulice, držal ešte pokope, no pôsobil dostatočne znepokojujúco na to, aby som sa naň neustále s podozrením nepozeral znovu a znovu.
- Čakáte na čo? Chodia odtiaľto iba v dňoch vyučovania. Teraz nie. Povedala dievčina a nepozorne si oprela rameno do opadávajúcej omietky. I keď sa ihneď odtiahla, zaprášilo sa jej z rukáva priliehavého čierneho trička.
- Práve mi to došlo. Zaúpel som s nevôľou. Batoh sa mi nenazdajky zosunul zo sedadla a prekopŕcol sa do mláky v priehlbni od kolies pod obrubníkom. Podarená dvojica sa hlasno rozosmiala. Keď som ho začal dvíhať, dievčina utrúsila:
- Nemyslíte vážne! Kúpite si nový, nie?
Neodpovedal som. Pocítil som zahanbenie, naozaj, čo aj bola pravda. Som už na rane, pristarý a neviem ako to dnes chodí. Navyše sa sem odkiaľsi priplichtila túlavá mačka a počala sa mi obšmietať okolo nôh.
- Tá sa hodí k tomu batohu, ale aspoň sa pooblizuje a je čistá. Povedal ironicky chlapec a hodil kameň do jednej z kaluží od kolies. Zviera v ľaku vyskočilo a už ho nebolo.
- Potrebovala by Chuana, ale kto by ju takú chcel? Myklo hlavou opovržlivo dievča a oprelo sa poznove o krivý múr. Odsypalo sa zopár drobných kamienkov a bielymi teniskami ich začalo rozkopávať na všetky strany. Dumitru ju nezúčastnene pozoroval, poťahoval cez rúško nosom a rozkýchal sa.
- Vošlo mi vlákno do nosovej dierky. Povedal na ospravedlnenie.
- Máš ho pekne staré. To ťa vôbec nenapadlo si ho už konečne vymeniť? Napomenula ho starostlivo a zároveň káravo mládežníčka.
- Čo sa ti nepáči, nech sa aj rozpadne, nevymenil by som ho ani za svet. Kým sa neskončí tento trailer na večnosť v raji. Povedal ledabolo a ja som nevychádzal z úžasu nad toľkou duchaplnosťou v skratke. Neviem, odkiaľ to mal, možno že naskutku iba z vlastnej hlavy a nie z Tiktoku. Čuduj sa svete, tá výrečnosť, myslel som si, že jej načisto s príchodom nastupujúcej novej generácie s konečnou platnosťou odzvonilo.
- Pán Boh podľa mňa nemusí nosiť rúško, keď neexistuje, ten sa má. Povedala ona, nezaostávajúc v štýle rozhovoru o ničom a o všetkom, čo má dnes mladý človek na duši.
- Tá mačka je zase tu, dajte si ju do batohu! Poradil mi Dumitru a nespustiac oči z nej chytil ju a zodvihol do vzduchu. Zvieraťu sa to asi nezdalo byť dobrým nápadom a mykalo sa zo strany na stranu.
- Pribaľte si aj túto moju spolužiačku aspoň do času, kým sa nezačne tá blbá škola. Idete niekam na západ? Vyrukoval nečakane s neskrývaným podozrením.
- Na východ. Odpovedal som a to sa v mihu pozreli obaja na mňa ako na zjav.
- Lenže ja chcem presne opačným smerom, rozumiete? Presvedčivo nástojila dievčina…