V moldavskej stepi 61.

V moldavskej stepi 61.

Anotace: Daciana

Tráva žltla a stromy siveli. Tiene pod nimi redli a neposkytovali úľavu v poludňajšom úpeku. Premiestňovali sa ako zhluky zákrytov stôp výtyčiek roztrúsených slnečných hodín z rána od západu, k večeru na východ. Polovyschnuté riečište pretínal vyšľapaný krivoľaký chodník, z ktorého víry prachových diablov stihli pozametať ovčie bobky, slamky a iné drobotiny.
Dokonale rovný horizont ma obtáčal kolom-dokola a ak by som sa bol vybral kamkoľvek, vždy by to bolo dopadlo rovnako zle. Vody som už nemal ani kvapku a v hrdle suchoty. Zrak sa mi rozostroval a čím viac som napredoval, tým nezmyselnejšie mi to zápolenie pripadalo.
Do Baschčisaraja k fontáne mám pred sebou nesmierne veľa vierst, ibaže by som uhádol, ktorým smerom. Zajatkyňa, kňažná Mária v háreme krymského chána, neprestajne sa modlila pred ikonou Bohorodičky. Postavu tejto ženy vedecká puškinistika stotožňuje s utajenou láskou Alexandra Sergejeviča tu, na pričiernomorskom juhu bývalého Ruského Impéria, kde sa mladý básnik ocitol v akejsi „ssylke“. V liste bratovi sa autor zmieňuje o tom, ako sa zdráha poému vydať, pretože je jednoducho svedectvom jeho dlhého a veľmi hlúpeho stavu zaľúbenosti v tomto módnom romantickom a „orientálnom“ milieu. Dodnes stojí domec - múzeum v Kišineve, kde Puškin po necelé tri roky prežíval svoje prvé stretnutia s rôznorodým svetom národov Juhovýchodnej Európy, okrem Rusov s miestnymi Moldavskými Rumunmi, ďalej Grékmi, Bulharmi, Turkami a Židmi, Arménmi, Cigánmi a Tatármi. Tu má korene jeho objavný literárny liberalizmus, prejavujúci sa práve v prekotne južanskom temperamente, vyberajúc sa po stopách tunajších ľudových balád, takých určujúcich v celom, jemu vlastnom, geniálne autonómnom ponímaní poézie.
Celkom chápem zanietenú básnickú tvorbu ruského velikána, ktorý v týchto končinách stvoril 226 veľkých i malých diel. Keď sa uberám stepou, nevdojak básnim takisto. Ozlomkrk napadajú mi toky slov vo veršoch, lyrických, bez deja, no znezrady i epických, kde sa podchvíľou vynárajú devy v ľanových odevoch s bosými nohami. Táram, potichu šepkajúc, aj nahlas, kričím do sveta svoje výtvory bez začiatku, či konca, urbánnym veršotepcom stopercentne iba na posmech. Zaiste, hej, je rozdiel písať svoje inšpirácie do klávesnice mobilu v pohodlíčku a toto čo robím ja, je predsa úboho zaostalé retro samo osebe.
Nevadí, vrieskam naplno, hulákam, ziapem a keď to človeka prestane baviť, buchnem sa čelom a tvárou o Matku Zem, čo ten mešťan určite nikdy nie. Viete vy, čo je božské? Tresnúť sa o zem, dlho nevstávať, váľať sa v ľahu a pomaly schnúť na slnku! Stotožniť sa s tou rozpálenou vyhňou stepi a vyzvliekať sa zo starej kože ako had. Sliepňať z posledných síl, klipkať očami do prachu a hltať tú sálavú horúčku ohromného a nekonečného, hlineného tela pod sebou.
Áno, bezhlavo a nasprostasto kompletne zaľúbený som do tejto stepi. Vidím ju v halucinačných stavoch smädu, prinášajúcu mi v dlaniach dúšky vody a ja ich pijem z nich ako omráčený, trasúcimi sa perami odchlipkávam vlahu, privretými viečkami dotýkam sa pokožky na zápästí, neopovažujúc sa zodvihnúť zrak a pozrieť sa do očí životodarnej ženskej kráse.
Nechápem v takýchto okamihoch, kde sa berie v mužskej populácii to neskonale vyššie vedomie prevahy. Je to naruby, svet hore nohami, pyšný pajác, Hlava dvadsaťdva. No, veď no. No, no!
Doblúznil som a potom takmer vyschol na kosť. Básniť sa mi odnechcelo, len piť, naozaj sa napiť, doplniť sliny v ústach, slzy do očí. Ísť takto nemožno, potkýnam sa na rovnom povrchu, pichá ma v zátylku nesmierne, krv hustne v žilách a nohy oťažievajú ako zakliate na kameň.
Vidím fatamorgánu. Vzduch sa chveje natoľko, že vytvára ilúziu vodnej hladiny predo mnou. S rozšírenými očami hľadím tým smerom a deriem sa vpred. Nie tak ďaleko voda sa jasne trbliece, láka preskočiť razom k nedostižnej vidine akousi červiou dierou v tom nehybnom ovzduší, obehnúť odveký zákon schválnosti a nájsť kýženú vodu stoj čo stoj, ak nie tentoraz, tak už nikdy…
V hustej tme noci som sa prebudil s batohom na pleciach. Ležal som na boku a do ucha mi zrazu kvaplo. Zakrátko ešte raz, a potom znova a znova. Spod očí po líci mi stiekol prúžok vody rovno do kútika úst. V diaľke sa blýskalo, nebo sa zapaľovalo výbojmi, ibaže hrmenie vôbec nebolo počuť. Vyvliekol som namáhavo ramená z popruhov plecniaka, ľahol si na chrbát a čakal s pootvorenými ústami na spásnu nebeskú nádielku. Lialo ako z vedra, celú hodinu. Rozprestrel som potme prístrešok a nechal vodu plynúť v potôčikoch do pripravených nádob. Naplnil som všetko, čo sa dalo, svoje útroby predovšetkým.
Keď prestalo pršať, zem ešte dlho vydávala čudesné zvuky, podobné hltom. Nastalo pokojné ticho až do rána. Upadol som do hlbokého spánku, napojený stamodtiaľ, zhora, nie z vodovodu, alebo chladeným značkovým, sýteným nápojom.
Prisnila sa mi dvojica diev. Jedna anonymná, v kraťasoch s colou a drinkom na podnose. Bola atraktívna, sebavedomá a cool. Tá druhá v pozadí bola elegantným predvojom viac-menej zatienená, do tváre som jej vôbec nevidel. O to viac ma trápila taká privátna predstava, že nikdy nespoznám jej tvár. Ibaže reklamný šot na skvelé osvieženie sa v určenom čase skončil a Barbie-cola zmizla. Ostala tam…
- Daciana. Tak sa volám, páči sa ti moje meno? Prehovorila bez štipky, v súčasnosti takej frekventovanej, až prirodzenej umelosti v hlase. Kdeže by, jej hlas zurčal ako vodný zdroj, náhliaci sa po kameňoch nadol.
- Dáš mi telefónne číslo? Opýtal som sa v domnení, že bdiem.
Povedala mi ho. Zopakovala, aby som lepšie porozumel a zapamätal si ho, naisto. Potom vystrela ramená a ja som pil z jej rúk vodu, sladkú a chladivú, umyl si tvár a vypláchol oči, pretrel ňou spánky, prešiel rukami zátylok. Nie, do tváre som jej nevidel ani teraz. Ustúpila dozadu asi dva kroky a povedala:
- Tu máš, osušku, na pamiatku. Sama som ju vyšívala, to sa nezdá, dnes sa to nerobí. Ja som iba veľmi svoja. Taká. Podala mi biele plátno a poutieral som si obličaj…
Keď som sa prebudil, fľaše stáli nablízku plné čistej dažďovej vody a v prvej chvíli som pominul nedávny sen. Len čo mi pohľad pri raňajkách zablúdil k telefónu, spomenul som si naň. Číslo som vedel naspamäť. S určitosťou som sa rozpamätal na všetky detaily, lebo sen bol taký presvedčivo živý, že ma ani len nenapadlo pochybovať o tom, čo bolo. Dlho som si opakoval to magické číslo a bál sa čo len zakopnúť, aby som ho neskomolil, alebo nezabudol.
- To je „stav po“, spil si sa, to je všetko. Povedal by pohotovo môj kolega od fachu, technik od narodenia, ako vyšitý.
Na to číslo som ešte v ten istý deň predsa len zavolal. Ozvala sa mi odkazová schránka. Nepomýlil som sa…
Autor Petbab, 12.07.2021
Přečteno 27x
Tipy 3
Poslední tipující: Amonasr, mkinka
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter