V moldavskej stepi 72.

Anotace: Múdre knieža Vlad III.

- Nemaj obavy, chcem si trochu posedieť. Povedal gróf a natiahol svoje dlhé ramená k ohňu. V pahrebe zapraskalo, akoby bol dakto priložil veľký suchý klát. Málinko som sa zahniezdil, ale naozaj iba v minimalistickom štýle, preložil nohu cez nohu a paru, ktorá mi vyšla z úst, zavetril môj nový prísediaci, spokojne ju vdýchol a vydýchol, no a to bolo všetko.
Tu, na východnom predhorí Karpát sa obloha v noci trbliece rozsypom hviezd a čoraz jasnejšie sa črtá približujúca sa kométa Leonard, tesne míňajúca žiarivý Arcturus, putujúc smerom k súhvezdiu Hada.
- Pohodu prajem. Povedal som úsporne a tentoraz vskutku priložil na oheň. Jasné nebesá rýchlo naspäť prikrývala nič dobré neveštiaca oblačnosť, čo za posledné dni vytrvalo prúdi od juhu. Povetrím poletujú prvé snehové vločky, lepia sa na odev a rýcho menia v mizivo drobučké kvapôčky vody.
Reč stojí, nikto slova neprerečie, takto hľadíme svorne do poskakujúcich plamienkov, jediného to zdroja svetla všade naokolo. Zimný slnovrat sa nezadržateľne blíži, ešte dva týždne a mesiac bude svietiť v splne, to bude veselosti na mraky!
- Ten výpad spoza Himalájí. Utrúsil gróf ani sa nehnúc. Prešiel si dlaňami po spánkoch a zhlboka vzdychol.
- Myslíte konkurenciu? Nechápavo zavrtel som hlavou. Viac nebolo by rozumné hovoriť, nemá to cenu.
- Sapienti sat. Ukončil debatu gróf a pomkol sa bližšie k plápolajúcemu ohnisku. Jeho oči zasvietili ako žeravé uhlíky, uprel ich do jedného bodu a ani nemrkol. Po chvíli mlčania sa dal pokračovať pre zmenu zmierlivejšie:
- Vy, pomýlení terciomileniáli, neviete titulovať. Aký gróf, čo za gróf? Od narodenia som bol kniežaťom a vojvodom. Po rodnom otcovi Vladovi Druhom a starom otcovi Mirceovi Starom som Vlad Tretí.
- Prosím, dovoľte prejaviť mi zhovievavosť, vaša výsosť, princ Vlad. Pozbieral som všetku svoju odvahu, avšak prinajlepšom, nevedel som, ako ho správne osloviť postarom. Isteže, právny nárok na šľachtický titul si robiť viac nemôže, no neviem, neviem. Celé sa mi to zdá voľajaké prapodivne svojské, toto naše náhle stretnutie.
- To vaše drevo dvadsiatehoprvého storočia nehorí ako kedyska. Je chudobné na plameň, i váš „čistý“ vzduch ho dusí. Poznamenal znechutene a byľu starecko nostalgicky pokračoval:
- Môj duch tu sídli i dnes, vidím vám do kariet. Neviete nič o dedičstve otcov, my svojho času sme ho ctili. Ba ani nechcete vedieť, načo je to dobré. Keď ma vychovávali, od detstva som sa učil – otče môj i Otče náš. A vy tú modlitbu pomaly ani pred posledným odchodom neodrecitujete, „zbohom“ nepoviete. Je vopred jasné – dedičstva ste sa zriekli. Konštatoval... konštatovalo knieža a odmlčalo sa v tuhom zamyslení.
Tušil som, že je to i na moju adresu. Čo je ho do toho? Sme, čo sme, iní nebudeme. I keď niektorí vplyvní i najrozhľadenejší z nás, nahlas dali sa počuť, že svet už nikdy nebude taký, akým bol pred koronou.
- Čo si o tom myslíte? Opýtal sa ma a zabodol zrak do mojich bačkôr na nohách. Očividne nemal chuť na jednoslabičnú, neosobnú odpoveď typu – Hmm.
