V moldavskej stepi 129.

Užasnutý hľadím na rad štíhlych gotických okien chrámu svätého Mikuláša, v areáli kláštora Probota. Exteriérové nástenné maľby stáročiami ošľahané vetrom a dažďom iba dávajú tušiť ich niekdajšiu sýtosť farieb, s prevládajúcou zelenou a modrou. Starý monastier sa spomína prvýkrát pod menom „Pobrata“ v zmysle „bratské spoločenstvo“, vtedy s istotou slovanské. V aktuálnej dobe permanentného rozkolu medzi susediacimi slovanskými etnikami, akiste pádny, nemý výkričník. Košatá koruna ohromného stromu nado mnou s porozumením tíško ševelí a pršať bude až poobede, možno i zahrmí.
- Prečo si gotiku spájame výlučne so Západom? Túto otázku si kladiem znova a znova pri potulkách Moldavskom. Severozápadne od Kišineva máme najvýchodnejší príklad nefalšovaného gotického majestátu v kláštornom kostole Uspenia sv. Bohorodičky pri obci Capriana v oblasti Codrii Lapusnei.
Pobudol som v Probote hodnotných pár hodín a s vedomím šťastného nálezcu „echt“ stredovekého šmrncu tu, v stepi nekonečne všeobjímajúcej. S hrejivým pocitom autentického, stredoeurópskeho domova, vydal som sa obzrieť si vidiek ďalej na východ, do samého bezcielna. Povedľa prefrčal rýchlik zo Suceavy do Iasi, z ktorého čosi vypadlo. Dakto musel z okna vyhodiť, či skôr upustiť plechovku, ešte neotvorenú, dobre vychladeného „Bere blonda“. Skotúľala sa svahom bez jediného škrabnutia či preliačiny a letmo som zaznamenal zo vzďaľujúceho sa odchýleného okna vagóna zakývanie na pozdrav.
- Och, áno, toto sa môže stať iba v „moldavskom (vz)duchu“. Tisíc razy som sa o tom už presvedčil a navyše, dám ruku do ohňa, že zamávala mi stamodtiaľ ženská ruka, hmm, aká to teda obdivuhodná pohotovosť!
Plechovicu som otvoril a upil si rýchlo, lebo pivo zasyčalo pod tlakom. Od Siretu spoza trate zavanul čerstvý vetrík, skrútil sa do prachového diabla a bol by mi vyrazil nápoj z ruky, nebyť kŕčovitého zovretia a odhodlania za každú cenu uhájiť si právo dopiť tento „dar z nebies“ až do dna.
Obrátený prachový kužel tancoval okolo a tenkou nožičkou sa dotýkal spraše, ktorú bral so sebou vozvysok, napájal sa ňou čoraz viac a viac do husta, počernel a besnel naozaj hrozivo, hviždiac, sipiac pritom zlovestne. Nado mnou visel oblak, rovnako mračiaci sa na ten svet pod ním, tam dole, mňa nevynímajúc, až som sa začal báť, že to bude konečné zúčtovanie, ak nie rovno deň D.
Prečo som sa osudovo zaplietol do tohto nastávajúceho, nepredvídateľného sledu udalostí, sprvoti takých mizivo významných, až odrazu určujúcich, navýsosť neodvratných? Lebo. Lebo neviem, čo si počať, kam sa skryť pred živlom, čo akiste si môže vychutnávať svoju prevahu na poli boja, čo ako bez konca natiahnutého pohodlne, do nedozierna stepnej černozeme.
Tušil som, čo bude nasledovať a nemýlil som sa ani náhodou. Prachový diabol to nevzdával a kamkoľvek som sa pohol, bol mi hneď v pätách. Hvízdal si do skoku také melódie, ktoré som si s údivom postupne pripomínal zo včerajšieho sledovania Eurovision Song Contest 2025. Jediné Moldavsko sa 69. ročníka súťaže nezúčastnilo, údajne z ekonomických(?) dôvodov. No bác!
- Fijúúú, fiiíí, ty som ja a ja som tyýýýý! Zavyl mi do ucha a zopakoval to ešte raz po raz, ten prachový štramák, veterný karusselle.
- Nasadni! Zavelil a schytil ma za rameno s pivom v dlani, otočil zopárkrát v smere hodinových ručičiek a zodvihol zo zeme. Potom som sa už neotáčal, iba zotrvával otočený tvárou k juhu, celý zaprášený a klipkajúci očami, s pocitom štípania na nevydržanie pod rozochvenými viečkami.
