V moldavskej stepi 109.

Anotace: Pavlu (Paul)

- Akiste nemôžete poznať pesničku „Taticul meu e la razboi“. Skomponoval ju náš bard, rodák zo Sarata-Razesi v okrese Leova, Ion Macovei. Poznal som ho dobre, inak, každý Moldavan ho má v srdci, pre jeho národné piesne.
Nepočul som dosť dobre, čo mi hovoril starý pán, lebo sme boli práve uprostred davu, viac-menej postarších obyvateľov mesta, ktorí prišli protestovať proti nízkej valorizácii dôchodkov pred Ministerstvo práce a sociálnej starostlivosti v Kišineve.
- Ani nie. Pesničku, ani interpreta. Odpovedal som dôrazne, pretože hrkot riadu a tlkot naberačiek o hrnce a pokrievky, prehlušoval akýkoľvek iný, štandardný zvuk.
- Moja žena spievavala túto pieseň vnukom namiesto uspávanky, no, predstavte si, ja ešte robím, nočného vartáša a spievam si ju preto, aby som v práci nezaspal. Rovnako s maximálnym úsilím kričal mi do ucha sprava protestujúci muž, pokročilý osemdesiatnik, ak nie už čerstvo deväťdesiatročný a začal hneď na to spievať.
- Sa vie, že je tu úžasný hluk, nepočujem vás, je mi to ľúto. Vyjadril som sa dodatočne a pokrčil plecami.
- Poďte nabok, mladý muž, ideme inam. Ja sa sem potom vrátim, veď akcia sa iba začína. Pokynul mi zdvihnutou pravou rukou a vzal popod pazuchy tou ľavou. Vcelku mal som dosť a ani neviem, ako som sa bol pred malou chvíľou zamiešal medzi protestujúcich, najskôr zo zvedavosti.
- V roku 1990 autor dostal štátnu cenu za oratórium „Miorita“. Vytrpel si chudák, najmä na sklonku života, nadmieru. Dokončil na úvod s útrpným výrazom v tvári a sadli sme si na lavičku v parku s výhľadom na akýsi vysoký monument.
- Porozprávajte. Zaujímam sa o hudbu. Posmelil som ho do reči. Namiesto toho však, dal sa do spevu:
- E liniste in codrul verde si in satul meu
Dar tata-i dus de multa vreme si-l astept mereu...
... Si s-o dus mama sa-l caute, maiculita mea
Peste dealuri, peste sate, maiculita mea
Si-o ajuns in muntii Tatra, si-o vazut casca lui tata
Cand o luat casca in mana, o vazut steama Romana, maiculita mea...
Celý ohromený som si uvedomil, že sa jedná o pieseň zasvätenú pamiatke rumunských vojakov, podieľajúcich sa na oslobodzujúcich bojoch o Československo v roku 1945. Neviem, či tušil, že som odtiaľ, ale neprerušoval som veľmi chytľavú melódiu, neubrániac sa náhlemu dojatiu. Človek dneška je tvrďas, jeho srdca sa dotkne iba ak takáto podobne nečakaná trefa.
Keď dospieval, podotkol:
- Vidím, že máte slzu v oku, Rumun nie ste, potom ste Tatranec?
- Uhádli ste takmer.
- Pavlu.
- Peter.
- Nosím pri sebe tuicu, dáte si šluk? Opýtal sa nie celkom nevtieravo, ale zdvorilo.
- Neviem, v hrdle mi nevyschlo, nemávam s tým problém. Zakontroval som opatrne s plachým úsmevom.
- Som zo starej gardy, opýtam sa, len keď môžem očakávať kladnú odpoveď. Zahlásil pohotovo a už aj nalial do vrchnáka až po samý okraj.
- Sanatate! Poprial som už veselšie a otočil do seba deklík hore dnom.
- Ja nepijem. Nosím pri sebe len pre priateľov. Prekvapivo vyhlásil.
- Ani ja nepijem. Výnimočne, s priateľmi. Vynašiel som sa.
Chvíľu sme sedeli bez slova. Prišla mi na um počutá melódia a pohmkával som si ju.
- Vidíte? Tá pieseň, to je mágia sama o sebe. Stavím sa, že vám nasledujúce tri dni nezíde z mysle. Ručím vám za to, poznám jej moc.
- Autor musel byť fenomenálnym skladateľom. Stvoriť jednoduchý nápev s takým nábojom citu, musí byť dar z nebies. Prikývol som uznanlivo.
