Ruch

Na sviatky jazdím k príbuzným a k rodine, ale niekedy len k známym, ktorí majú radosť z toho, že ma vidia, alebo len aby sa uistili, že som ešte nažive, čo v prostredí môjho života nie je až také isté a jednoznačné, ba čo viac, niekedy sa mi zdá, že ľudia v mojom okolí prichádzajú a odchádzajú príliš rýchlo na to, aby si stihli uvedomiť stratu vlastného života, aby sa stihli rozlúčiť s niekým, na kom im záležalo viac, než na veciach, ktorými sa obklopovali.

Jednoducho, taký je život v meste a na periférii, hoci v porovnaní so skutočnými metropolami sa naše mestečko javí skôr ako zakrpatená malá provinčná dedinka, ktorá však nebezpečne rýchlo dokáže konkurovať i metropole, a dýchať jej na krk, ako to robí dravec vrhajúci sa na omnoho väčšiu obeť, dlhý čas postávajúcu v tieni vlastnej pýchy, a netušiacej, že jej čas sa kráti.

Vždy som vedel, že mestá neprežijú, že možno neprežijú ani obce, pretože je v nich niečo, čo z nich robí ruiny; niečo, čo v nich bolo od počiatku, a čo postupne rástlo spolu s prostredím domov a ulíc, kým nenastal vo všetkom chaos a za všetko bol zodpovedný ruch.

Pred cestou za ľuďmi, ktorých mám rád, chcel som ešte navštíviť človeka, bývajúceho dve poschodia podo mnou, a ktorý má na mňa ohromujúci vplyv odvtedy, čo ho poznám, hoci si na okamih nášho zoznámenia vôbec nepamätám a preto bývam často v pokušení myslieť si, že my dvaja sa poznáme stále, že sme akosi zrastení, či prepojení neviditeľnou pupočnou šnúrou, ktorú nám zanechali naše matky v dobrom úmysle, alebo len preto, aby sa cesty nás dvoch nikdy nerozišli.

Muž, o ktorom je reč, najčastejšie oddychoval v bezpečí svojho dvojizbového bytu, málokedy ho opúšťajúc, o čom svedčia nielen ústa klebetnej susedky z garsónky nad ním, ale i z nadmernej pošty vytŕčajúcej zo schránky na prízemí, do ktorej zjavne nechodil celé mesiace.

Obdivoval som jeho zriedkavé opúšťania bytu, takisto ako som obdivoval záhadné a magické usporiadanie nábytku v ňom, i keď jeho majiteľ na tom nevidel nič znepokojujúce; skôr sa čudoval, že si nevšímam obrazy visiace na každej stene, pretože v nich bol ruch.

Zazvonil som a vošiel do bytu muža, s ktorým som sa chcel rozlúčiť pred cestou, ktorá mala byť každoročnou rutinou a hoci mi prinášala tváre, ktoré som dlho nevidel, z roka na rok mi tieto cesty pripadali menej dôležité, akoby sa v mojom živote malo odohrať niečo závažnejšie, niečo viac nasycujúce moju dušu, uväznenú na periférii mesta, ktoré v mojich očiach zomieralo, či vlastne bolo mŕtve už dávno, pretože v ňom bol ruch.

Sedel som na diváne v obývacej izbe a muž, môj hostiteľ, bol pohodlne opretý v kresle vedľa; spolu sme hľadeli na obraz pred nami, i keď z okien izby by mohol byť zaujímavejší pohľad vzhľadom na celkom príjemné počasie, v ktorom sa šuchot lístia spájal s opieraním miernych vetrov o steny domu, a vytváral tak zvláštnu symfóniu, o autorstve ktorej sme toho síce moc nevedeli, ale vnímali sme ju ako celok, ako pozoruhodný predobraz nálady vnútri izby, ktorá obrazom na stene viala na nás dych nepreskúmaných skalnatých hôr, zurčiacich potokov zelených dolín a bystrín, kryštálovo zvodnej mrazivej vody, pretože v ňom bol ruch.

Na obraze bol výjav lúky s divotvornými poľnými kvetmi, ktoré kontrastovali s chladným pozadím skalnatých obrov, týčiacich sa až do belasej výšky nezmerateľného neba.

