V moldavskej stepi 132.

- Ty desný konšpirátor! Čo to ja mám za muža, že nemá rád našu prezidentku? Koho som si ja zobrala, až mumaja nezaradeného. S takým, čo obhajuje zlodejov a vrahov, ako ja budem ďalej žiť? Rozliehalo sa z parkoviska, plného áut a preto som nemohol vidieť na vodičku a autorku týchto slov.
- Prosím ťa, nekrič. Ozval sa mužský hlas.
- Pozývam ťa na kávičku so zákuskom, chceš? Stihol ešte pridať návrh na zmierenie.
- Choď si sám! Aj s tvojou podarenou dcérenkou, tam si hrkútajte o tom vašom idole, no máte to už spočítané, ak sa zaňho vydá, že ma netrafí z toho všetkého šľak. Bolo počuť dosť zreteľne na to, aby sa každý otočil. Našťastie terasa kaviarne bola prázdna a svedkom som ostal iba sám. Zato objavila sa dvojica, otec a dcéra, no štandardná a nijako nepodobná nejakým fejkoidným kreatúrkam. Vyšli po schodíkoch na vyhliadku a vybrali si stolík v blízkosti môjho. Presne ako je to v Moldavsku zvykom, lebo slušnosť káže. U nás by to bolo naopak, lebo tiež – slušnosť káže, neprekážať svojou blízkosťou, veď sa nepoznáme.
- Dvakrát cappucino, prosím, bez cukru. Objednala ona a šepotom sa zhovárala s otcom o niečom, čo nebolo zásadne dôležité. Pohľady sa nám stretli a na okamih som pocítil ten strach v jej očiach, až ma bodlo pri srdci. Neustále sa obzerala, nepokojne sedela, ani na tŕňoch. Povedal by som, že levitovala.
- Nemusíš sa báť, neurobím opakovane tú istú chybu. Povedal on a rezignovane zložil dlane do prosebného gesta.
- Ďakujem ti, taticule, že si prišiel po mňa do nemocnice. Najprv som bola v bezvedomí, ale keď som precitla, chýbal si mi vtedy viac než on. Však prišiel tiež, ihneď po nehode a presedel na chodbe celú noc. Ráno som sa prebrala a práve bol odišiel, takže som sa s ním nestretla, potom poobede ho pustili ku mne. Porozprávala v krátkosti, čo mala na srdci.
- Vieš, moja, nikdy nepochopím, ako sa mohlo takéto niečo prihodiť. Ako je možné, že ťa nezbadal na tom prechode? Položil otázku otec a zadíval sa smerom ku mne, akosi neurčito, ponad moje plecia.
Nepostrehol som súvislosť s mojou osobou, nuž neviem. Zrejme sa stalo niečo zlé. Niečo také, čo vyzerá ako vnucujúca sa konšpirácia, lebo na nič iné som neprišiel. Ona stála na chodníku a keď sa rozhodla prejsť cez ulicu, on odbočoval vpravo z vedľajšej komunikácie na hlavnú a v prítmí večera si nevšimol osobu na zebre, tesne pri obrubníku. Nešťastný štyridsaťpäťstupňový uhol, kde je práve šikmá rohová konštrukcia mezi čelným sklom a bočným oknom. Tým vodičom mohol byť rovno ten mladý muž, za ktorým kráčala na rande.
I jej pohľad nakoniec skĺzol po mojom čele až k očiam, už po druhýkrát. A znova ten strach, tá istá obava, čo predtým. Zahniezdil som sa a pocítil nepríjemný chlad na chrbte, čo sa mi nestáva často, lebo ma také pocity z nejakého dobrého dôvodu spravidla obchádzajú. Sprítomňujú si hádam oného vinníka akcidentu a ocitol som sa tam vďaka tomu, že v ich domácom prostredí majú ľudia k sebe bližšie. Podistým nielen v dobrom, ale ako sa mi nateraz zdá, i v tom zlom.
- Mama je na mňa nahnevaná, že ho chcem, napriek tomu, čo sa nám stalo. Čo mám robiť? Ty, čo by si robil na mojom mieste? Opýtala sa, obrátiac sa celým telom späť k otcovi.
- Vieš, ja mám dojem, že si vystresovaná a potrebuješ sa z toho dostať. Nemysli na to, že to nechce. Nebuď taká závislá od jej mienky. Povedal pomaly, kladúc dôraz na posledné slovo.
- Ja som bola pre ňu vždy zlá. Od mala mi to vtĺkala do hlavy. Všetko, čo som urobila, bolo nanič a potrebovala to po mne preinačiť, opraviť. Keď som chcela hrať na husle, ona ma dala na harmoniku. Ale ja sa neviem pretvarovať a nedokážem predstierať opak, aby som intrigou nakoniec dosiahla to, čo chcem. Vyliala si vnútro zasa ona.
- Ja sa pokúšam vžiť do jeho položenia. Nie je ľahké žiť s vedomím, že nechtiac ublížil svojej nastávajúcej. A ešte horšie to mohlo dopadnúť, nedajbože. Otec si upil z čiašky, pokrútil rezignovane hlavou a pokračoval:
- Mohla si skončiť. Úplne. Tak by som ho mal teraz v hľadáčiku aj ja. V tom rozdiel medzi mamou a mnou nie je žiaden.
- Otec, nikdy si sa ma nazastal. Bojíš sa vlastnej ženy, tak to je. Vzniesla výčitku.
- Mňa tiež rodičia v -nástich hodili do vody a buď sa utop alebo plávaj. Ja raz neviem, prečo to vidíš ako problém. Namietal on.
- Nedal si to. Nechal si ma mame napospas. Ona na to.
- Ty budeš iná, keď budeš mať deti. A ten tvoj hrdina bude tiež iný, všakže? Vaša generácia nezvláda život vo svojej samej podstate a vy veríte, že budete iní? Dotlačil fúru až do cieľa.
- Nebudem žiť s ňou v jednej domácnosti. A tebe odporúčam to isté, otec. Nájdi spôsob ako jej uniknúť, lebo dopadneš ako ja. Povedala rezolútne a nervózne potriasla hlavou. Otec sa iba vyjavene pozeral dcére do očí. Keď usúdila, že má navrch, rýchlo to využila a zaklincovala:
- Zožeň niečo niekde a pôjdem tam bývať s tebou. Inak… Inak budem bývať uňho.
- Pred pár dňami by ťa bol takmer zniesol zo sveta a ty chceš bývať s ním? Nezmohol sa na viac.
- A tebe som vypadla z kočíka na cestu, pred autobus. Nedával si dosť pozor, nedával ani on. Všetci ste rovnakí, ako hovorí matka. Bude mať pravdu, je to tak. Vypla hruď a ja som si všimol, že dokonalú postavu nie je možné skryť pred zrakmi celého sveta.
- Dáš si alko? Otočila zrazu a spýtala sa otca vľúdne.
- Počkaj, dáme si. Úprimnosť dcéry si otec musí vážiť. Prehovoril z duše a kývol na oficiantku v kraťasoch, určite pracujúcu v podniku zatiaľ bez digitálneho identifikátora, ako študentka – brigádnička.
- Si ty perzistentný vírus, otec. V mojom tele, nielen v maminom. Už ma zase začína bolieť hlava. Nečudujem sa mame, že ťa v poslednej dobe neznáša. Lebo viem, že prečo. Ako môžeš byť taký hrozne tradične orientovaný na klasiku? Nemáš absolútne nič progresívne, ani za nechtami. Prečo si taký nezaradený, neprispôsobivý? Veď ti nikto nechce zle, nevidíš? Povedala dcéra namiesto prípitku, keď čašníčka priniesla na tácke dvakrát poldeci.
- Obaja sme s mamou vítali zmenu rovnako. Ale ja mám nároky. Mne nestačí to, čo sa ponúka všetkým. Preto som kritický. Povedal on, len čo si odpil z pohárika.
- Vy ste svedkom, že mám svojho tatka rada. Čo na to poviete? Prepáčte, nechcela som vás vyrušiť. Opýtala sa ma odrazu a ospravedlnila spôsobne zároveň.
- Nuž, na zdravie. Opätoval som skytajúcu sa familiárnosť.
- Nemajte jej to za zlé. Ona je mladá a trošku provokuje. Povedal otec a usmieval sa široko.
- Myslím, že sa nemýli. A keby áno, mýliť sa je ľudské. Duchaplne som to chcel uzavrieť.
- Vy provokatér! Vy sa nezdáte. Zahučalo z nej nevraživo.
- Prepáčte, vyrovnané šance. Zásadne sa vyjadrujem len pod nátlakom. Podotkol som nadôvažok.
- Tak, otec. Odkedy som pri tej nehode padla na hlavu, nemám súcit s takými ako ste vy dvaja. Zaslúžite si svoju nepríslušnosť k nikomu a ničomu. Nie ste si vedomí, ako zaostávate za dneškom. Neviete nič o tom, čo chceme, nechcete to vedieť. Dosiahneme to! Rozhodne poklepala bokom palca po stole a odišla na toaletu.
- Ak máte deti, pane, viete dosť, ak nie, nemusíte sa preto trápiť. Podotkol nezúčastnene on, bez prejavu akejkoľvek nevoľnosti. Rozhovoril sa, nakloniac sa ku mne bokom, aby nemusel príliš nahlas artikulovať, lebo práve vošli dajakí hostia.
Odvážali spolu so ženou dcéru z dvojtýždňového pobytu v nemocnici, po otrase mozgu pri dopravnej nehode. Pohádali sa na politickú tému a oheň bol na streche. Niežeby boli radi, že sa dievča dostalo relatívne rýchlo z povážlivého stavu. Dnes je najdôležitejšie mať pokrokové názory a to ustupuje všetkým iným, ba aj otázkam života a smrti. Jeho žena je oddaná Maji a novému premiérovi, on však nostalgicky spomína na šťastné detstvo v „sovoku“ a nemenil by ho spätne za nič na svete. Sú na pokraji rozvodu, lebo politika si nárokuje čoraz väčší priestor v intímnom rodinnom živote. Jeho polovička neznesie také silné retro a myslí si, že má právo na progresívnejšieho partnera. Všetko sa začalo pred pár rokmi, keď muž s jemu podobnými na ulici vykrikoval: „Jos Maja Sandu!“
Dievčina sa vrátila a mlčky dopila posledný dúšok. Obrátila sa ku mne a povedala potichu:
- Takí ste poľutovaniahodní! Kým som bola preč, pritakávali ste si, jedna radosť. Dobre, že som to nemusela počúvať. Vždy mi je príšerne z toho nekritického spamu. Ja chcem do Európy a nemám zľutovanie s celou tou minulou márnosťou nad márnosť. Ja budem iná a nikdy nechcem naspäť to, čo by najradšej vrátil môj foťo. A mama v podstate tiež. Lebo ona to kričí na plné hrdlo „za“, ale cítim, že si nechala otvorené zadné dvierka a pri budúcich voľbách zahlasuje proti „Nej“.
- Mamina sa vrátila, máva nám. Náhle poznamenal jej otec.
- Super. Teším sa ako si budete krátiť chvíľu v aute. V nemocnici bolo ako v raji oproti tomu. Prečo to naťahovať a neukončiť raz a navždy tú vašu biedu?
- Lebo ťa máme radi, dcérenka. Povedal otec a zalesklo sa mu v očiach čosi ľudsky pochopiteľné, bez najmenšej stopy faloše.
- Sa dojímaj. Mama ti to vždy zožerie, ale ja nie som mama. Spurne odvetila ona a odvrátila sa, aby nebolo vidieť rovnaký odlesk v jej očiach. Vstala a rozbehla sa von.
Otec zaplatil kartou a nechal v obrúsku zopár drobných. Letmo mi zaželal všetko dobré a vzdialil sa. Bol by som si dal aj ja poldecáčik, ibaže už mi bolo nenačim zdržovať sa. Vyšiel som na šosé s hlučnou premávkou a zahľadel sa smerom k Byku, ktorý sa ďalej na východ od hlavného mesta vlieva do Dnestra.
„Sa dojímaj“. Znelo mi v ušiach ešte dlho, rovnako ako ozvenou. Prečo je táto nová generácia “Z“ taká podchladená? Prečo mladí ľudia sú s takým strašne inteligentným výzorom tváre zahĺbení do svojich displejov a podstatnú juvenilnú energiu míňajú na sústavnú pohotovosť na sociálnych sieťach? Prečo majú vraj takmer všetko a nemajú aj naďalej.. skoro nič?..