- Nie nadarmo roky chodil po najzapadlejších kútoch Moldavska a Bukoviny, hľadajúc žijúcich ešte pamätníkov autentického folklóru. Keď si vypočujete jeho „Mioritu“, pochopíte o čo ide, ak je vám také dačo dané zhora. S pohľadom upretým na sochu s vystretou rukou k nebu, na vysokom piedestále, stíšeným hlasom napriek dotieravému rachotu z ulice predniesol, napodiv dosiaľ tmavovlasý dedo.
- Čo je to za socha? Upriamil som pozornosť na blízky objekt znezrady.
- Pomník bojovníkom za sovietsku moc, zrejme tým padlým.
- U nás, alebo u vašich východných susedov by už bol dávno tiež „padlý“, takýto pomník.
- Hm. Takto pred rokom strhli z neho neznámi páchatelia reliéfy s nápismi dole. Poznamenal stručne.
- Je to pamätník pad-lým. Vyslabikoval navyše pomaly.
- Máte pravdu. Šliapať bez úcty po pietnom mieste, nech už je čiekoľvek, je odporné. Vyjadril som súhlas.
- V neďalekej Odesse úradne boli prednedávnom povalili sochu zakladateľky mesta, cárovnej Kataríny Veľkej, i keď to bola vlastne Nemka, z rodu Anhalt-Zerbst. A my napríklad, v centre Tiraspolu, ktorý rovnako pred 230 rokmi dala postaviť ona, ctíme si jej pamiatku v soche nadľudskej veľkosti. Pokračoval v líčení poľutovaniahodnej skutočnosti on.
- Iní ste, ako oni, zatiaľ. Rozdiel sa dá čítať z tvárí, hoci aj zbežne, na ulici. Je to asi ich trpkou skúsenosťou. Podotkol som.
- Dajte pokoj. Narodil som sa pred druhou svetovou a viem svoje o nás, o nich, i o tých tretích, ba štvrtých. Čo pomníkov sa už nastavalo a porúcalo na striedačku! Čím rýchlejšie postavíte, tým skôr zbúrate, a platí to aj obrátene. Mávol rukou a odmlčal sa.
- Čím mladší sú ľudia, tým rozdielnejší na to majú názor. Prilial som oleja do ohňa.
- Tak mi vysvetlite, mladý pane, prečo poškodzujú najnovšie hroby padlých a odcudzujú zástavy na podaktorých cintorínoch Ukrajiny, čuduj sa svete, –násť ročné deti?
- To azda nemožno zovšeobecňovať? Zapochyboval som.
- Také sú výsledky vyšetrovaní vo viacerých prípadoch. Poškodzovanie hrobov vôbec, všade na svete, býva zábavkou skôr mladších, než tých, čo už o živote niečo vedia. Dôvodil on.
- Tutohľa ležia nejakí tí bojovníci? Zachraňoval som situáciu pokusom o odbočenie od páľčivej témy.
- Čože ja viem, ležia, neležia. Dali život, či ho riskovali, nie je to jedno? A vy nemáte vo Važci pod Tatrami vojenský cintorín so šesťapoltisíckou padlých Nemcov? Tromf vytiahol z rukáva on.
Povzdychol som si nahlas a on iba doplnil na záver:
- Som moldavský Nemec a hrobárovi som náhodou ušiel z lopaty presne pred osemdesiatimi rokmi. Aby ste vedel, prečo na rozdiel od „mladších Nevedkov“ nemám žiadny problém tam, kde ho oni tak úporne hľadajú. Ako napríklad jeden, angažujúci sa v otázke skúmania súvislosti medzi politickými a kultúrnymi symbolmi, výtvarník a kurátor v jednej osobe, Stefan Rusu. Dokončil svoju poslednú vetu a horko ťažko začal sa dvíhať na nohy.
Pomohol som mu, podal šiltovku a pravú ruku na rozlúčku. On bez jediného mrku smerom ku mne, aby zatajil trochu viac červené oči ako zvyčajne, odkráčal naspäť k demonštrantom.
Na nete som našiel zopár údajov o výmene názorov medzi zainteresovanými stránkami stále aktuálnejšieho zápolenia o zaradenie, či vylúčenie zo zoznamu, pätora pamätníkov v Kišineve zo sovietskeho obdobia. Rusu je presvedčený, že nijako nezveľaďujú verejný priestor. N. Raileanu z odboru národného dedičstva na ministerstve kultúry tvrdí naopak, že sú navrhované stať sa pamiatkami v súlade so želaním značnej časti občanov.
Protest veselo pokračoval ďalej. Poslankyňa za PSRM Alla Darovannaja práve dôrazne kritizovala indexáciu dôchodkov o 6 percent, čo je v príkrom rozpore s paralelnou infláciou, päťkrát toľkou..