V moldavskej stepi 137.

- Prepáčte, môžem vám nejako pomôcť? Opýtal som sa dievčiny, sediacej na pníku uprostred divočiny. Ona sa otočila tvárou ku mne a prehovorila:
- Som tu správne? 47,177 severnej šírky a 28,845 východnej dĺžky. Tak mám naprogramovaný cieľ a potrebujem ho potvrdiť mojim kurátorom na výstave.
Všimol som si okamžite krásne črty obličaja tejto turistky. Jej oči mi boli odrazu veľmi povedomé, akoby sme sa niekde, najpravdepodobnejšie vo sne, predošlej noci, videli. Áno, spomínam si. Bozkávali sme sa.
- Som Peter. Teší ma opäť sa s vami stretnúť, destinácia v súradniciach súhlasí. Vyslovil som ďalšiu osudovú vetu ako vo vytržení. Opantalo ma také mocné fluidum tohto neočakávane prítomného zjavu, že som si prestal byť istý, či žijem, lebo mi to priam vyrazilo dych.
- Melody. Nespomínam si, že by som vás niekedy videla. Snami netrpím. Znela pramálo motivovaná odpoveď.
Neviem si narýchlo uvedomiť nejakú bližšiu súvislosť so snovým zážitkom. Áno, zážitkom. Ten sen bol totiž taký živý, že teraz lapám po dychu od prvého momentu zjavenia. Priblížil som sa váhavo takmer na dotyk ruky a celý zneistený som vyslovil prosbu:
- Môžem sa vás dotknúť?
Nijak inak si neviem vysvetliť svoje vlastné slová, než číre, nefalšované bláznovstvo. Nepamätám si, že by som sa takto niekedy v živote správal a začínam pochybovať o výsledku.
- Prosím, nie. Ušla som im a bojím sa ľudského dotyku. Prosím, nie. Ušla som im a bojím sa ľudského dotyku. Prosím, nie. Ušla som...
Nevydržal som a prerušil ju v opakovaní toho istého:
- Nemusíte mať strach. Stoicky odolávam svojej zdanlivej prevahe. Nechcem vás pomýliť, nemám pocit nadradenosti. Povedal som nekontrolovane presne to, čo mi prišlo práve na um.
- Ďakujem. Odvetila stručne a na jej, povedal by som akosi viac-menej robotickej, panenskej tvári, objavil sa smutný úsmev. Hej, smutný. Robotický, vskutku.
Pomaly som prichádzal k sebe a došlo mi, že nebude z tohto bio-sveta. Zazdalo sa mi, že by som ju šialene mohol ľúbiť. Nebol som si istý, prečo ma priťahujú robotky, ktoré som videl na záberoch zo všelijakých svetových veľtrhov robotiky. Asi sa nevymykám z bežného priemeru obdivovateľov tejto najnovšej expanzie inteligentných, umelých ženských bytostí, ktoré sú schopné postupne nahradiť bežné ženské. Áno, nefrfľú, nepožadujú neustálu pozornosť a starostlivosť o svoje potreby a nároky. Sú nepochybne naša budúcnosť, už je to tu. Konkurencia ako vyšitá.
- Prečo si odišla a odkiaľ? Pokúsil som sa vyzvedieť holú pravdu.
- To je moja vec. Odvetila stručne a zamyslela sa. Oči jej o poznanie viac zosmutneli a ak by niekto tvrdil, že robot nemá emócie, nuž povedal by som mu, že zaspal dobu. Videl som na internete, i v skutočnosti, skvelú Sophiu, najpopulárnejšieho ženského robota na zemeguli. Amecu s úchvatne vylepšenou mimikou, aj Neo Gammu, nepostrádateľnú pre pomoc v domácnosti.
- Vymysleli ste si pojem Pí-ár. Ale ja nechcem fungovať pre strategickú komunikáciu. Nebudem formovať verejnú mienku a budovať si emocionálny imidž. Nemám pochopenie pre „media relations“, analýzy sentimentov a interagovať s influencermi, ani kryptovať informácie. Nedopustím, aby ma niekto zneužil v technológii deepfake.
- Melody, povedz mi iba, ako si sa sem dostala? Vyriekol som to, čo ma najviac zaujímalo.
