V moldavskej stepi 136.

- Taký si ukšeftovaný, nemáš ešte dosť? Povedala mu mladá žena a pokračovala:
- Nepotrebujem ďalšie darčeky, nechcem prežiť Silvestra na Bali. Nemám potrebu neustále zinteligentňovať našu vilu. Búrať rok starý krb a meniť ho za nový podľa katalógu pre budúcu sezónu. Hnusia sa mi Seychely, Hurghada aj s celým Karibikom a netúžim sa ponevierať po vianočných trhoch v metropolách Europy. Kašlem na marketingové stratégie na webe, aktualizácie profilov a nadháňanie potenciálnych zákazníkov a partnerov!
Stál blízko a musel si poutierať opakom dlane odprsky jej slín z pravého líca. Tváril sa ako robot, ale predstierať svoju nezúčastnenosť vôbec nemusel, lebo tvár mal strnulú sťaby múmia. Kútikom oka sledoval čas na svojich inteligentných hodinkách s päťjadrovým procesorom a Super Active–Matrix OLED displejom. Dokonalé zobrazenie čierneho pozadia na ostrom svetle mu dalo za pravdu, preto sa ani veľmi nenamáhal počúvať, čo mu za „nezmysly“ rozpráva.
- Dragutul meu, čo keby si súhlasil s mojím návrhom? Mám na teba prosbu, prosbičku. Chcem ísť do lesa, na samotu. Mohla by to byť, ja neviem, agroturistika. Mám tip, v blízkosti Orhei je farma a majú tam zvieratá. A útulok pre psy a mačky... Nestihla dokončiť vetu, pretože, preto. Nicu zívol a opäť ho upútali hodinky. Ktosi mu volal, ibaže nemal chuť momentálne si ho vypočuť, taký bol z manželkiných tirád rozladený.
Chápal, že nemá v úmysle pracovať v jeho firme. Napokon, záver roka smrdel problémami a sám nemohol spávať po nociach. Tušil, že sa ho spolumajiteľ a brat chce zbaviť, no veril si a vedel, že posledný tromf má v rukáve predsa on sám. Žena tiež, nevedno prečo, nadbiehala nenápadne tomu podliakovi. Už ju nenadchýnali šperky na narodeniny, ani veľkolepé oslavy a spoločenské akcie v duchu gýčových radovánok bohatých „božstiev“. Mesiace tvrdej driny v prostredí špičkových technológií boli mu siedmym nebom, bizarným v očiach polovičky a reklamnou kampaňou na samo peklo pekelné, očividne.
- Už som volala a majú pre nás voľný celý areál, predstav si. Budeme tam sami, pravda, s nimi. No a čuduj sa svete, práve v tom čase oni budú sláviť okrúhle výročie sobáša! Vyrozprávala mu všetko, čo mala na srdci. Usmiala sa a veselo potriasla hlavou, akoby si tak trochu vynucovala jeho súhlas.
Keď si uvedomil, do čoho ho to ťahá, ľadovým pohľadom ju schladil natoľko, až sama zavrtela hlavou:
- Nie. Vlastne áno. Máš pravdu, Nicu. Bola by to určite nuda, veď sme takí mladí. Alebo... viem. Aj to je riešenie. Poďme na sviatky k vašim, všakže by sa tvoja matka potešila? Neraz mi spomínala, aký si býval rád doma, čo si si roky nikdy nenechal ujsť.
Nepovedal nič. Vyvrátil hlavu dozadu, vydýchol hlasno a to resumé bolo nanajvýš jasné: - Choď si, ale bezo mňa!
- Dobre, dobre. Nemala som sa o tom zmieňovať bratovi. Už ti povedal všetko to, čo zo mňa vytiahol? Položila mu otázku tvárou v tvár. Nevydržala dlho jeho mlčanie a odvrátila sa, aby nezbadal slzu, ktorá sa jej tlačila zo slzného kanálika v nenalíčenom kútiku oka.
- Brat mi naznačil, že sa necítiš ok. Prečo si mi nič nepovedala? Zariadil by som ti liečenie na úrovni a mohla si byť dávno fit. Mali by sme sa spolu porozprávať a vyriešiť to. Pokračoval v dialógu sucho, lebo sa ho to málo dotýkalo. Necítil k nej tú náklonnosť, ktorá bola možno na začiatku ich vzťahu, keď bol ešte ucho neskúsené.
- A šiel by si so mnou? Zadala otázku. Nepočúval ju však, lebo práve realizoval platbu cez digitálnu peňaženku hodinkami s NFC systémom. Jej iniciatíva nerobila preňho z nej takú atraktívnu voľbu, aby sa stala kombináciou preferovaného modelu pozitívnej emócie a najvýkonnejšieho zdroja informácií.
- Navrhujem... Nedopovedal, lebo nič mu v tomto okamihu neprišlo na um. Zaváhal a pristihol sa pri myšlienke, že vlastne mu na ničom nezáleží, buď ako buď.
- Ak dovolíš, nahlas budem rozmýšľať. Chcela prevziať iniciatívu ona, ibaže ju natvrdo prerušil a rozhodol sa nestratiť prevahu. Nezamýšľal sa dlho a vystrelil do prázdna:
- V Egypte sú záplavy, takže nič. Čo tak safari? V Ngorongoro sme ešte neboli, či áno?
- A vieš ty, čo som povedala tvojmu bračekovi, o čom ty ešte nevieš? Prekvapila stoika jeho žena Sanda.
Spozornel a konečne na jeho výzore zapulzoval aký-taký životaschopný, predsa len úsporný, no výrečný mimický kontext: - Aha?
To bolo jediné, čoho sa dobyla ona.
- Som tehotná! Zaznelo akoby z iného vesmíru.
On sa napriamil, narovnal si kravatu, kývol hlavou na znak rozpačitej konotácie, či asociácie so základným významom slova a utrúsil: - Ach, tak.
- Tešíš sa? Nicu, máš radosť? Opýtala sa, pritom rozčúlená od očakávania a pýriaca sa v tvári.
Mykol nebadane plecom, našťastie. Ona si nevšimla nepatrný telesný pohyb, keďže sledovala výlučne obe jeho oči, do maximálnej koncentrácie vybičovaným pohľadom, prezrádzajúcim duševné napätie až do vrchovatej miery.
- Prečo bratovi? Povedala si mu to prv ako mne. Zdôvodníš mi svoje rozhodnutie nejako rozumne? Položil otázku, akože v pohode, veď na to právo má. Kto iný by si niečo také nepomyslel, že prečo nie obrátene?
- On uhádol prvý. Ja som iba pritakala. Odvetila ona.
- Sa zaujíma. To je dojemné, naozaj. Prejavil pochopenie on, hoci viac neurčito, než z presvedčenia. Nedal sa zakryť náznak sklamania v jeho hlase, akokoľvek prekrytého prostým ráciom.
- Takže ideme na ten Zanzibar? Nedal sa vyviesť z rovnováhy a priložil k čítačke inteligentné hodinky, aby zaplatil parkovné v podzemnej garáži.
- V treťom mesiaci? Spýtavo naňho uprela zrak manželka.
- No a? Bojíš sa lietať? Položil nedbanlivo trápnu otázku muž, nasadajúci do posledného modelu GLE Mercedesa. Interiér s jemným, pozdĺžnym výbrusom, s prvkami z uhlíkového vlákna v dizajne skvelej edície, sa nevtieravo zaleskli v ponurom šere. Ona neodpovedala, no po chvíli ticho poznamenala:
- Dieťa.
- To fakt myslíš vážne? Odpovedal otázkou on.
- Tvoj brat povedal, že by si také niečo na mojom mieste rozmyslel. Pokračovala v téme.
- Môj brat má strach z lietania. Všade cestujem ja, aj na služobky lietam roky bez neho. Povedal bezo zmeny v tóne hlasu.
- Ako chce ten človek riadiť firmu sám? Vôbec má predstavu o tom, čo to znamená? Rozmýšľal úporne popri tomto rozhovore o všetkom, i o inom. Talent nemá a prišiel v podstate na hotové. Vrazil do podniku nejaké drobné, ale to je psí grc. Teraz by chcel uzurpovať i to, čo mu nikdy nepatrilo. Vie si predstaviť, ako by naložil s majetkom, od desiatich k piatim by šiel, strmhlav.
Nie, nemá dôkaz o tom, že by chystal také svinstvo, lenže on už ľudí pozná a neverí ani vlastným rodičom, nieto ešte súrodencom. Dnešný svet je zákerný a bdelosti nie je nikdy nazvyš. Kapitalizmus prerástol ľuďom cez hlavu. Jaj, akýže to div? Veď sme dobre vedeli, do čoho ideme. A chceme, aby vládol spolu s „kapitálodemokraciou“ na tejto planéte na večné veky a nikdy inak, však?
Mladá žena sedela na pohodlnom kresle spolujazdca mlčky, ba v šerednej zápche už neprehovorila, ani najmenej. Bulevardul Dacia sa zaplnil pruhmi červených a naproti bielych svetiel reflektorov. Nicu bezcielne blúdil očami po čelnom skle a kvôli hmle sotva dovidel na semafor.
- Lanského roku bolo menej tých protivných modernizácií. Iba čo sa spomaľuje doprava. Hromžil z dlhej chvíle.
Aká to bezmocnosť! Čo je už platné mať najdrahšie auto a nemôcť sa pohnúť z miesta pre nejakú banálne sprostú okolnosť. Ak spočítaš všetky tie svetové straty v autách, posúvajúcich sa meter po metri v denno-denných kolónach, zatmie sa ti pred očami. A prirátaj k tomu ekologické škody z nezmyselných bojov svetových lídrov o nejaký flek pod slnkom, tak môžeš zahodiť čírou náhodou rozum do smetiaka. Hľadaj logiku v kolotoči rukolapných antagonizmov. Nájdi pravý zmysel všetkých tých hesiel pre davy a nenájdeš nič, čo by stálo za pokus o úsmev, aspoň úškrn, či útrpnú grimasu.
Po hodine márnej snahy posunúť sa čo len o desiatky metrov, mávol znechutene rukou a otočil sa k svojej spolujazdkyni. Premeral si ju očami, plnými rezignácie a svetabôľu. Vyriekol niečo, ako: - Tak ako? A odvrátil svoj zrak späť na tú červenú záplavu pred sebou. Čosi sa vpredu začalo s konečnou platnosťou hýbať. Nastal všeobecný chaos, semafor-nesemafor, prednosť-neprednosť a situáciu začal zhoršovať drobný a vytrvalý dážď. O pár minút prešlo ich auto popri hromadnej nehode, ktorá zapríčinila toho nekonečné čakanie čoby na výpredaj šťastia „na počkanie“.
Po chvíli otváral už bránu na diaľku a keď tátoš pristál bezpečne vo vykúrenej garáži, zhasol motor a nastalo vytúžené ticho.
- Vieš, že tvoj brat sa opäť nemýlil? Dobrá rada nado všetko príkorie. Hovoril sám pre seba, ale tak, aby to počula aj ona.
- Hovoríš niečo, Nicu? Ozvala sa na schodoch do predsiene ona.
- Vianoce strávime doma. Povedal rezolútne, s podtónom ľútosti v hlase a myšlienku dokončil:
- O dva dni letím do Bangkoku, na otočku, mám dosť nateraz vrchovate. Aj to dieťa si zaslúži raz kľud. Na teba mám jedinú otázku, že prečo si mi to nepovedala skôr, Sanda?
- Bála som sa, prepáč. Bratovi som to povedala preto, že som už nemohla udržať to tajomstvo dlhšie sama pre seba. Odvetila manželka a sklopila zrak.
- Bála si sa? Nedôverčivo zagánil na ňu.
- Bojím sa stále. Zopakovala pravdu.
- Nerozumiem. Máš ho rada? Vyskočil odrazu.
- Bojím sa... Stihla pošepkať.
- Povedať pravdu? Zaskočil ju.
- Klamať. Riekla ona a rozhostilo sa ticho. Voda vonku stekala po oknách v pramienkoch, ale vnútri bolo celkom príjemne a sucho.
Celý večer neprehovorili na seba slova. Chodilo mu hlavou, či to dieťa bude vlastne jeho, či od neho. Pripustil takú možnosť po tom všetkom, čo sa dnes odohralo medzi nimi. Šalamún by si s tým neporadil.
Do Bangkoku už neletel on.