V moldavskej stepi 62.

V moldavskej stepi 62.

Anotace: Niculina

Od roku 1931 nad brazílskym megapolisom Rio de Janeiro na pahorku Corcovado stojí neodmysliteľný symbol mesta „O Cristo Redentor“, socha a vyhliadková terasa, odkiaľ sa návštevníci môžu pokochať svetoznámou plážou Copacabana, s Cukrovou Homoľou na pozadí. Autorom skvostného monumentálneho diela bol Paul Maximilien Landowski, Francúz poľského pôvodu, ktorý vyhotovením hlavy poveril vtedy už renomovaného, niekoľkokrát medzinárodne oceneného umelca, rodáka z moldavského Galati, Gheorghe Leonidu.
Manželia Leonidovci mali okrem neho ešte desať detí. Dcéra Elisa sa po štúdiách na Kráľovskej technickej akadémii v Berlíne - Charlottenburgu stala jednou z prvých žien - inžinieriek sveta. Jej starší brat Dimitrie, úspešný absolvovent tej istej inštitúcie, po návrate do vlasti rozbehol množstvo projektov, zameraných na elektrifikáciu Rumunska. Ako prvý vytypoval miesto výstavby budúceho vodohospodárskeho veľdiela Železné Vráta na Dunaji, založil Technické múzeum v Bukurešti a rozhodujúcim spôsobom podieľal sa na výstavbe hydrocentrály v tesnej blízkosti moldavského mesta Bicaz, ktorá nie náhodou nesie jeho meno. Je zaujímavé, že po prvýkrát predložil návrh výstavby už v roku 1908, k realizácii však došlo až v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Prvé turbíny boli vyrobené v Československu a inštalované výrobcom. Rumuni od fachu vytrvalo chodili Čechom za chrbtom ako tiene, kým si netrúfli samostatne a plnohodnotne pokračovať v roztáčaní ďalších turbín už rumunskej proveniencie.
Moldavská maliarka Iulia Halaucescu, absolventka Fakulty výtvarných umení v Iasi, prvá dáma rumunského akvarelu, ako neustále všadeprítomný očitý svedok zvečnila tému „Epopeea Bicazului“ v kolekcii asi 200 obrazov v dobovom slohu socialistického realizmu. Čo ale vtedajší politický režim určite nemal v úmysle odprezentovať, bol súbor obrazov, dokumentujúci zánik dvadsiatichdvoch sídiel zatopenej oblasti, včítane očividne trefných záberov z pietneho prenesenia pozostatkov z cintorínov, za prítomnosti miestnych duchovných, do zóny nad úrovňou hladiny budúceho jazera. Takto teda až dnes môžeme vnímať realizmus, ibaže bez akýchkoľvej prívlastkov.
- Čo kreslíš? Opýtal som sa, prechádzajúc okolo dievčatka. Čakal som nedôverčivý a zazerajúci pohľad, lebo som cudzinec a vôbec, neznámy chlap z ulice.
- Počkaj, uvidíš. Nepozrela sa ani a papekom škrabkala do hliny akési šrafy. Dnes je svet taký zlý, že by som sa ani mak nečudoval, keby sa rozbehla ta het, preč.
- Dobre. Prehodil som odovzdane a začal hľadať podvedome taký istý kus drievka. Tón môjho hlasu asi zapôsobil upokojujúco, lebo postavička skrčená v podrepe, pokračovala v sústredenom rýpaní do spraše.
- Mám problém. Tu, toto mi nevychádza. Ukázala na miesto paličkou ako ukazovátkom. Iba teraz zodvihla zrak a pozrela sa mi do očí.
- Ukáž? Robil som sa múdry. Trafil som tak vedľa, až by bol z toho malér. No ona sa vynašla:
- Moja staršia sestra včera v škole dostala päťku z geometrie. Ja som si odkreslila ten ťažký príklad a skúšam ho sama. Lebo…
Nedopovedala a čosi ju napadlo, pretože nakreslila pravý uhol s rovnako dlhými ramenami, nad ktorými zo stredu spojnice opísala polkruh.
- Prírodný amfiteáter, aha, v takom som bola! Sedeli sme hore, v najvyššom rade a ja som sa prechádzala tam a nazad. Či som bola na samom kraji, alebo v strede oblúka, stále som videla oba okraje pódia pod rovnakým uhlom. Zvláštne. Zamyslela sa a odmlčala.