- Zájdeme do Istanbulu, čo povieš? Nie je to ďaleko. Zaznelo mi v ušiach z oboch strán súčasne.
- Vylez si vyššie, tam nie je toľko prachu. A drž sa v strede. Začul som dobrú radu nad zlato.
Nemusel som nič podniknúť a vymrštilo ma to nahor do pohodovej beztiaže na samom vrchole, kde bolo miesta dosť a hlavne kľud, čoby v oku hurikánu. Pripadal som si ako v nebi, iba zanesené oči bolo treba vypláchnuť zvyškom moku.
- To by nevymyslel ani barón Prášil! Zahundral som si popod nos s úľavou. Keď som sa pozrel nadol, zrak mi padol na vežičky Probotského kláštora, umne rozložené v pravidelnom štvorcovom opevnení. Apsida svätyne bola otočená k východu a obrovitánske stromisko z časti zacláňalo strechu byzantského nartexu od západu.
- Ak ti niečo chýba, stačí povedať. Rozkáž si, čo chceš, všetko uchytíme z povrchu zemského a prinesieme, len si zaželať. Mám v tom prax a mám dnes dobrú náladu. Vo dvojici je zábava dvakrát poruke. Čo povieš? Zahučalo mi v sluchovej trubici sprava.
- Ešte jedno pivo by bodlo. Nenapadlo ma nič lepšie taktoká spakruky.
Vír sa rozbehol spolu so mnou a poďho šírym svetom. Či sedíš na delovej guli, alebo trieliš na „prírodný spôsob“, nie je v tom zásadný rozdiel. Na tej guli by som sa cítil predsa len bezpečnejšie, to odprisahám hocikomu.
Netrvalo dlho a donáška piva sa vznášala vo vzduchu, len si ju chytiť. Hopá! A je moja! Kde už ju ten ancijáš ukoristil, nevedno. Boli dokonca dve piksle, v igelitovom balení, tie krásavice. Obdržal som svoju preferovanú značku a náramne by ma zaujímalo, odkiaľ vie to, čo viem iba ja a niektorí moji kamaráti z našej pivnej pospolitosti. Ach, obidve po otvorení zasykotali sľubne. Čas plynul v príjemnom opare, hore nad oblakmi.
- Poznáme sa už dávno, nespomínaš si? Ozvalo sa zľava, hádam takého pol metra od ucha.
Nehovorím, že mi ten spontánne naliehajúci, chripľavý hlas, nie je známy, ale nechcem si to práve v tejto háklivej súvislosti veľmi priznať. No, komu bárskde na svete by nebol? Už sa mi býval predtým aj stelesňoval do čajsi povedomého prízraku, len sám neviem, či to on bol a či vôbec bol a neprisnil sa mi iba.
- No zbohom! Pomyslel som si. Nechcem byť zapletený do nejakej kvantovej reality a už vôbec nie takéhoto druhu. Ako sa zbaviť neželaného súpútnika, keď si uviazol v jeho moci a nieto ti rady ani pomoci? Sám som si na vine, lebo to muselo prísť, bo asi som si privolal takéto čoromoro svojím rojčením o „vyvolenosti“, ako je i pravda. Netreba nabudúce vyťahovať päty z baráku, ale pozerať televízor z gauča, pojedať čipsy s kolou a takéto sa ti potom nestane.
- Buď ako buď, nie si vítaný. Zasipel som odvážne.
- Pusť ma a choď kam chceš. A sám, ako vždy. Dodal som rozhodne.
- Mám lepší nápad. Zachripelo mi u ľavého spánku a pocítil som predtuchu, že tento let sa neskončí dobre a zdarma. Krajina pod „nami“ sa začala meniť a Čierne more v diaľke zalesklo sa v hmlistom opare ako dlhá črepina skla.
- Do Stanbulu pôjdeme skratkou. Po balistickej krivke. Únavne chrapotalo to sústavne rovnakým tónom ako zo starého rádia.
- Mám iný názor. Do Istanbulu nepôjdem. Zoskočím, nechcem ta ani za svet. Vyhlásil som rezolútne.