Zrazu sme stáli uprostred lúky z obrazu v opojnej nálade a so záujmom sme hľadeli jeden na druhého; možno preto, aby sme sa uistili, že to nie je sen, a možno, aby sme neboli osamelí v tejto krajine plnej vône vysokej trávy a slnečných žrebcov, veselo skáčucich z úbočia na úbočie, a sem-tam sa zastavujú k oddychu v šere blízkej tône.

Cez šum lenivého lístia blízkych stromov počuli sme burácanie hromov zrejme vzdialenej búrky, ktorej hnevlivý žalospev prichádzal spoza husto zalesnených kopcov na druhej strane lúky, a my sme stále častejšie odvracali tvár od divotvornej tône k miestam, odkiaľ prichádzal hluk, dôrazný a nestrácajúci na sile, akoby ani nebol generovaný prírodným živlom, ale človekom či iným tvorom, a náhle nám pripomenul niečo, čo sme dovtedy poznali len z filmov a kroník, pretože v nich bol prítomný ruch.

Išli sme za neutíchajúcim hromobitím, stúpajúc a predierajúc sa zalesneným pahorkom, nad ktorým nebolo nebo už také čisté a belasé, ako nad osviežujúcou lúkou za našim chrbtom, ale občas po ňom kĺzali tmavé, chmúrne tiene, neveštiace nič príjemné, a vyzerajúce ako náhlivé vozy unikajúce z miest prinášajúcich nárek, z krajov odnášajúcich mier do priepastí neslobody, lebo je nahradený bojiskom s neutíchajúcim revom zbraní a striel, dosadajúcich do mäkkých porastov, do mäkkých tiel.

Konečne sme sa zhlboka nadýchli lesnej vône, akoby sme predtým nikdy nedýchali tak čerstvý vzduch, plný lesnej mágie a zvonkohry plodov, vyrastajúcich z náručia zeme, ktorá sa ako vždy usmieva na tých, čo jej dožičia pokoj a oddych; len my dvaja sme boli cudzincami v tejto krajine obrazu a obrazov, ktoré na nás tlačili a vplývali neobvyklou silou, o ktorej sme mali tušenie, že ďaleko presahuje našu schopnosť vrátiť sa späť, čím by sme nezavŕšili onen zážitok, presiaknutý vôňou mimoriadneho sveta, vôňou tôní a lúk, lenivo oddychujúcich v tieni hustých lesov, za ktorými sa ukrýval skutočný ruch.

Lesy pripomínajúce brieždenie sa minuli a odkrývali šedý deň a šedý tieň rozmerného bojiska, na ktorom zápasili ľudské tvory a ľudské národy o nadvládu nad niečím, čo presahovalo hodnotu okolitého sveta, a zdalo sa nám, že besnenie nemá začiatok, ani koniec; že je stálou súčasťou divadelnej scény, ktorá sa vynorila odniekiaľ z vnútorností zeme, alebo len z vnútra hlúposti človeka, znudeného každodenným rituálom, a rozhodnutého na svoju obranu útočiť a zabíjať, hoci o tom na počiatku neuvažoval, ale chcel sa zblížiť s osudom, ktorý mu zatiaľ neponúkal dostatok rozletu.

Neláskavé tvory boli pohltené hlukom strojných pušiek a diel, a nehľadali rovnováhu okolitej rozváňajúcej sviežosti, ani nechceli byť priateľmi vtáčích bohov, ktorí v dohľadnej výške mohutne rozpažených korún objímajúcich sa obrov sledovali ich zápas z pohodlia a perspektívy vlastných trónov, spievajúc bojovníkom posledné ódy na krv a prvé hymny na brieždenie krásneho dňa, v ktorom by nebolo bolesti, v ktorom by nebol ruch.

Pozerali sme sa s mužom na seba a cítili sme sa, akoby sme odkryli výjav prvej svetovej vojny, ktorá nechcela končiť a nechcela začať, pretože bola zbytočná, ale beztak sme kráčali jej chmúrami, jej zamračeným čelom, jej zložitým neúsmevom a jej roztečeným mejkapom na odkrytej tvári – vtedy sme vedeli, že to nebude sen ani vízia poletujúca v našich hlavách ako kolibrík za jasného úsvitu, ale jediná cesta spájajúca neskutočné s pravdivým, ktoré sa pretavilo do nášho lesíka, nášho Verdunu, a cesta diktovala dogmy smrti, ktorá sa zdala byť bližšie, než mámivý odeur lesnej panny, pohrávajúcej sa s nami na samom okraji sladkej priepasti, kde sme chceli spočinúť znavení a malátni.

