V moldavskej stepi 105.

Anotace: pokušiteľ

Čoskoro sa bude stmievať a noc nad moldavskou lesostepou bude naberať na sile v jasnej prevahe. Potom, krátko po polnoci, dominantná planéta januárovej oblohy, Jupiter zapadne a o takú hodinku po nej aj stále viac miznúca kométa z Oortovho oblaku C/2017 K2 PANSTARRS, ktorá sa preslávila svojou nevšednou krásou v perihéliu pred rokom. Kóma tejto vlasatice je vlastne zhluk plynov, taký veľký, ako priemer práve spomenutého Jupitera.
- Ty, to je ale! Dvaja naši študenti z Kišineva včera dostali po zlatej a striebornej medaile na Medzinárodnej fyzikálno-astronomickej olympiáde v Houstone! Vyskočil na rovné nohy spolusediaci v pomerne hlučnej maršrutke, smerujúcej z hlavného mesta do Calarasi.
- Konečne niečo diametrálne iné ako to aktuálne, sústavné celosvetové bojové kikiríkanie. Už vari nie je nič iného na svete, mimo pravidelne jednohlasne vyhlásených hrdinov a tých ostatných, obyčajných zbabelcov i dezolátov. Toto nepochopiteľne neomylné nálepkovanie časti spoluobčanov nemá zhola nič spoločného s frekventovaným - prepáčte, désolé, vo francúzskom jazyku. Pomyslel som si čo najdezolátnejšie a samozrejme i od veci, ako len čo možno najviac.
- To znie tak neuveriteľne, akože ja by som bol aspoň z polovice mimozemšťan. Poznamenal ktosi vpredu, vodičovi za chrbtom.
- Moja susedka má v kuríne sliepku z Marsu. To vraj rieši problém, že čo bolo skôr, vajce, či sliepka. A nepotrebuje k tomu riešiť ani nejakú olympiádu. Veď nepochádza z vajca, keď je z inej planéty a padla sem nejakou náhodou z neba, nie? Postrčil do debaty írečitú ľudovú múdrosť ďalší diskutujúci úplne letargicky.
Za oknom mihal sa riedky porast povedľa cesty, bez lístia, iba čo konáriky ohýbalo v drieku neprestajné, nárazové podúvanie severáku. Zodvihol som sa a pretlačil k dverám vpredu, zarovno s vodičom. On pochopil, že chcem vystúpiť a predvídavo zabrzdil pri najbližšej zastávke. Zatiahol som za sebou posuvné dvere a tým pádom nikdy sa už nedozviem, čo bolo, ako bolo. Ľutujem toto svoje nešťastné rozhodnutie vystúpiť a nikdy, ale nikdy, nedopočúvať jeden skutočne autentický nefalšovaný dialóg, namiesto tých tuctov a tuctov umelých, strojených „dialógov“ z verejne dostupných hlásnych trúb inteligentných suverénov, s patentom na rozum.
- Sliepka nemôže byť z Marsu, lebo je to samica. Natískal sa mi prípadný pádny argument, hodný vysokokvalifikovaného vedeckého výsledku systematického, aj kritického skúmania.
- A vôbec, keby teda spadla z toho Marsu, musela by zanechať po sebe zčistajasna vyhĺbený kráter a nie hocjakú plytkú, vlastnými behami do hliny vyhrabanú priehlbeň.
Pustil som sa odbočkou vľavo mierne stúpajúcou asfaltkou a o malú chvíľu prečítal trochu „kurací“ názov začínajúcej obce „Curchi“. Napriek teplote vzduchu okolo nuly, posledné zvyšky snehu sa roztápali na slnku a stekali zo sivých, vlnitých striech v jarčekoch.
Pobudol som v jednom z piatich chrámov kláštora na kraji lesa za dedinou a stal sa svedkom nácviku speváckeho chóru miestnych mníchov. Neskutočne pôsobivá akustika mäkkého, oválneho priestoru hlavnej svätyne ma presvedčila o vysokej miere „energetickosti“ tohto kúska Zeme a o to viac, že prebdieť noc nablízku v „Codrii Orheiului“ bude očistný kúpeľ pre dušu, umorenú nápormi „právd“ každého druhu, bez toho, aby sa čo len jedna z nich prezentovala ako pravda božsky sladká a panensky nedotknutá.
- Cha, chaáá! Tú ani tuto nenájdeš! Ozval sa kýsi pokušiteľ káravo.
- Kto hľadá, nájde. Namietal som nemálo zarazený, že kde sa tu odrazu vzal, ten frácek premúdrený.
- Cha! Realita nepustí. Si chtiac nechtiac aj ty odsúdený na prehru tak, ako všetci ostatní dvojnohí tejto planéty.
