V moldavskej stepi 59.

V moldavskej stepi 59.

Anotace: Vineri

Hneď na prvý pohľad bola iná ako tucty dnešných mladých žien. Dokonca ani raz nemykla hlavou, hoci jej do tváre padali husté, vlniace sa, tmavé vlasy a v mobile nikdy raz nezablúdila na stránky sociálnych sietí, ale študovala nejaké náučné texty. Pritom vedela o všetkom, čo sa deje naokolo a neušlo jej nič z toho, čo by mohlo byť začiatkom existencie nového vesmíru, takého, ktorý má všetky predpoklady stať sa cieľovou destináciou, nebom, bez pekla, pravda.
Robil som navlas to isté sediac v kútiku pri uličke vozňa, uháňajúceho rýchlika do Iasi. Bolo neskoro večer a vlak sa rútil nocou po trati rovnej ako šnúra. Keď som si spomenul na predchádzajúcu desaťhodinovú jazdu nekonečnými zákutiami a zákrutami Karpát, precitol som a vnímal spásnu rovinu ako bohyňu všetkých krás, napriek tomu, že spomienka na scenérie horských údolí mi nápadne autenticky pripomínala domov.
Po chvíli sa znepokojila. Vypadlo jej pripojenie a márne sa pokúšala pridať verejne dostupnú sieť, zadeklarovanú na každej voľnej zvislej ploche interiéru vagóna. Predplatený objem dát mala už asi vyčerpaný a bezradne sa poobzerala po okolí. Za oknami utekala nekonečná moldavská step, zahalená cudne do tmy, akoby pre nás cestujúcich neexistujúca, málovravná, nemajúca čo povedať v danej situácii, azda ani inokedy.
- Máte pripojenie? Prepáčte… Opýtala sa ma cez uličku. Za mnou sedelo zopár ľudí, no dovtípil som sa, že otázku adresovala práve mne. Vždy ma to prekvapí, lebo do sebavedomia mám v každom ohľade dosť ďaleko. Teraz som bol úplne vyvedený z miery, pretože som si musel odňať z uší sluchátka. Stihol som zbadať, že nikto zo susedov, napospol rovnako zanietene prezerajúcich displeje, nemal v ušiach nič. Logika v tom bola, zjavná, ale mne to nedávalo zmysel, ťarbákovi.
- No, vypadáva, odpovedal som, keď mi zopakovala otázku, len čo som si úsporne vyňal jedno sluchátko z ucha.
- Teda, už to zase ide. Prepáčte, asi hovorím príliš nahlas. Ospravedlnil som sa, keď som si uvedomil, že sa na mňa upiera odvšadiaľ viacero pohľadov odrazu.
- Nie ste Rumun? Transilvánec? Pokúšala sa zrejme nadviazať rozhovor.
- Nie, ale doma mám takú prezývku. Vysvetlil som stručne.
- Teda nie? A idete do Iasi na púť? Dala šikovne voľný priebeh nášmu zoznámeniu.
- Idem tam, ale o púti neviem. Ak som sa trafil do nejakého termínu, tak iba zázrakom. Zavtipkoval som nenútene.
- Môžete si myslieť čo chcete. Nechala ma v tom samého a odmlčala sa. Tá chvíľa ticha ma celkom prebrala. Únava z precestovaného uplynulého dňa sa vytratila a bolo by ma viac zaujímalo, kam sa vybrala tak sama. Čítala mi z myšlienok, lebo neubehla minúta a znova sa prihovorila:
- Cestujem na oslavu jubilea.
- A ja som si myslel, že ste pútnička. Prostoreko som zavalil.
- Som. Pôjdem do chrámu, do mitropolitnej katedrály prosiť o uzdravenie pre dakoho blízkeho.
To, čo povedala nedávalo mi žiadne rukolapné vysvetlenie, iba naznačovalo predpokladanú motiváciu.
- Ak sa tam ukážete, budem tamtiež, na tom mieste, kde je najviac kvetov. Podotkla ešte predtým na rozlúčku, ako sme vystúpili na perón a ona zvítala sa s príbuznou. Staršia pani mi venovala krátky, ale pozorný pohľad, na čo sme sa oddelili.
