V moldavskej stepi 131.

Nepozerám na nebo, pretože oblačnosť mi v tom bráni. Ani hviezdička, ani svetielko, iba čo si kazím zrak zbytočnou námahou a tratím čas. Napokon, nebo možno ani neexistuje a vynára sa naň spomienka iba v mojich predpojatých ohraničeniach svojej vlastnej obrazotvornosti, podmienenej akýmsi hriešnym dedičstvom po Adamovi a Eve. V raji, teda v nebi, mali vôbec nebo nad hlavou?
Sledujem ospalo obrazovku mobilu, ležiac na zemi horeznak s batohom pod hlavou, čoby najpohodlnejším výdobytkom z daných ponúkajúcich sa možností výberu. Online mi beží před očami live tracking interstellar object 3I/ATLAS, virálneho to dvojníka harvarďáckeho astrofyzika Aviho Loeba. Sám, stratený kdesi uprostred moldavského suchopáru (akože inak, však?), držím v pravici gadget nad hlavou a čumím doň chvíľami. Vrajkométa letí v blízkosti Antaresa v srdci Škorpióna, no slovo „vraj“ nevystihuje celkom presne skutočný dôvod môjho posmešného úškrnu nad „vedeckosťou“ predčasných tvrdení, čo mi Avi pravdepodobne môže spokojne odobriť. Po 1I/Oumuamua a 2I/Borisov, je to tretia záhada na hyperbolickej dráhe s vysokou excentricitou.
Po deviatej hodine večer sa oblačnosť na juhu trhá a nízko nad obzorom začína blikať červený nadobor Alpha Scorpii. Čo ako sa nútim zaostriť zrak, kýžený novoobjavený objekt tesne nad ním nemôžem nájsť či v rámiku displeja, či na oblohe. Môcť sa tak s ním osobne porozprávať na témy, ktoré mi v súvislosti s neznámymi návštevami z galaxie za posledné desaťročie chodia po hlave, dal by som za to viac než čo. Vysielanie naživo síce ukazuje pointer, ale v jeho strede nie je vidieť zhola nič. Na nebi detto. Ak v perihéliu 29. októbra sa rozžiari, budem skákať ako decká na majdane.
- Je vám zle? Pomôžem nejako? Začul som hlas z bezprostrednej blízkosti.
- Nie, ďakujem. Odvetil som stručne, nenamáhajúc sa obzrieť sa tým smerom.
Akýsi mladík sa prechádzal so psom opodiaľ. Nezacítil som ani tak ten psí pach, ale určite nasladlý ľudský, nabetón. Musel mi nejakých týpkov pripomenúť, ale o tom ma zbla neprimäť drať si jazyk leda.
- Ako to, že so mnou hovoríte? Dnes som oslovil kadekoho už a nikto nič. Také baby na ulici len ďalej kukali do telefónov, rodičia sú rozhádaní a nevedia o ničom inom ani ceknúť. Vy ste prvý za celý deň, kto sa so mnou vôbec baví.
- Dajme reč o tebe. Odkiaľ ideš a kam? Prehovoril som spontánne a sadol si na batoh. Človek nevie v ľahu komunikovať takto zhurta.
- Som si dal, ako iste vidíš. Najlepšie máry. Nabudia a ideš. Odpovedal zcesty, ale pochopil som, akým smerom sa bude uberať náš rozhovor, tykajúc mi.
- Pes sa volá? Zadal som otázku.
- Aj môj brat je klasik. Ale idú po ňom a možno už sedí. Nenechával ma na pochybách, že bude pokračovať vybraným spôsobom, keď spakruky povedal:
- Vidím, že si v obraze, keď som spomenul máry. Ideš na tom akiste tiež.
Nenechal ma odpovedať záporne a stratégiu nepustil z rúk ani v nasledujúcich okamihoch:
- Ešte som nezažil, keby že sa so mnou baví tak dlho niekto. Som nakopnutý a je mi zo všetkého nanič. Chodil som s takou Ukrajinkou, ale skončil som, ušla domov. Čo ja viem, či je echt? Či mám tam letieť za ňou a nechať sa zabiť? Ani neviem, kde býva.
- Možno myslí na teba. Potešil som ho, no, nevyzeral tak.
- Iné ma trápi, preto si dávam. Babka před rokom potrebovala moju pomoc a ja som v rozhodujúcej chvíli zlyhal. Volala ma „pomáhaj vnúčik“ a ja som sa nehol z miesta. Rozumieš tomu? Odvtedy v noci nespím a cez deň sa túlam so psom. On všetko videl, pozri mu do očí, vidíš tam niečo? Povedal a rýchlym gestom ukázal naň.
Pes mi venoval ustráchaný pohľad a ja vydržal som sa mu pozerať do očí sotva sekundu. Ani sa nepohol a bolo mi jasné, že to, čo sa práve odohráva, nebude rozprávka pre deti. Prvé dejstvo sa končí a druhé bude nasledovať hádam po prestávke.
- Nenudím ťa? Ak áno, povedz, aj ja neznášam takých, čo kecajú a nič pritom nepovedia. Som mladý, ale nežerem tie mobily a necpem sa mejnstrímom na festivaloch. Minule som hodil dvadsiatypiaty o stenu a odvtedy už nemám na nový. Ak mi dáš svoj, rozšliapem ho tu na mieste. To aby si mi ho nenúkal náhodou. Ubezpečoval ma hovoriac rýchlo a neprerušovane.
- Nie, veď ma to zaujíma a poviem ti, prečo. Stihol som poznamenať v krátkosti iba o nič viac, než toto. Chcel som mu prezradiť, že rád píšem príbehy zo života tak, ako prídu. Autenticky, bez príkras a fabulácií navyše.
- Musím už ísť, prepáč. Nech ťa Boh žehná za to, akože si stratil čas so mnou. Neverím v cirkev, ani ma nezaujíma, ale v Boha verím. Babka mi hovorila, že existuje a ja som sa jej za ten zverený poklad tak hrozne odvďačil! Ach, Bože, Bože! Zaúpel mladík a vykročil po poľnej ceste pozdĺž línie stožiarov vysokého napätia, smerujúcej do prieseku v lese na obzore.
- Ďakujem za tvoju dôveru. Povedal som mu na rozlúčku a dodal ešte:
- Aj teba nech žehná!
- Nech ťa Boh žehná! Zopakoval zo tri razy a uberal sa za psom, ktorý už napredoval v čele.
Neľahol som si hodnú chvíľu naspäť a pozoroval úkosom vzďaľujúcu sa dvojicu živých bytostí. Pes viedol pána a nepobiehal zo strany na stranu, len miernym tempom predchádzal spoločníka. Kto koho potrebuje viacej? Nie je ľahké rozpoznať skutočný stav vecí, keď v šere nevidíš veľmi do očí. Iba lesk v zreniciach napovie, o čo ide v samotnej podstate.
A potom sa pozriem do zenitu nad svojou hlavou, zazriem Polárku, Kynosúra po starogrécky, čo znamená psí chvost. Vrajkométu 3I/ATLAS ani nehľadám voľným okom, lebo ju prehlásili za objekt, javiaci sa ako „rozmazaný“. Rúti sa po priamočiarej trajektórii rýchlosťou 245 000 km/h a preto údajne ju gravitácia Slnka nemôže zachytiť. No predstav si, taká trúfalosť?