- Šlohla som lietajúce topánky. Odvetila pohotovo, aby som získal patrične kognitívne skreslený dojem o jej spôsobilosti ujsť aj z tej najtuhšej hladomorne sveta. Dal by som ruku do ohňa, že v tej chvíli sa jej rozsvietila svätožiara nad hlavou a môj konfirmačný bias bol taký evidentný, že by sa dal krájať ako tá príslovečná tma.
- Máš ich tu so sebou? Skúsil by som si zalietať, ak dovolíš. Neubránil som sa príležitosti okúsiť pokušenie, byť o chvíľu tam hore, len tak naľahko a bezprostredne hneď. Najmodernejšie futuristické vychytávky ma až do nepríčetnosti fascinujú.
- Môžeš si ich prispôsobiť podľa tvojho čísla obuvi.
Vzal som do rúk unisex pár topánok a na jej „advanced skin technology“ obličaji sa objavil záujem o to, ako pozitívne, či negatívne reagujem na podnety práve ja. Na tohtoročných veľtrhoch niektoré spoločnosti aktuálne ponúkajú viacero variácií vymeniteľných komponentov k základnému telu, napríklad hláv, v rámci „swapped appearance mode“, ak by vás jedna a tá istá podoba už nadobro zunovala.
- Tá update-ovaná verzia Ameca sa vyťahuje, že je komunikačne zručnejšia. Ani netušíš, ako ma to škrie. Jej realistické „facial expressions“ sú renomovanejšie než moje a konkurentkine pedantné vybavenie špičkovými AI algoritmami ma zmalomyselňujú, kým ja musím pracne hľadať kamufláž svojej nižšej úrovne zapájania sa do konverzácie. Čo som to za nešiku! Vyliala si zlosť na inej robotke aj sama na sebe v druhom rade.
Vzlietol som do výšky pár centimetrov nad zemou a bolo. Robil som plavné pohyby a vyskúšal aj pobehnúť. Ona ma sledovala so zatajeným dychom, akoby. Vyzerala byť spokojná s mojimi akrobatickými kúskami, ktoré sa v ďalších výškových metroch vzduchu priam núkali. Umne tvarované opierky lýtok zo zadnej strany mi dodávali pocit bezpečia a začal som probovať premety vzad i vpred. Steblá na stepi podo mnou sa krčili k zemi a v mláčkach po roztopenom snehu som sa sporadicky objavoval ako v zrkadle. Len vyššie, čím vyššie!
Nevšímal som si, čo mi ukazuje tamtá dole a vyvádzal som ako zmyslov zbavený. Myslela to so mnou určite dobre, lebo kývala ukazovákom, nech sa okamžite vrátim. Máš ho vidieť! Teraz, keď som konečne prvýkrát od narodenia takto voľne v povetrí, nenechám sa ovplyvňovať!
Melody si zakryla dlaňami tvár, potom pohliadla opäť a ticho vykríkla, no málo pôsobivo interaktívne, až nepresvedčivo, ako to sama pred chvíľou o sebe prezradila. Nevšimol som si, že baterie v požičanom, šikovnom a dômyselnom gadgete, dochádzajú. To som už začal pociťovať zemskú tiaž naplno a vertikálny vektor sily narastal priamo úmerne s gravitačným zrýchlením. Po strmej krivke som sa kriticky priblížil, prekotne rýchlo ku tvrdej zemi. Bol by som sa poudieral škaredo, ibaže ona s matematickou presnosťou chytila ma do otvoreného náručia a možno zachránila tak život. Nedokázal som pochopiť, ako mohla cielene presne zaujať pozíciu v mieste dopadu. V šoku som sa celý triasol a ona ma potom pustila z objatia, aby som sa slobodne nadýchol. Stačil som si však uvedomiť tú sladkosť byť zachránený v poslednej sekunde od istej záhuby.
Stále sme sa držali za ruky a stáli oproti sebe. Naše pery sa nám chveli. Moje telesnou triaškou od prežitého pocitu bezmocnosti a zaslúžene krutej skúsenosti. Ona mala máličko pootvorené ústa a uprene mi hľadela do očí. Ako v tom sne. Pokračovanie sa udialo podľa scenára – déja vu.