- Ako to, pôjdem sám? Budeš ľutovať, ty čierny pasažier! Ozvalo sa z teraz už priezračne neviditeľného, rotujúceho kužeľa. Stratil som „pôdu“ pod nohami a začal sa prepadať strmhlav do mora, ďaleko od bulharského pobrežia so Slnčev brjagom. Kým som bol nad oblakmi, nebolo by to nič hrozné, avšak len čo sa otvorila podo mnou dvojnásobná hlboč, došlo mi, že som si riadne zavaril. Začal som závidieť Münchhausenovi jeho akrobatický let a mne ostalo priznať si münchhausenovský syndróm a svoju zjavnú psychosociálnu poruchu si liečiť čo najbolestivejšou procedúrou podľa osobného výberu.
- Tvoja fantastická pseudológia naberá na obrátkach, nemyslíš? Ozvalo sa z výšky nado mnou.
- Nález negatívny a ty si pacient, čo sa dožaduje ďalšieho zbytočného vyšetrenia. Nie si simulant, to nie. Ani nevieš ako ma potrebuješ. Tak vykríkni: Pomoc! Presvedčivo odhalilo celé obludné pozadie anamnézy protivné čertisko akésik.
- Pomoóóc! Zareval som zjavne podgurážený. Pilotáž sa naskutku neznáša s pivným „nasadením“ a samoliečba otvorením tretej a potom štvrtej plechovky, v tomto prípade hejže, neznamenala by nič iného, než povel „Konečná, vystupovať!“ Vo vlnách, samosebou.
- Voda v máji ešte nie je vhodná na kúpanie. Pristaneme za Bosporom, turecký kúpeľ bude nenahraditeľnou procedúrou v tvojej galibe. Zahlásilo drmolivé hlasisko a boli by sme bezpečne dorazili do cieľa, ibaže som precitol z alkoholového opojenia a bolo po všetkom:
- Nie, len do Turecka nie! Prášil sa bol otočil vo vzduchu, aj ja sa chcem vrátiť bez toho, aby som vysadol. Smer nazad! Zaraď spiatočku! Vyzval som ho, rovnako ako Aladin démona z čarovnej lampy.
- Pokazil si hru, ty jeden! Si predsa len obyčajný simulant! Zahučalo mi do uší zo všetkých štyroch strán sveta.
- Ty nehráš podľa scenára, diablik. Kto, si myslíš, že ťahá nitky, keď nevieš ani toľko, že by som to mohol byť ja? A tvoje presvedčenie, že to ty si autorsky roztočil tento kolotoč, je púhy sebaklam. Nedošlo ti, že čo je dnes tvoje, zajtra môže byť moje? Ak nie zajtra, pozajtre určite, popozajtra mi to sám s ochotou odobríš. Zákon schválnosti platí aj pre teba. Povedal som nasrdene, asi aj oprávnene nahnevaný. Vytrezvel som skôr, než sa tento kamikadze bez výcviku nazdal.
- Nezlomnosť nahrádza chýbajúcu prípravu. Poťahuj nite do aleluja, kým ja sa postarám o víťazné finále, scenár-nescenár. Vyhlásil a zatočil naposledy ešte čo najtuhšie. Čosi puklo, slnko zhaslo a spadla opona. Tentokrát bez potlesku.
Sedeli sme, takíto neboráci, celú večnosť, on z kraja hľadiska stále ešte pred ňou, ja ukrytý na javisku za ňou, obaja patrične znechutene. Oddeľovala nás jedna jediná ťažká, zvlnená tkanina, tma pred ňou, tma za ňou. Znenazdajky prišiel režisér a producent v jednej osobe, ukázal na nás prstom a vyriekol stručne: - Máte vyhadzov!
Netuším, čo bude v našom divadle ďalej. Prášil sa vo filme nechal odpáliť na Mesiac, šmaril svoj klobúk do hviezd a titulky ohlásili: – Konec. My dvaja tu sedíme ako prilepení po oboch stranách spusteného závesu, bez nádeje na lepšie zajtrajšky. Podľa „scenára“.
- Tak vám treba, mali ste sa v škole lepšie učiť. Pomyslel by si náhodný, ambicióznejší okoloidúci.
- Dali ste sa nachytať. Svojou vlastnou hlúposťou. Náhody nejestvujú. A nič nepatrí ani tebe, ani jemu, s výnimkou púheho záznamu v dejinách. Dvaja ako jeden, fatal error..