Z nostalgie romantických pohladení nás vytrhol výbuch, výbuch trhajúci vnútornosti, výbuch oddeľujúci nebo od zeme a končatiny od trupu, a zrazu sme boli zranení, krv nám stekala po líci a po rukách; nevládali sme ísť, nevládali sme stáť, a každú sekundu okamihu sme cítili stopy páliacich šrapnelov na tele, stopy roztrhanej pokožky, ktorá odkrývala pohľad na obnažené tkanivo a pohľad do obnaženej bolesti, ktorá prítomná v nás, v našej duši, pretože v nej bol ruch.

Boli sme zranení výbuchom ďalekonosnej strely na duši a na tele, a ozvena explózie v nás neustále rezonovala každým pórom pokožky, keď nám odrazu pripomínala svet detských hier, hier mladých pyrotechnikov, hrajúcich sa s malými poplašnými nábojmi a raketovými motorčekmi, zapálenými zmesou výbušného prachu, niekedy na jeseň, niekedy uprostred padajúceho lístia uzavretej doliny, uzavretejšej než sú srdcia vojakov na periférii ľudských dejín.

Vliekol som raneného priateľa cez hmly zákopov a guľometných hniezd, do zátišia blízkeho lesíka, poskytujúceho snáď trocha ochrany a čas na ošetrenie rán, hoci i z mojich žíl stekala životodarná tekutina dole až na končeky prstov, aby som vedel, že i ja krvácam, že aj ja som prekročil hranicu strachu za cenu straty vlastného života, ktorý v týchto miestach a v tomto čase stáva sa viac než nestálym a nezvyčajne vratkým, pretože ho už nenapĺňa žiadna istota, o ktorú by sa mohol oprieť, aby nemusel balansovať medzi sebou a smrťou, stále prítomnejšou, lebo v nej bol ruch.

Stromy rastúce za zákopom pripomínali vysokú hradbu; ich koruny by zas mohli byť monumentálnymi dáždnikmi rozprestretými nad našimi hlavami proti chladným kvapkám, suchým lúčom a režúcim šrapnelom, pretínajúcim napätý vzduch ako mäsiarsky nôž, nadreálne ostrý nástroj, prenikajúci do tkaniva ako do masla, a tieto predstavy museli víriť hlavou každého vojaka na oboch stranách oddelených neviditeľnou čiarou, nakreslenou na zemi a na nebi, aby každý vedel, že za ňou už nie je človek, ale nepriateľ.

Pozeral som striedavo do výšky zelených korún a do hĺbky priateľových očí, z ktorých sa začala vytrácať iskra života, lebo boli stále plnšie smútku a bolesti, ktorá nekončí ani v neutrálnej línii, kde plášte s červeným krížom zašívajú rany a balia mŕtvych do plachiet, ale nárek šumí len lístím stromov a perím orlov, trepotajúcimi nad zánikom a nad hrobkou jedného druhu, lebo len výšiny s orlojmi majú cit pre život, keď v ich oknách sa striedajú vábivé obrazy duše a cnosti, a zvony tých orlojov odbíjajú každú hodinu vznešene, pretože sú nad zemou, kde vládne ruch.

Smrť sa na bojisku zakráda ako tichý nepriateľ, pripomínajúca divú šelmu, blížiacu sa k svojej obeti cez husté kríky, ale aj prázdnou planinou, rozbrázdenou zákopmi ako kaňonmi bez konca a bez začiatku, a pretkávanou postavami vojakov, nehybne stojacich na svojich pozíciách ako čudesné mohyly či menhiry, ba zdalo sa, akoby tam stáli tisícky rokov a čakali na povel k pohybu, útoku a zomieraniu.

Stál som pri nich a nad nimi, a sledoval ich rozhodovanie ako zaútočiť, ale nechápal som jedinú príčinu, jediný dôvod vedúci k ich konaniu; potom už len smrť a jej slúžky zvírili prstami prach nad dusnou zemou a ona pomaly vsakovala, čo jej patrí, pretože z nej bol každý vzatý, keď mnohými vekmi otvorila svoje brány života každému, kto chcel žiť, aby žil, a nedala mu právo brániť žiť druhému, ale on to svojim rozumom nikdy nechápal, pretože v ňom bola odveká túžba biť sa a dobývať niečo, čo mu nepatrí, pretože v ňom bolo čosi desivé a nesmierne kruté, pretože v ňom bol od počiatku ruch.

Lesklé boli bodáky pušiek, lesklé bolo slnko zakryté temnými mračnami, lesk bol všade a v slzách vojakov zomierajúcich na poli, v stanoch, alebo len tak v náručí svojich kamarátov, ktorí sa nad nimi skláňali, objímali ich a tíšili slovami, že všetko bude dobré, že sa ešte spolu veľakrát napijú dobrého vína, a hoci všetci vedeli, že je to lož, s radosťou ju prijímali ako mučivú pravdu, ktorá tu a v tomto čase nadobúdala svoj vlastný rozmer, svoje vlastné trápenie.

Pozeral som do nehybne mŕtvych priateľových očí a snažil sa nemyslieť na to, čo sa stalo, pretože to bol jediný spôsob prežitia a jediný spôsob naplnenia v tejto krajine havranov, zlovestne poletujúcich nad telami, ktoré sa nedokážu hýbať, pretože im niekto vzal túto možnosť, možnosť prežiť svoj život na vidieckej usadlosti obkolesenej vlnivou lúkou a rybníkom, alebo v srdci starého mesta, kde úzke uličky tvoria koridor medzi priateľskými domčekmi, nakláňajúcimi sa k sebe počas vlahých zamilovaných nocí nežnej jari, i cez zasneženú romancu neskorého novembra, ktorý pokrýva dláždené námestia hebkou perinou, aby z neho odišla úzkosť a všetok ruch.

Pochoval som priateľa a kráčal zákopmi ako bez duše, ponevierajúc sa nimi ako neznámymi kaňonmi, plnými ľudských tvárí a beznádeje, ktorá sa skrývala v každej priehlbine, a čas sa zdal byť nehnutým sluhom, vyčkávajúcim niekde na okraji všetkých osudov, nad ktorými sa vznášali v nezmernej výške temné mračná v predtuche hromobitia a oslepujúcej žiary, ktorú rozpáli jasná explózia a nie slnko, plávajúce kružnicou do stratosférickej hĺbky svojho západu.

Sledoval som vojakov, ako pri svetle zhasínajúcej cigarety písali svoje listy živým na druhej strane planéty; písali ich čerstvými slzami, ktoré nestihli stekať po líci a nestihli zhášať plameň cigariet, lebo vysychali vo svetle južných vetrov, opierajúcich sa do nich ako do mohýl, a tieto súsošia písali úžasné listy plné básní a vzdoru, strachu znásobeného neustávajúcim počtom mŕtvych na oboch stranách planiny, a ich riadky, kde sa atrament miešal s krvou, boli omnoho rušnejšie, než život tých, ktorým sú určené, pretože v nich bolo vždy zachytené neskutočné šialenstvo a hlboký ruch.

Bežali sme pred jasom okamžitých explózii a pred ohlušujúcim revom delostreleckých batérii; za našimi chrbtami doznievali tlmené detonácie mínometov, ale pred nami nebolo nič, čo by nás vábilo a uchvacovalo, a nič sa nám nezdalo dôležitejšie, než bežať stále dopredu a neobzerať sa späť, pretože na to nebol dôvod, pretože nik nechcel byť Lótovou ženou v tomto besnení, lebo každý okamih oddeľoval život od smrti.

Utekali sme brázdami vytvorenými granátovým dažďom, a zakopávali o vojakov, ktorí ležali ako v spánku, ale nemohli sme klamať samých seba, keď zrak nás vytrhával zo snenia a nedovolil prehĺtať, a my sme znova pozerali do roztrhaných a znetvorených tiel, ktoré roztrúsené boli všade, ktoré boli kvetmi stuchnutej planiny, cez ktorú sme bežali ako o život a chvíľami sme strieľali na terče pred nami, pretože aj my sme boli terčmi v pohybe a v prachu, a niektoré z terčov padali v ohlušujúcom stromoradí výbuchov, robili premety a vzdušné kreácie, ale v ich pohyboch nebolo nič povznášajúce, lebo jediným ich dôvodom bol smrteľný ruch.

Utekal som, bežal, plazil sa a dezertoval z krajiny nervových zrútení a beštiálneho vzdoru životu, ktorý v týchto miestach presiahol všetko, čo mohol presiahnuť; hnal ma svojou osobitosťou ďalej do blízkych lesov, ktoré ma priviedli sem, do pasce zhýralej živočíšnosti a besnenia tvorov, pre ktoré som už prestal mať pojmy, ako prestávame mať slov pred bazilikami a chrámami, čo nás napĺňajú ako nádoby až po okraj a my sa vzdávame absolútne tomuto pocitu, myšlienke plnosti.

Predieral som sa kríkmi lesov a preskakoval v rýchlosti popadané stromy, ležiace ako vojaci v agónii, ktorú som videl stokrát v zákope, sklonený nad zomierajúcimi, ktorých boli plné uličky, ako kedysi na bulvári Saint-Michel, ako na krkolomne kolabujúcej Champs Elysées; ich hluk bol zrazu prítomný a v diaľke za mnou sa jasne črtali postavy mojich prenasledovateľov, chvíľami sa strácajúce v nerovnom teréne láskavého lesa, ktorý pripomínal náruč starej matky, o ktorej som nepočul celé veky, hoci sa mi o nej snívalo a občas som videl jej tvár v preplnených uliciach ako fatamorgánu, predierajúcu sa sivým mestom a jeho ruchom.

Lúka bola, žila a pestrila mnohými odtieňmi zelenej aureoly, vznášajúcej sa nad zemou v tajomnom tanci so slnkom v objatí; prichádzal som k tomu objatiu ako divák, obnažený až na kožu, aby ňou cítil každý dotyk žiariacej krajiny, ktorou pretekal zurčivý potok pomaly a malebne, ako čerstvá miazga vysokého stromu, a zdal sa mi byť priateľskejším, než tí, ktorí sa so mnou kedy rozprávali a svojimi dotykmi chceli vtisnúť do môjho života kus vlastnej tváre a myšlienky.

Zostal som obkľúčený zo všetkých strán a nebol to iba naliehavý pocit; pozeral som do tváre pušiek, ktoré mierili na mňa a rezonovali vo mne ostrú bolesť, ako keď opúšťame toho, koho sme milovali a už ho nedokážeme zachrániť ani pre seba, ani pre neho, a stávame sa osamelým bežcom a osamelým bojovníkom bez zbrane a bez nábojov, ktoré chýbali aj mne, a ja som hrdo pozeral smrti do očí, lebo na nič iné nebol čas a nič iné neostávalo, len čakať na ohlušujúcu salvu nabitých pušiek, a s ranami v tele pomaly padať k zemi, pretože z nej sme vzišli, pretože k jej prachu patríme, pretože v nej je ruch.

Počul som trhané výstrely pušiek, ktoré sa zlievali do jedného vzdialeného tónu D-dur, ktorý náhle zanikol a zrazu som mal pred sebou obraz lúky s divotvornými kvetmi a pozadím skalnatých obrov, ale v tú chvíľu som nemyslel na nič konkrétne; čas sa mi zdal byť milostivý a zdal sa mi byť snom, ktorý ma opantal a zaniesol do víru neslobody a vojnového desu, pripadajúci mi ako neurčitý a neistý vo svetle farieb slnkom prežiareného obrazu.

Stáli sme s priateľom pred snovým obrazom a snažili sa z neho vylúštiť záhadu, ako sa krížovkár snaží vydolovať tajomstvo z pretínajúcich sa slov, ale priateľ nehľadel len na olejomaľbu na stene, tiež i na mňa, stojaceho vedľa, a venoval mi niekoľko svojich úsmevov, z ktorých som bol chvíľami zmätený a chvíľami upokojený, veď bol nažive, znova nažive; tak bolo zbytočné uvažovať, či sme boli obeťou snovej vízie, alebo len podmanivo očarujúcej maľby, ale môj priateľ mi pošepol, že to nebol iba sen a nebola to iba skutočnosť, pretože to, čo je v ňom, je ruch, ktorý poznáme zvonku, a ruch, ktorý vrie vo vnútri. Ruch.