Mám šťastie stretať výnimočných ľudí, ktorí sa nestali, alebo ešte nestihli stať príslušníkmi post-humánneho druhu. Oceňujem to a vážim si toho tým viac, že takéto stretnutia vznikajú nečakane a nevyspytateľne sa aj končia. K tomu mám vo zvyku prispieť pre zmenu najčastejšie práve ja. Ostane takým činom veľa nezodpovedaného, ibaže môj vnem je nehynúci, nevybledne, osobnosť ostáva navždy nedotknutá a nedotknuteľná, v duši. Cui bono? Na to nepoznám riešenie, i keď hocikto iný by ho v tom momente najpravdepodobnejšie samozrejme mal. Som naprogramovaný odjakživa na určujúci pocit, že tento svet mi nepatrí. A sotva sa v tom s niekým stotožním, lebo drvivá väčšina je tu naozaj zakorenená a prirodzene doma.
Potuloval som sa do svitania po meste, ktoré očividne pripravovalo sa v nasledujúci deň 14. októbra na veľkolepé podujatie. Rušno bolo aj pre neustály prílev množstva pútnikov, ktorí si hádam z celého Balkánskeho polostrova prišli uctiť pamiatku svätej Paraschevy, ctenej to patrónky Moldavska. Hagia Paraskevé Macedónska, alias Petka Bulharská, či Srbská, ako aj Sfanta Vineri Rumunská, žila v 11. storočí a nosila oddávna ctihodné meno Paraschevy Rímskej, panny a mučenice z obdobia prenasledovania kresťanov v II. storočí našej éry. Ešte ako tínedžerka bola rozdala svoje dievčenské šaty a odišla proti vôli majetných rodičov z domu. Svoju budúcnosť zasvätila prísnej askéze v niekoľkých kláštorných spoločenstvách. Nakoniec sa vrátila do vlasti a vo veku 27 rokov odobrala sa vo večnosť. Jej telesné pozostatky putovali z miesta na miesto a sprevádzal ich chýr o zázračných uzdraveniach a vyslyšaných modlitbách. Paraschevino telo je podľa svedectiev autorít ortodoxie stále neporušené. Raz v roku býva vystavené pri procesii úcte veriacich a môžu sa k nemu priblížiť takmer na dotyk. Trpezlivo stoja vo dvojrade kým sa nedostanú k nej, skláňajú sa, šepkajúc pritom svoje modlitby, bozkávajú podlhovastú, priehľadnú schránku a hladia ju rôznofarebnými kyticami kvetov. Odohráva sa tu príležitostne aj niekoľko napätých scén, keď podaktorí z davu prejavia svoje skryté „negatíva“. Je zaujímavé, že takéto náhodné, svojrázne prejavujúce sa „identity“ sú brané zhovievavo všetkými prítomnými, dokonca i deťmi a polícia asistuje len v prípade, keby to malo prekročiť medze únosnosti. Mohutná štvorvežová katedrála je popri ďalších svetoznámych architektonických skvostoch charakteristickou dominantou mesta a v záľahe kvetinovej výzdoby priľahlých priestranstiev pôsobí presvedčivo impozantne.
Vtedy som ju zazrel pri najbohatších vencoch a girlandách z kvetových reťazí. Bola tam, taká zamyslená a sama. Oblečená ako jediná zo všetkých nablízku v ľudovom kroji, v bielej vyšívanej košieľke so širokými rukávmi, zviazanej hore po obvode všitou červenou šnúrkou s voľne visiacimi strapcami a v riasenej sukni, s drobným geometrickým vzorom a širokým bedrovým pásom. Prúdy ľudí sa pohybovali nezadržateľne sem i ta, hlahol zvonov umocňoval atmosféru hlbokej odovzdanosti národa svojej orodovnici. Nie a nie, nemohol som sa ani len pohnúť, stál som prikovaný ku dlažbe, pozeral sa smerom k nej a na myseľ mimovoľne prišla mi melódia piesne „Bine mi pare ca-s ieseanca“.
Či ma spozorovala, neviem, hádam. Venoval som celý ten sviatočný deň všeobecne uctievanej svätici, nuž sorry, krásna neznáma…
Autor Petbab, 11.05.2021
Přečteno 32x
Tipy 2
Poslední tipující: Amonasr
ikonkaKomentáře (3)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

"Mám šťastie stretať výnimočných ľudí, ktorí sa nestali, alebo ešte nestihli stať príslušníkmi post-humánneho druhu." Aneb štěstí přeje připraveným... :-)

12.05.2021 15:35:07 | Amonasr

nezapomenutelná atmosféra města:
https://www.youtube.com/watch?v=br5kJUZPYcg&ab_channel=MariusSoroceanuMariusSoroceanu

13.05.2021 20:54:47 | Petbab

Kouzelné :-)

14.05.2021 16:24:41 | Amonasr

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter