V moldavskej stepi 133.

- Usmej sa! Zahrmelo zhora a inak nič. Celé dopoludnie sa po nebi striedali lietadlá a vypúšťali za sebou kondenzačné stopy. Tie nemizli, postupne sa rozptyľovali, až zakryli celú oblohu polopriehľadným závojom a slnko sa odelo do halového efektu. Vznikol okolo neho úzky kruh rozloženého svetla do spektra, ibaže farby boli akési neprirodzene umelé, pripomínajúce odlesk lacnej bižutérie z jarmokov.
- Fíha! Utrúsil som nahlas a prizrel sa lepšie zdroju, odkiaľ vychádzal ľudský hlas. Najprv som musel prižmúriť oči, no zároveň sústrediť sa na čudesný fyzikálny jav, dávajúci tušiť čosi výnimočne zriedkavé. Uprostred nebeskej klenby som zazrel miniatúrny čierny bod, javiaci sa spočiatku ako nejaká reálne existujúca vec. Nejavil známky pohybu a bol ako prikovaný na fest. Čím to je, že ma ihneď napadlo hľadať úkryt, ktorého však v holej stepi nenájdeš, ani keby si bol ako školený a podkutý v schopnosti prežiť v divočine.
- Usmej sa! Hromový hlas zaznel znova.
- Čo si barón Prášil na guli, či čo si tam hore? Opätoval som podráždene, lebo nemám rád, keď sa mi niekto na samote neustále vnucuje. Zvykol som si na hlasy a šelesty v pustatinách, lebo tie vyhľadávam, práve pre stíšenie svojho vlastného rámusu v hlave. Lenže to je normálka. Niekomu stačí ísť na tri hodiny zbierať huby do lesa, no mne sa ľúbi viacdňová samota, taká onakvejšia a vzdialenejšia od hlučného davu. Dnes je ôsmeho novembra a výročie prvého dňa boľševickej „vlasti“ po výstrele z Aurory, zakotvenej na Neve, o deviatej večer predošlého dňa.
- Usmej sa! Zapapagájovalo mi povetrie nad hlavou a čuduj sa svete, netrafil ma blesk z jasného neba. Usmial som sa teda, lebo mi prišlo smiešne takto absurdne nástojiť na úsmeve, ak ma práve nikto nefotí.
Štvrtýkrát sa nič neopakovalo, však veď „trikrát a dosť“ akiste platí aj na nebesiach. Božský kľud sa navrátil do môjho stepného milieu, chvalabohu. Bolo bezvetrie a rozfúkané lístie z neďaleko stojaceho letného duba sa lenivo váľalo po zemi. Akási nostalgia za minuvším sa letom mi zanovito neschádzala z umu a skracujúce sa dni ma napĺňali nedefinovateľným smútkom zo všetkého toho jesenného zmaru v k zemi zľahnutej prírode, kam až oko dovidí.
Nastalo nečakané ticho a to ma začalo škrieť. Nepokojne zrakom som skúmal zastretú oblohu a hľa! Čierny bod sa nestrácal v opare. Ešte zopár lietadiel preletelo rôznymi smermi, s výnimkou tých, ktoré by viedli kamsi ponad Ukrajinu. Tá mikrodiera do stredu klenby nado mnou ma iritovala tým viac, čím bytostnejšie som si uvedomil, že tam nemá byť. Fenomén sa vymykal z radu pozorovaných anomálií za celé roky, ktoré som často hojne trávil notoricky podobnými pochôdzkami v teréne. Sloboda je tu na dosah, núka sa ti priam. Iste, militantný dnešok priniesol všadeprítomné drony a zo satelitov ťa odsledujú aj keby si ako mimikricky splynul s terénom. Nemáš šancu, neunikneš do príslovečnej Modrej zátoky, ktorej už niet, lebo všade sú už developeri a nenásytní nájomní looperi, čo ťa spoľahlivo nájdu, hoc´ aj v budúcnosti, akokoľvek vzdialenej.
- Stihomam? Ozvala sa kaňka tušu na oblohe.
- Ty blá! Ono mi to číta myšlienky. Je jasne natrénované na ľudskú psyché, takže pozor. Mám do činenia s umelou inteligenciou, pochádzajúcou nie z tejto planéty. Konšpirácia? Áno? Prišiel by niekto na niečo iné? Keby som mal namiesto mozgu protézu, uveril by som, že sa mýli všetkých mojich päť zmyslov. Aj múdrejším sa stáva, že „nevideli a uverili“, nuž presne naopak. Preto radšej nebudem vidieť a nechám sa presvedčiť, že mám primálo informácií, čo ma urobí spokojnejším? Životný komfort nepriamo úmerne závisí od príčinlivosti. Pravda, niekto to rád horúce, nech si spáli prsty.
- Mam a klam. Odvetil som po chvíli mlčania. Neviem, či sa chcem púšťať do reči s nerovným partnerom, partnermi. Ten bod tam stále je. Pomaly sa zošerí a bude sa maskovať tmou. Lenže ja poznám tie fígle stepi a viem, že nezmizne. Keď som onehdá v škole dostal čierny bod, vymazal ho potom na nepoznanie, učka na druhý deň rozhorčene tvrdila, že mi ho do zrkadielka dala, že si to dobre pamätá. Ale ja som na strane teen prodigy Maxa Sidorova, známeho z platformy Joe Rogana, keď tvrdí, že veda s pomocou kvantovej AI začína ohrozovať našu realitu v samej jej podstate. Zaiste, pre mnohých je to bluf. Pre mňa, za mňa. Moja viera v indigové detské hviezdy ani mak nie je založená na tradíciách ambivalencie. Buď som za, alebo proti a nerozhodnosť ma netrápi ani najmenej. Možno sám som bol indigové dieťa, avšak dôkaz na to nemám. Faktom ostáva, že v šiestej triede som dostal na dejepise z odpovede dvojku a to napriek tomu, že spolužiaci ma prezývali „Egypťan“. Riďas, ktorý nás učil deják, nezniesol fakt, že v starovekej egyptológii som jedničkou ja a nie on.
- Neklam. Vieme o tebe všetko. Ozvalo sa zhora i spod zeme zároveň. Fyzika hovorí, že zvuk je pozdĺžne mechanické vlnenie od zdroja a vzniká jeho kmitaním. Ako to, že počujem dva razy odrazu, s rovnakou amplitúdou?
Sú i vnútorné hlasy, neriadiace sa Aristotelovým učením o možnom a skutočnom zvuku. Tie počujú ľudia, majúci vnemy, zrejme mimo rámec zvukového spektra. Nemyslím si, že k nim patrím, hoci zvuky stepi sú naozaj nepopierateľne reálne počuteľné. Napokon, ak by zvuk zo zeme bol iba ozvenou, musel by som vnímať oneskorenie po uplynutí aspoň desatiny sekundy, čo je podmienené aj vzdialenosťou od prekážky, väčšou než 17 metrov. Nemyslím si, že by to bola téma pre psychoakustiku a že by práve ktosi testoval moje ušné bubienky s ich najnižším prahom počutia v bezdozvukovom, či bezodrazovom prostredí.
- Neklamem. Nemusím. Odvetil som podráždene.
- Ak klameš, klameš sám seba. Vieme dosť, aby sme sa nemýlili. Začul som monotónny hlas, nepodobný ničomu známemu z každodenného behu života, až som nadobudol podozrenie na psychofyziologicko ladený experiment, povedzme s akustickou zbraňou.
- Čo chceš? Zadal som nekompromisne otázku, rozhodnutý čakať pádnu odpoveď. V opačnom prípade sa musím zbaviť tej miniatúrnej čiernej diery v zenite, ale ako? Zapchať si uši, tĺcť si do hlavy päsťami, či búšiť ňou o tvrď, kým nestratím vedomie?
- Nechcem nič od teba. Usmej sa na to. Ohúril ma svojou odpoveďou, v bouvieakom algoritme hovoriaci bod.
- No, na! Povedal som v krajne dimenzovanom audioterapeutickom dizajne zdieľaného vytrženia z reality a rozosmial sa na plné ústa. Neprestával som a nebolo vlastne na výber, ak sa to nemalo zvrtnúť v môj neprospech. Smiech je najúčinnejšia zbraň, lebo odvedie pozornosť od reálneho rozloženia síl, čo len na chvíľu, ktorú možno využiť na protiútok.
Zhora, vlastne zhora-zdola zaznel rovnako surový smiech. Nekontrolovaný a sebecký, zároveň zdanlivo družný a srdečný, no vyber si, čo len chceš. Vysmieva sa mi čierna diera, čo náhodou uletela z hadrónového urýchľovača? Alebo sa mi rehoce do ksichtu ten čierny bod za to, že som sa vôbec narodil? Bolo mi treba zžívať sa so stepou, kde človeku, pochádzajúcemu zo srdca Európy, straší vo veži, len čo tam vkročí?
- Sorry. Potrebovali sme vrátiť niečo. To neúctivé prijatie, ktorého sa nám dostalo od tvojich súpozemšťanov. Zaznelo trochu chripľavo od predchádzajúceho vysiľujúceho náporu na hlasivky.
- Sorry? Nerozumiem, kto ste? Vyšlo mi z úst nekoordinovane a čajsi prihlúplo.
- 3I/ATLAS. Zo súhvezdia Strelca. Začul som odpoveď.
- Vitajte. Odvetil som stručne.
- Ahoj, kámo. Zaznelo mi v ušiach, povedal by som, že familiárne, celkom blízko.
- A ospravedlňujem sa za oneskorenú reakciu. Vyznal som úprimne. Zamýšľal som sa v poslednom čase, prečo ten potenciálne spoločensky nevhodný naratív okolo tretieho interstelárneho objektu v poradí, čo ráčil navštíviť našu Slnečnú sústavu. Nevedel som si vysvetliť netaktnosť predovšetkým vedeckej obce, prehnane promptne súdiacej, že ide o obyčajnú kométu, hoci o tom nebola absolútna istota, vzhľadom na početné anomálie, ktoré nadmieru vzdialené pozorovania identifikovali. Ak by som zajtra komukoľvek z inteligentných vzdelancov potvrdil skutočnosť môjho kontaktu, ani sekundu by nezaváhali a poslali ma do záhati tam, odkiaľ som prišiel. A ak by som sa odvážil tvrdiť, že nie som ovplyvnený lukratívne motivovanými fejkmi z internetu, poslali by ma ešte ďalej, do hot hellu k bezprecedentne a analogicky dézolé šašom, čo v tom svojom smradľavom chille relaxujú na večné veky s degešmi im podobnými až tak, aby už nikdy tomu nebolo inak.
- Chceš ísť na prechádzku, trebárs k okraju vašej sústavy? Vezmeme ťa na palubu. Počul som zreteľne ponuku k pokuku, ktorá by sa dľa pravidiel ľudskej zvedavosti nemala odmietnuť.
- Hm. Môžem si rozmyslieť? Zaváhal som.
- Hm, všetci ste rovnakí. Vedci, nevedci. Zaznamenal som sklamanie v odozve.
- Hore na ISS-ke budete mať k dispozícii lepší výber. Poznamenal som naoko skromne.
- My sme si vybrali teba. Ale, nesúrime ťa, rozmysli si.
- Dobre, hodím si korunou. Pomyslel som si bez okolkov a vybral z vrecka 1 ban, s nominálnou hodnotou na rube a heraldickým orlom na averze.
Vyhodil som mincu vozvysok. Stratila sa mi v šere z dohľadu a naspäť nepadlo nič. Čakám, čo bude. Nič ničového sa nedeje. Určite ju tam tí hore chytili a nechcú mi ju vrátiť, aby získali suvenír.
- Padlo by „nie“. Vyčíslili sme výsledok z pohybu predmetu v priestore. Takže, dopočutia. Zachytil som smútok v ostatnom hlasovom prejave, ktorý zaznel, nesľubujúc už hory-doly na rozlúčku.
- Dopočutia, bolo mi cťou. Odvetil som rovnako smutne podfarbeným hlasom.
Zavládla clivota, rozprestrela svoje krídla na step a prikryla môj plač. Plakal som a vzlykať som neprestal, ani keď sa úplne zotmelo. Ostala mi iba nádej, že čierny bod v hustnúcej tme nadchádzajúceho dlhého večera z oblohy nezmizol a je tam stále prítomný, i keď ho nevidím.
Všetci sme tu na Zemi postihnutí spoločným duševným nevidomím. Veď Simon Baron-Cohen vzácne píše, že to, čo vidíme ako realitu, je iba výstupom nespočítateľného množstva neurónových interpretácií reality, nie v neskreslenom móde. Tak ako vnímame zmyslami farbu alebo chuť, vnímame rovnako trebárs aj úsmev druhej osoby a iné sociálne javy, pretože sídlime v mentálnych svetoch. Teórie psychopatológie z prvej ruky hovoria, že len ten, kto je schopný vidieť do mysle iným, môže predvídať ich chovanie a vyložiť pravú interpretáciu príčin ich jednania, čo je zároveň nevyhnutným predpokladom ako prežiť, sociálne existovať. Ťažké to sústo pre „nadšených“ vedátorov, pohybujúcich sa vo svete mnohorako sľubných grantov, však?
Upil som si z Isabella Purpuri, rubínového moku Feteasca Neagra z Vulcanesti, mesta, ktoré sa hrdí unikátnymi spôsobmi dosahovania vysokej kvality vín. Takto si môžem zabezpečiť ďalšiu výhodu. Alebo sa to nesmie? Lahodné opojenie ma nadnáša, cítim, že sa oddeľujem od zeme, lietam, som v ovzduší, stále vyššie a vyššie, „vzhůru k výškám“. Nie, ani zďaleka nie som alkoholik a z vína si zvyknem len upiť. V tomto mojom prípade – zapiť žiaľ. A rozriediť to slzavé údolie, čo ma hrozilo utrápiť. I toto málo mi stačí k plnohodnotnému účinku a nemusím sa klasicky „hrdinsky“ spiť až do nemoty. Stačí ti?