- No áno. Aj ja by som s tým súhlasil. Odvšadiaľ na tom polkruhu pod pravým uhlom. Pohotovo som sa pridal.
- Keď budem od budúceho roka chodiť do školy, najprv chcem kresliť, až potom čítať a písať. Konečne prezradila svoje tajomstvo. Nie ani o tom, po čom túži, ako to, že koľko má rokov.
Ak sme nestrávili pol dňa kreslením obrázkov do aleluja, tak viem úplne presne, o čo by som v opačnom prípade bol prišiel.
- Vieš, rodičia mi zakázali kresliť. Na steny v dome. Tak kreslím na dlážku, lebo sa to dá ľahko umyť. Vysvetlila mi a začal som chápať, že to nebude mať v živote až také najjednoduchšie.
- Od surioary odkukávam domáce úlohy. Tá sa potom ide rozpučiť od smiechu, keď to vidí. Že – nebesá, anjeli a všetci svätí, poďte sem! Ona spadla múdra z neba! Hanba mi! A je samá ľútosť samej nad sebou. Zdôverila sa mi so svojím súkromným poznaním dievčinka.
Matka vyšla čas od času na priedomie, potom jej to nedalo a priniesla nám von na lavičku obed. Posedy na priedomí postupne miznú evidentne aj na tunajšom vidieku, lebo kto by už trávil voľný čas dva metre od krajnice vozovky a dýchal prach spod kolies okoloidúcich áut?
- Ďakujem a obdivujem vás, že máte s vnučkou trpezlivosť. Odkiaľ ste? Opýtala sa s neskrývaným záujmom, zaháňajúc zvedavú sliepku handrou späť do dvora.
- Zo srdca Európy, kedysi sme boli susedia, heno tesne za Bukovinou. Odpovedal som zámerne trochu v hádankách. Zaujímalo ma totiž, či súčasní ľudia majú dávnejšiu minulosť v pamäti.
- Môj praprapríbuzný spolu s vašimi a poľskými geometrami vytyčoval spoločné hranice cez hrebeň Pop Ivan v Karpatoch. Nosil so sebou aj úradnú pečiatku, ktorú mal pridelenú na protokoly. Sme my z jedného súdka, len toľko. Usmiala sa a zapriala dobrú chuť. Mal som naozaj pocit domova, tu, pod postupne znižujúcimi sa pásmami kopcov, so zvyškami smrekových lesov pri rieke Bistrita. Také ukážkové domy, s neuveriteľne dôsledne vypracovanými geometrickými ornamentmi na fasádach, nevidel som nikde inde. Od horského sedla Prislop cez Carlibabu a Ciocanesti až po Campulung Moldovenesc nevychádzam z údivu. Krojované domy – jedným slovom. Geometria sacra je tu všadeprítomným výrazom najhlbšieho odkazu vekov.
Nasleduje ešte niekoľko maľovaných exteriérov stredovekých kláštorných kostolov a so strácajúcou sa nadmorskou výškou, mizne spolu s gotikou aj karpatský duch a vzduch, tam ďalej na východ vládu preberá všeobsiahla moldavská step.
Celé popoludnie sme sa takmer rovnocenne dopĺňali v kreslení. Škola hrou to nebola tak celkom, škoda, že jednodňové sústredenie ukončilo neskoré popoludnie a prerušil nakoniec letmý pohľad na hodinky.
- Takže obvodové uhly prislúchajúce k polkružnici sú vždy pravé. Zavŕšila spokojným konštatovaním moja spolubesedníčka a odhodila konárik pod plot. Kury sa tam zbehli v okamihu, ale sklamane hneď odkráčali inam, každá svojou cestou.
- Niculina! Dieťa ti reve v kočíku!!! Zakričala na ňu sestra, asi šiestačka, z okna.
Ona iba vzdychla a pobrala sa dnu.
- Moje deti nerevú, aby si vedela, ale plačú. Začul som tlmený útržok rozhovoru.
- Hahaha! Revú ako paviáni, to ty nepočuješ? Zdupľovala podráždene tá, skôr narodená. Pochopil som, žiarli, lebo je o dosť rokov staršia.
- Z opatery máš dnes guľu, akože som ešte mierna. Zaslúžila by si si…
Autor Petbab, 20.07.2021
Přečteno 38x
Tipy 3
Poslední tipující: Amonasr, mkinka
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter