V moldavskej stepi 67.

Anotace: Olguta

Step má nový účes. Smelý a vábivý dotknúť sa ho, poláskať. Nie je úplne pre každého, na displejoch svetových sociálnych sietí nie je žiadne jeho selfie a dať naň lajk nebude možné. Vlaha z neba prichádza častejšie, než v predošlých týždňoch a spomedzi polámaných suchých stebiel raší sviežozelená mládza.
Ona nepredvádza sa v zrkadle, nemá toaletný stolík s nesesérom a vietor s dažďom striedajú sa v tvorivom vytržení, no povedz, taká nejaká influencerka sa smeje, až jej mobil vypadne z ruky. Čo vie ten pajác, vzduch v pohybe, ako dá zabrať tých zaslúžených stotisíc odberov, vyznať sa v tom a nepremeškať dobrým nápadom vyplniť ponúkajúcu sa príležitostnú dieru v trendoch?
Nepotrebuje mediálny priestor, nederie sa vpred, za vidinami skvelých pocitov z úspechov na módnom výslní v priazni svetových značiek. Nevezme si nič z ponuky lukratívnych pozícií v prestížnych rebríčkoch globálnej selekcie idolov krásy. Nechvasce sa, ani nepýri, neinovuje opakujúce sa pilotné projekty s perspektívou konečného riešenia partnerstva s digitalizovanou enviromentálnou agendou.
Palácový prevrat dňa 18. brumaire 1799 inscenovaný Napoleonom Bonapartom nás upriamuje na koniec Veľkej francúzskej revolúcie. Brumeux – hmlistý, má ekvivalent v rumunskom prídavnom mene brumos a mesiac október v kalendári, ktorý najviac odpovedá popisu, sa zvykne označovať ako Brumarel. Dnes je tretieho brumarela, inak je slnečno a jasno, po hmle nikde ani stopy.
Francúzi a väčšinou ortodoxní Rumuni majú v dnešný deň sviatok na prvý pohľad rovnakého svätca, svätého Dionysia, ale iba po mene. Zaiste, prvý biskup Atén, Dionysios Areopagita v 1. storočí n.l. nie je totožný s prvým biskupom Paríža, svätým Denisom v treťom storočí n.l.
- To by si sa nahľadal. Povedala a ukázala prstom na slnko.
- Pozri sa doň, vidíš? Nevidíš pre svetlo zhola nič, ono však vidí všetko, všecíčko, čo sa na tomto svete pohne. Položila mi hneď spočiatku nečakanú otázku, bez toho, aby som tušil akúkoľvek súvislosť medzi mnou a ňou, s výnimkou toho, že sme sa stretli tu, na holej zemi, uprostred neveľmi vľúdnej, jesennej stepi. Mohla mať tak okolo päťdesiatpäť – pred šesťdesiatkou, skôr viac, ako menej. Sama sa do žeravej gule zapozerala dlhšie, až jej oči sčerveneli a začali slziť, roniť soľ.
- Stále nič? Vidíš ho, či nie? Zaúpela s naliehavosťou v hlase.
Nemohol som nič namietať, iba ak, že som doteraz ešte nič nepovedal. Ona na to:
- Ste také múmie, tvárite sa ako bohovia, mlčíte, myslíte, že mlčíte múdro? Vy ste mladí a ja nie som až taká stará, aby som si zakladala na nebotyčnej stareckej múdrosti. Ale kde vo vás má pôvod tá vaša inteligentná mlčanlivosť, ba až nemota na nevydržanie? Zasipela pomedzi zuby ako had a skrútila ruku v zápästí spolu s prstami, sťa by do klbka.
- Neviete nič, z toho, čo vie toto Slnko. Vy osvietenci, ožiarení ste akurát. Tými vašími počítačmi ste iluminovaní, do bezvedomia čumíte na to, vy úbožiaci. Sama som mala, či mám, kto ho vie, takého syna, čo celé noci sliepňal do toho, ráno potom netrafil do školy a tvrdil, že všetko, čo potrebuje, vie z netu a hier, prespal celý deň, nočný vták, von sa neuráčil, iba ak vyvenčiť psa na polhodinu. Celý život nosil jedny tepláky a mikinu, vo sviatok, v piatok, na Vianoce, Nový rok, všetko jedno. Keď ho niekde náhodou stretneš, podľa tých teplákov na šnúrky ho poznáš. To aby si mi potom dal o ňom znať, lebo ho hľadám, odvtedy, odo dňa, čo sa stratil aj môj muž, keď išiel liezť na hory a viac sa nevrátil, nikto nevie kde ostal zapravený, zabudnutý živý, či mŕtvy. Obaja v jeden okamih zmizli mi zo života, pochopíš to? Náhodou? Ani náhodou, bolo to vopred zosnované sprisahanie proti mne. Stále ma prenasleduje prízrak môjho muža, zakliesneného niekde v záhati, volajúceho o pomoc. Syn išiel ta, nechcel sa akiste vrátiť so zlou správou, tak sa túla, bez domova a čaká, kým sa pominiem, nechce ma zarmútiť práve on, on by mi nikdy nepovedal, že otca už niet. Zbytočne, viem to. Ukončila výlev duše a v očiach jej tiež pohaslo iskrenie zreničiek, zotlelo, dohorievala i tá posledná nádej.
- Viete, pani, veľmi sa ma to dotklo. Povedal som po tom všetkom a nenachádzal slová, vhodné na záver. Utešovať nie, súcítiť mlčky áno, to ešte dokážem. Vyzerala anozaj autenticky odpovedajúco tomu, čím sa mi zverila. Ruksak mala úplne zachovalý, tisíckrát otváraný a zatváraný, oblečenie turisticky vhodné a praktické, dačo z toho určite po mužovi. Za pásom cepín, so stepou neveľmi kompatibilný, azda odstrašujúci prvok výstroje. Lýtka mala obnažené, opálené a vychodené, svalstvo na nich jasne členité. Stretli sme sa v podvečer pri rieke, obaja z rôznych strán hľadajúc brod, lebo premostenie pre peších strhla bola náhla povodeň.
- Nemusíte sa báť, nie som padavka, muž ma vycvičil, roky vláčil po cestách necestách, nebudete mať so mnou oštaru. Potrebujem jediné, vyrozprávať sa, lebo v stepi nemám istotu, či počuje to, čo jej idúcky vykladám. Stanovať sa dá tam pri cerkvi, ak chcete, viem o trávnatom plácku, kde sa pasú husi. Bola som tu nocovať pred časom a jedna batrina zo susedstva, asi kostolníčka, mi dala najesť sa, tiež to nemá ľahké, veď sa mi pritom zdôverila. Poteší ju, keď sa uvidíme po roku, ak žije, Olguta. Navrhla s istotou a ja som prikývol. Nuž, živá je, či nežije, veď uvidíme. Vyšliapaným chodníčkom sme obchádzali vymleté meandre a našli príhodný široký úsek, kadiaľ voda tiekla pomaly, rozlievajúc sa po štrkových nánosoch, klzkých a omývaných mnohorakými, dočasnými potôčikmi. Z opačného brehu rieky sa ozvalo tiahle zavolanie: - Oóó! Du te aici!
Domec stál na kuželovitej vyvýšenine a na jeho pozadí bolo v zapadajúcom slnku vidieť lesknúť sa striebristý náter centrálnej kupoly vynoveného chrámu. Z dediny bolo počuť gagot husí a mékanie kôz, súmrak sa nezadržateľne chystal zaľahnúť na prízemné domce, poniektoré skraja boli úplne nové, čoby usadené zakaždým uprostred starostlivo pestovanej zelene udržiavaných trávnikov. Kontrast umocnili podchvíľou prichádzajúce autá bežných európskych značiek, pravda iba k tým, dýchajúcim typovou a univerzálnou novotou.
Akási žena z opačnej strany ukazovala na možný prechod cez vodu, prebrodili sme rieku a zvítali sa s ňou ako starí známi.
- Našla si syna? Bola jej prvá ozázka ako na tanieri.
- Ani neviem, či ho ešte stále hľadám, tak som si zvykla, že je preč. Vieš? Zvítali sa a ja som starej žene podal ruku a vybozkával sa s ňou na líca, po oboch stranách.
- Moje dcéry tu boli, mala som osemdesiatku, prišli teda. S rozžiarenou tvárou nás pozývala ďalej. Keď si moja zbrusu nová známa chcela zložiť batoh na podstienke, pani Olga jej to nedovolila a tlačila ju obidvomi rukami dovnútra.
- Veď tu upratali, aha, čisto všade! Núkala i mňa vojsť so všetkým činom dnu.
- Som rada, že si taká aká si, ako sestra si mi, rodná. Opätovala jej vľúdnosť návštevníčka. Cez okno bolo vidieť do záhrady, kde sa povaľovali obrovitánske, sviežooranžové tekvice.
- Keby som bola vedela, urobím ich na večeru. Všimla si náš pohľad, akoby zmagnetizovaný tradičnými plodmi jesenných rolí. Vonku na dvore som si prv všimol vari desaťkilové kapustné hlavy, no výstavné kusy, vskutku.
- Chceli to vziať ukázať na dožinkovú slávnosť, ale starostovej žene sa urodili najväčšie v celom okolí. No nevídali! Rýchlili ich a hnojili, nech majú radosť, lebo ja som im nedala ani za nechet a vyrástli také samé. Pochválila sa nedbajúc na to, že hlavu obce, ani jeho ženu nepoznáme.
- Olguta, nemáš ty starostí, keď nás takto obskakuješ. Povedala moja prísediaca kamarátke hostiteľke.
- Sto rokov doži, moja milá. V pevnom zdraví. Doložila prajne a obidve objali sa poznove.
Zobudil som sa na kikiríkanie kohúta. Bolo šero, z pootvoreného okna sa dostávali do izby povedome známe závany z kapustového poľa. Roľníci zberali väčšie i menšie hlávky, nakladali ich na voz a pri asfaltovej výpadovke prehadzovali do pristaveného nákladiaku. Vďačný za spánok v mäkkej posteli, vdychoval som ranné povetrie, príjemne štípajúce pachom tohto druhu zeleniny a myslel na dve ženy, toľme si odlišné a predsa také blízke.
- Buna dimineata! Zavolala neisto až skúmavo moja domáca spoza dverí, unúkala sa ma k raňajkám a od pitvora zavoňal mi lipový čaj. Vstal som a keď som zaklopal na dvere do verandy, zistil som, že budem už len jeden jediný, posledný. Na odkladacom stolíku sa na vyšívanom obrúsku sušil použitý riad.
- Ona je dávno na druhom brehu. Ani nespala, preklábosili sme celú noc. Neviem, čo všetko mi hovorila, predriemala som spolovice náš rozhovor, stará som a nesúca bdieť. Dala som jej svätú ikonu, takú skladaciu, mala som presne také dve. I sa bojím o ňu, ľudia sa nájdu hocakí a ona je ešte dosť mladá vdova. Nuž tak si ju bude šanovať Matka Božia, pomôže nájsť syna. Modlím sa za ňu, veď kto iný to urobí? Po celý rok, každý deň. Vyložila mi všetko, čo mala na srdci. Potom dopovedala to, čo najviac bolelo:
- Jedného syna má, bol všetkým, okrem iného i kolotočiar, ináč vyštudovaný baiat, jadrový fyzik, ak sa nemýlim. Ja mám iba dievky, syna som stratila, pár mesiacov po pôrode. To nás spája, tí synovia. Ona ešte nádej má, ja už nie…