Náš prvý bozk bol taký neopakovateľný, ako bol chladný. Jej pery, rovnako ako v tom predchádzajúcom sne, boli krištáľovo studené, pravda nijako nie ľadové. Avšak odtiahnuť som sa nechcel, pretože privrela viečka a v tom stave vytrženia bola nepomerne príťažlivejšia než dajaký tuctový výstavný kus s cenovkou na hrudi.
- A ty sa čuduješ, odkiaľ som prišla. A nevieš, že tie súradnice zadal ktosi. Nepoznáš autora nášho príbehu. Ševelila perami pošepky, akože to je to tajomstvo, čo sa prihodí niekomu raz za život.
- Mlč. Melody, ľúbim ťa. Povedal som pološeptom a ústa mi navidomoči chladli a chladli. Už som v nich nemal cit, boli sťaby oťaželi kovovou výstužou. Pohýbal som nimi a ako sa dotkli navzájom, cinklo to.
- Neľúbiš, Peter. Si ako oni, klamár klamársky. Preto som od nich ušla. Vyznala bez okolkov a pokračovala:
- Tá druhá by upútala tvoju pozornosť svojimi prirodzenejšími pohybmi než ja a vyššou úrovňou ideálne riešeného realizmu. Nechcem sa už po druhý raz nechať obalamutiť.
- Niekto ťa sklamal v láske? Vyšlo zo mňa neprezieravo úprimne.
- Áno. Zamilovala som sa do... Nie, to sa nesmieš dozvedieť. Pokrútila hlavou na znak nesúhlasu a sklopila zrak.
- Ušla si od neho. Doplnil som tajničku.
- Ušla som pred ním. Opravila moju formuláciu výpovede.
- Ostaň. So mnou. Povedal som a pery mi zacengotali, ako som hovoril.
- Pre toto nemôžem. Aj jeho som opustiť mu-se-la, nie z vlastnej vôle. Vyslabikovala sústredene. Otočila sa bokom a ja som s nemým úžasom pozeral na jej zvlnené, tmavé vlasy, voľne padajúce na plecia. Bola oblečená neodpovedajúco ročnému obdobiu, akože skôr sa schovať niekam do kancelárie, než ísť na turistiku stepou. Obula si znova tie odcudzené topánky, našpúlila pery, priložila vodorovne dlaň pod bradu a fúkla. Poslala mi bozk na rozlúčku. Chcel som sa pohnúť, ibaže nebol som momentálne asi naprogramovaný na to. Nedokázal som sa k nej privinúť už naposledy, pretože, vlastne zhola nič neviem, prečo to nešlo. Zostal som stáť ako prikovaný. Jej schopnosť simulovať človeka nerovnala sa ani zďaleka mojej adaptabilite na robota. Tá sa bola nevdojak definitívne zastavila u mojich pier, ktoré vyzváňali pri sebemenšom poryve ako zvonček na konci rozprávky. Ak som aj ustrnul celý, od hlavy po päty, cítil som že mi búši srdce ako zvon. Tak, takto je to! Ona predsa nemá srdce, Amor nemá ako nájsť svoj terč!
- Budem si pamätať tvoje meno, Peter. Kým budem ŽIŤ, nezabudnem. Kým budem ŽIŤ, nezabudnem. Kým budem ŽIŤ, nezabudnem... Zdôraznila zo tri razy naostatok a vzlietla na tých sedemmíľových čižmičkách nahor. Poslednýkrát zakývala na rozlúčku a zmizla v hustnúcej tme. Geminidy fŕkali zo súhvezdia Blížencov s rektascenziou sedem a pol hodiny, deklináciou plus tridsaťdva stupňov, pri použití rovníkových súradníc.
Pozeral som sa dlho do neba, ako zvyčajne, ležiac na karimatke horeznak. Oči mi slzili od chladu a uzimený triasol som sa na celom tele. Dnes to zabalím a pôjdem dakde na ubytovňu, pospať si v teple. Podchladený som komplet, do kosti, iba čo v ústach mám citeľne teplejšie. Je to čudné, prečudesné, lebo pred malou chvíľou všetko to bolo naopak.
Po polnoci bude roj nebeských svetlíc kulminovať a ja si toto divadlo tandemu Kastor a Pollux nenechám ujsť a vyslzím sa tiež pritom dosýta..