- Ja? Začal som šípiť, že sa ho nezbavím, kým len budem odolávať.
- Si marivo v marive, ilúzia v ilúzii. Neexistuješ, iba „si“. AI ti to čo nevidieť dokáže. Cez zuby precedil mi priam pri uchu zľava.
Pokračoval som v chôdzi, stúpajúc cestičkou okolo skupinky mohutných dubov a zodvihol zo zeme zažltnutý list, priložiac si ho na hruď. Nemám poruke iný štít, nuž preto som chcel mať akú takú istotu, že som predsa čímsi chránený. Chodník sa stočil doprava a môj pohľad ešte naposledy spočinul na štvorveží s centrálnou kupolou barokového chrámového skvostu z osemnásteho storočia. Slnko práve zapadlo a v nízkom lesíku sa stratil i posledný závan vánku, čo ustúpil nehybnému povetriu s nádychom voľajakej čírej, neopísateľnej sladkosti pokoja, bytostne prítomného v objatí lesa, v akom sa nespočetne mnohokrát zvykol prechádzať tunajší rodák, Alexander Donici, básnik a bájkar v jednej osobe, o ktoromže bol Mihai Eminescu svojho času povedal, že bol isto vyletel z „hniezda samej múdrosti“.
- Dobre teda, potom i ty si ilúzia? Opýtal som sa znezrady oného všadeprítomného viac, či menej známeho pokušiteľa, zatiaľ s malým „p“.
- Že sa pýtaš! Ja som viac než ilúzia. Ilúzia ilúzie. Ale to ty nepochopíš, ani tebe podobní nedorobkovia. Vyrieknuté nieslo sa nadnesene až by som povedal, že výlučne adresne, tou jasne zadefinovanou, čistou lesnou prázdnotou.
- Si filozof, či hráč? Opýtal som sa pochybujúc, že oboje stojí za to.
- Som ilúziou filozofa, som ilúziou hráča. Ty sa trápiš pochopiť, či ti prischlo, že si dezolát, či azda neprischlo, ale zároveň si myslíš, že si nanajvýš tak ilúziou dezoláta, však? Ubezpečujem ťa, že keby si celý svet o tebe myslel, že ním si, nie si ním o nič viac ani o nič menej, ako tí, čo ťa ním spravili, nepoznajúc „od a do zet“ moje pravidlá hry.
- Pravidlá hry teda nie sú ilúziou, však? Poznamenal som s pocitom úľavy, že predsa niečo reálne existuje.
- Vyber si: Sú, či nie sú? Ak si vyberieš správne, si suverén, ak nie, si fejk a dezinformácia vo svojej pravej podobe. Dostal som definitívne na frak.
Prichádzal som na poľanu zarastenú nízkym krovím. Vzduch bol čoraz teplejší, hodne vysoko nad bodom mrazu a v pokľudnom bezvetrí sa určite bude príjemne zaspávať. Nechcelo sa mi ešte usnúť, lebo mesiac mi svietil nad hlavou v splne, v súhvezdí Leva a spánok bol ďaáaleko, v nedohľadne. Nie, ten mesiac nemôže byť skutočný, ani americký, ani baróna Prášila, ani smiešny, ani do plaču, jednoducho vymykajúci sa pravidlám.
- Pozri na mesiac, je v splne, no zajtra už nebude. Tak a ... vybral si si? Vyzval ma na odpoveď pokušiteľ jeden pokútny.
- Ak som vedec, viem, že nebude. Ak som chumaj-konšpirátor, viem, že to budem vedieť zajtra, no dnes o tom iba ak, tak konšpirujem. A tento postup vylučuje omyl. Ako potom konšpirátori sú takým vítaným terčom negatívnych emócií (ne)omylných vedcov?
- Je to tak, si len prachsprostý, nebezpečný fantasta! Cha, cha, Toník, či Cyrano, kapitán Nicholl, alebo generál EleMele, všetci dokopy nesiahate barónovi Prášilovi ani po päty! Ten určuje pravidlá hry a vy ostatní sa trápne predvádzate, nehovorím však, že len pred princeznou Biancou. Nechápeš, že väčšina, akokoľvek „múdra“ nikdy nebude indivíduum, hodné nakoniec tých kýžených pravidiel hry?
Neodpovedal som už. Škoda slov. Prestrel som si igelit na hustú, suchú trávu, zakrútil sa do spacieho vaku a začal pozvoľna podriemkávať. Ono, celú noc bude to pokračovať, lebo o spánku nemôže byť ani reči. Zvykol som si na takéto polihovanie, ušetrím za hotel a budem mať dobrý pocit, že splynutie s prírodou je skutočne tá najautentickejšia zo všetkých, mne neviemodkiaľ, podsúvaných ilúzií..