V moldavskej stepi 92.

Anotace: Aurora

Ešte pred polminútou svietilo slnko a vzduch bol číry ako sklo. Iba čo prišlo jeho zatmenie, nie astronomické, lež z donútenia, nevidel som ho, čo by som si oči naň vyočil ako na zázrak. Už zase hovorím sám so sebou, po dňoch, kedy sa okolo mňa točil svet, nemám s kým by som slovo prehodil. Prenasleduje ma Čajkovského Šiesta symfónia, ktorá tamto, hneď opodiaľ, za hranicou, je v totálnej nemilosti „naviki vični“. Nástup fagotu s kulisou kontrabasov ma neopúšťa, hej, veď v tom diele sa vytráca hneď po úvodnom entrée. Upokojujúce andante vôbec neprichádza a vtieravo znie iba a len prvá téma z adagio – allegro ma non troppo. Doparoma s nimi, všetkými tými Musorgskými, Glinkami Rachmaninovmi, paskudnými Stravinskými i Šostakovičmi!
Vidím mierny zdvih horizontu za Siretom a suchotou zúbožené jazero Rogojesti vo mne umocňuje bezútešnosť zoči voči blížiacej sa budúcnosti. Živí budú závidieť tým, čo sú už nie. Prvý patrím medzi tých, čo sa derú za vidinou víťazstva nad sebou samým, bez vody a kúska do úst. „Víťazstvo, Sieg, Victory, Peremoha, Pobeda, Zwyciestwo, Gyozelem“ och, aké je mi cudzie toto pochybné a profánne desakralizované slovo, nespôsobilé zaujať miesto patriace sústavnému spochybneniu. Porantalo tie kraje, kde zajtra znamenalo už včera, kde skvelá mládež je buditeľkou rána, čoho dôkazom je vedecký odpad krúžiaci okolo Zeme v podobe kadejakého haraburdia a samozrejme i bežne platných výdobytkov bohorovného útoku na kozmos. Všetko - samá disharmónia, a nie div, že Piotr Iljič sa napil s nepredstieranou chuťou vody z preklínanej, ako všetko ruské, rieky Nevy, potom ochorel na choleru a opustil naveky Petrohrad i s hudbou pozemskou a pomíjajúcou sa ako takou, v každom uplynulom takte za taktom.
„Zvíťaziť“ je grafický dizajn dneška, sloboda je vaša i naša, spolu to dokážeme. Dobre, dokázať je teória, potvrdiť v praxi výzva. Vyzývateľom nie je nikto iný, ako motivácia.
- To ste si nepomýlili destináciu? Opýtal sa ma ochotný človek pomôcť, keď videl že snažne hľadám autobusovú linku do Manastirea Doamnei na charakteristickom námestíčku pred nádražnou budovou v Botosani. Očividne som cudzinec a zjavne nemám predstavu o tom, kam vlastne chcem, čerstvo vystúpivší bol z vlaku.
- Volá sa to monastier, tak inde nechcem, vraj sú tam stredoveké pamiatky. Odvetil som, na čo ma pozval sadnúť si do svojho vozidla, aby ma odviezol tam, kam bus pôjde vraj až hodne poobede.
Vyrazili sme a v tej dusnote zamračeného, pravého poludnia, vydali sme sa na juhozápad. Chlap mlčal a krútil nechápajúc hlavou. Po chvíli sa ozval:
- Máte tam príbuzných, či známych?
- Nemám, som na cestách za pamätihodnosťami vášho kraja. Odpovedal som zaskočený trochu jeho váhaním nad tým, kam sa usilujem dostať.
- V susednom Agaftone je ženský kláštor z 18. storočia, ale odkiaľ akože vy viete o ňom? Nedal sa vyviesť z miery mojím presvedčením, že je to predsa mužský monastier.
Nedajboh sa vymotať zo spletitého ruchu križovatiek, opýtal sa ma, či viem upresniť, čo za pamiatky sa nachádzajú v mnou deklarovanej sume poznatkov o cieli.
- Je tam taká mohutná oseuholníkovitá veža opevnenia. Zahlásil som hrdo.
- Tam kam ideme, nič nepripomína stredovek okrem prvej písomnej zmienky v letopisoch – 1361. Odrecitoval vodič.
Zneistel som po tejto poznámke a zosmutnel, lebo patetika môjho prejavu sa mi načisto zazdala nie na mieste a skrotol som:
- Čítal som, že by to mohlo byť v miestnej časti Popauti, tak nejako.
- Ech, Popauti je hneď vedľa nádražia, desať minút pešky, to ste tú vežu nevideli z vlaku? Zaúpel chlapík za volantom a na najbližšom kruháči to stočil naspäť.
- Nezbadal som ju, asi bola za stromami. Vykladal som ja.
O niekoľko ďalších minút sme zastali pred južnou stranou opevneného komplexu s dominantou s honosnými kamennými, gotickými oblúkmi.
- Čo som dlžný? Opýtal som sa po tom, čo stíšil temperamentnú ľudovú hudbu z autorádia.
- Ako chcete. Nuž, ako vám je vhod. Odpovedal a predsa ešte naposledy pokrútil neveriacky hlavou.
- Viete, som vám vďačný za vaše kontrolné otázky, ktoré ma usvedčili v omyle. Nezabudnem vám to nikdy, naozaj som vyšiel z náležitého kiksu bez úrazu vďaka vám.
- Bola zábava aspoň. Mám teraz iné starosti. Dcéru nie tak dávno odviezol som na Západ. Na operáciu. Stálo ma to nemálo. Moja Aurora žije. Nemusela už. Hovoril útržkovito, v krátkych povzdychoch on.
- Nech Vám žije! Odpovedal som a zatvoril dvere na aute. Môj nový známy si pustil rádio opäť naplno a pomalým tempom odchádzal, akoby bol chcel povedať ešte niečo. No, dovtípil som sa, veď vchádzal som práve na miesta, kde sa prednášajú prosby v tichu a intimite prítmia, plného ikon prepodobných svätých.
Celý zvyšok dňa som strávil v Botosani. Je to skvostné mesto, neprávom nepovšimnuté. Miestna aktivistka turistického ruchu si ma musela zvečniť do smartfónu stojaceho na historickom námestí, s náručím plným brožúr o pamätihodnostiach mesta. Nijakého iného živého tvora tam nebolo a pľac je to teda ohromne aristokraticky poňatý a architektonicky impozantný svetovo, fakt.
Asi jediná exteriérová kaviareň zívala tiež prázdnotou, pod slnečníkmi by sa nadpozemsky dobre trávilo po výdatnom obede, pri káve. Ak Európa sotva siaha až sem, to potom chýrečné „Fetele de Botosani“ samy svojím pôvabom neutiahnu. Ibaže Európa tu bola vždy dáma na pravom mieste a toto mesto ničím nezaostáva od bývalej prestíže a slávy podnes.
Keď Raul Chis preberal vedenie Filharmónie G. Enesca v Botosani, mal zmiešané pocity, no kto by ich na jeho mieste nemal? Sám je „západniar“ a tu, na „ďalekom východe“ nečakal nič svetoborného:
- Ak by dnes žil taký Čajkovskij, podal by žalobu na inštitúciu, treba to tu rozvíjať, nie krotiť!
- Až tu som sa stal hudobníkom. Viete, okrem toho učím na tunajšom konzervatóriu a poviem iba toľko, že moldavská mládež je oveľa citlivejšia na akú som bol dosiaľ zvyknutý, je v nej niečo naprosto prirodzené, určité „čosi“, čo sa nedá vysvetliť. Aj tento orchester má neopakovateľnú finesu, to ono „sladké“ , čo, verte, nikde inde som nezažil. Citujem z novín.
Nie som nahodený v „elegante dress code“, nemám namierené na koncert, iba čo prechádzam okolo, aj svojím zovňajškom, pozoruhodného hudobného stánku s rešpektom. To, čo som si prečítal v minuloročnom čísle „Botosaneanula“ je v súlade s mojou vlastnou skúsenosťou s Moldavčanmi a sám sa tu mením na nepoznanie, dýchajúc čajsi umne namiešaný, sýty vzduch miestneho povetria.
Nebo sa úplne zatiahlo v priebehu krátkej doby, či takmer okamžiku. Na inom zdrape novín z apríla tohto roku som prečítal neúplnú vetu:
- WFIMC rozhodla o vylúčení Čajkovského medzinárodnej súťaže zo svojho členstva...
- Au, Aurora. Vykĺzlo mi pološeptom z úst, keď som nedbajúc na nič zakopol o obrubník.
- Čajkovskij, nech žije, Aurora...