- Hmm. Nezmohol som sa na slovo. Radšej som vyhrabal zo zmenšujúcej sa kôpky ostatné väčšie poleno a hodil ho na tlejúce zvyšky predošlých. Vyskočilo zopár tuctov iskier, osvetlilo zhrbenú siluetu prísediaceho a uvedomil som si trápnosť svojho odmietania. Dnes je pričasto počuť frekventované – neriešim. Stali sme sa mlčiacimi, existujúcimi sami pre seba. Potom ma napadlo najschodnejšie východisko a to, zmeniť tému:
- Ste na cestách sám? Opýtal som sa, snaživo navidomoči. Neočakávaná iniciatíva ho zaskočila, lebo zaiste, nepatrilo sa klásť otázky jeho urodzenosti.
- Klasicky, sám. Nelietam v rojoch, príkladno, ako kalone jedlé. Sarkasticky oddefiloval repliku prvej vety.
- S vaším dovolením, nepovažujem vás za nikoho iného, ako toho, kým ste. Nečítam zastaralé šalátové vydania, smiešne sú aj všetkým mojím rovesníkom. Pokročili sme v tomto žánre, už ani retro v podobe ságy hrdinov z Forksu aktuálnej covidnej generácii tiež nemá veľa čo povedať. Vyklopil som najnutnejšie vyjadrenie k nastolenému sužetu.
- Keby ma neboli odpravili zo sveta odstredivo naladení bojari, kopírujúci nesvornost ostatnej časti kontinentu, boli by sme vytvorili Európsku úniu už v pätnástom storočí! Zvolal veľkým hlasom, vstal a ukazovákom namieril hore. V tej póze bol to reálny panovník, nie nejaký notorik, ožran, nasýtiť sa krvou obetí nadosmrti nesúci. So zatajeným dychom vnímal som tento zjav, nikým nevídaný, nikomu ani náhodou dosiaľ nedarovaný.
- Osud. Vyšlo zo mňa, neviem ako. Otočil sa ku mne so spýtavým výrazom tváre, v náležite honosnej prikrývke hlavy, s osemramennou hviezdou na čele a zopakoval to ako otázku:
- Osud? Ja som bol osudom mnohým! Stíšeným hlasom povedal a skleslo mávol rukou. Už si viac nesadol na miesto, len v podrepe pričupený dal mi znamenie, aby som položil zvyšok dreva na dohorievajúcu vatru. Ostalo ticho, prerušované pukotajúcim živlom, ujímajúcim sa opäť svojej dočasnej vlády nad tmou.
- Sme na začiatku, či na konci? Položil som otázku tentokrát ja. Čo iného by ma mohlo zaujímať v prítomnosti takejto osobnosti, vyznačujúcej sa priam nedosiahnuteľnou dávkou prestíže. Postavou kniežaťa zatriaslo ako vo vytržení. Tleskol rukami a zavelil: Do boja!
Nepochopil som na prvý raz, čo to malo znamenať. Veľavýznamným pohľadom ma poctil, zrejme na záver, posunkom naznačil, aby som zasalutoval ako prvý. Blahosklonne pokynul hlavou na znak odhodlania ísť vpred navzdory osudu, kadejakým koronám a podobne všetečnej, ničotnej hávedi.
Odchádzal vytýčeným smerom, vzďaľoval sa dôstojne, plavne, ako to v súčasnosti u nikoho nevídať. Zbadal som sa až potom, čo ho nebolo. Zhasínajúce tlo prenechávalo vládu nad temnotou svetlejúcemu úsvitu na východe, nad rozložitou stepou, tiahnúcou sa do nedozerna, za Siret, Prut i Dnester.
Pozbieral som svojich pár „omnia mea“ vyložil batoh na plecia a takmer čerstvý, napriek poloprebdetej noci, vydal sa na púť k južnému horizontu, kde sa stretáva Moldavsko s Valašskom.
- Hmm... Neschádzal mi z mysle očividný sarkazmus postojov môjho autoritatívneho spolubesedníka. Nuž, mal na to, mohol si trúfnuť, nepochybne posmelený vedomím svojej neporovnateľne zjavnej prednosti v umení určovať vývoj udalostí. Trúfalosť nie vždy sa hodí ku každému. Na druhej strane, neriskoval som možnosť zbytočného ústupu z mojich pozícií. Napodobňoval som druhovú odlišnosť, takú charakteristickú pre nastupujúce generácie, výhodnosť mlčania, keď nejde o nič, ba ani o život. Zárodok totality? Nie, namieste je mať čo i len atóm rácia, ak nemáš tú moc ovplyvniť neovplyvniteľné. Sapienti sat...