V moldavskej stepi 140.

Zašiel som zopár krokov za mesto, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu. Prešiel som popri autoservise s otvorenými plechovými bránami pre vjazd do areálu. Nejaký chlapík odpratával rozmočený sneh a po obligátnej výmene pozdravu som poznamenal:
- Málo napadlo, deťom chýba na radosť!
- Málo a vari ani nechýba, tak sme si zvykli. Riekol on a zadíval sa na špinavú výpadovku, po ktorej sústavne premávali vozidlá všetkého druhu, kolesami rozstrekujúc snehovú brečku do oboch strán.
- Tu, aha, pod násypom, z druhej strany cesty, bol prameň. A aká to bola voda, dobrá a chutná. Vyschol nadobro, nebude ho už nikdy viac. Aj sme chodili na tú vodičku, ej, nebude už toho dobrodenia. Sa to všetko tak psuje voľáko. A mladým hoc´ aj nechýba, veď nevedia, ako to tu bolo pred časom. Povedal muž a mávol rukou do prázdna.
- Som bol v Soroke pred týždňom, pozerať na polárnu žiaru. Ešte, že tam boli polia pokryté aspoň tromi centimetrami snehu, inak by sa mi to zdalo také neprirodzené, neúplné bez toho sniežika. Sme sa narýchlo vybrali s kamošmi z astroklubu čo najďalej na sever, lebo z webstránky SOHO sme vytušili, že sa oplatí tentokrát. Preskočil zrazu na úplne inú, zdanlivo nesúvisiacu tému a ja pomohol som mu otvoriť bránu dokorán.
- Jeden starý otec mi hovoril, že sa s matičkou Zemou rozpráva. A že sa mu aj vyplakala. Poznamenal som, hľadajúc ultratenučké nitky takmer nehmatateľných súvislostí.
- By som sa čudoval, keby sa mladšiemu zdôverila. To vraj len staríci dokážu, tí najstarší azda. Aj sú nahluchlí už vekom a predsa počujú jej úpenie. Povedal pracovník servisu a pozval ma ďalej:
- Dáte si kávu? Dajako tu nie je veľmi čo robiť, takto sa to javí dnes na začiatok.
Vošli sme do recepčnej predsiene s úzkym, dlhým pultom, na ktorom svietil displej monitoru.
- So mnou kšeft nebude. Povedal som s trochu previnilým úsmevom na perách.
- Ajaj. Včera sme zarobili na deň dopredu. Aj cezčasovali. Riekol on a prilial studenej vody do varnej kanvice.
- Mám studničku vzadu, za skladom. Tam doteká tá voda z prameňa ešte, aspoň po kvapkách. Dávam z nej najlepším priateľom, takým, čo vedia oceniť tento poklad. Keď opáčite tú kávu z nej, sám poznáte, o čom je reč. Vážne, nie je to jedno, čím ju zalievate. Rozprával bez prestania, pozorujúc, ako v kanvici začína bublotať obsah.
- Kým zovrie, ukážem vám ju. Povedal a vyzval ma nasledovať ho. Prešli sme mechanickou dielňou s dvojstĺpovým, i väčším štvorstĺpovým zdvihákom, používaným na monitoring geometrie náprav.
- Máme tu aj vysokovýkonnú, pojazdnú „žirafu“, na vyberanie motorov z áut. Musíme pracovať v bezpečnostnom režime, aby sa do nás neobuli inšpektori. Vysvetľoval, kým sme nevyšli za budovu, kde zo zvislého múrika vytekal úsporný prúžok pramenistej vody.
Nabral som do ruky ľadovo chladnú, číru tekutinu a s uznaním potvrdil majiteľovi jej výbornú chuť. Bárs by som po celý zvyšok života mal takéto niečo k dispozícii, neustále za chrbtom, čoho bolo by mi viac treba? Ach, nesmierne ľúto mi toho prišlo, že môžem len závidieť tomuto človeku.
- Nemusíte sa báť. Zabezpečil som mikrobiologickú analýzu, kvôli koliformným baktériám a prípadnému riziku kontaminácie z presakovania zrážkových, aj prípadných odpadových vôd. Ešte mi ostáva dať odobrať vzorky na chemickú analýzu. Dovysvetľoval mi, správne predpokladajúc môj eminentný záujem o odborne overenú kvalitu ponúkaného, prírodného „produktu“.
Kávička bola jedinečná, lahodná a veruže by som si otvoril na tomto mieste „cofetarie“. Hostiteľovi som sa poďakoval a venoval mu malého, kovového angličáka. Zberateľský artefakt som kúpil pred časom od jedného pouličného predajcu všetkého možného i nemožného, akých sa v moldavských mestách po frekventovaných chodníkoch vyskytuje vždy dakoľko, najmä okolo trhovísk.
Napokon, vyšiel som do polí a obchádzal mláky na lokálnych komunikáciách, až sa napospol nestratili, kým som sa čoraz viac nevzďaľoval od mesta. Z diaľky som po chvíli začul tupý náraz a o pár minút potom aj tiahly, kvílivý zvuk policajnej motorizovanej hliadky.
Dopravná nehoda. Bude čo naprávať, opravovať, plechy vyklepávať. Nevyzeralo to byť nič vážnejšieho, úrazovky sa neukazovali žiadne. Každodenná rutina pre niekoľko profesií, včítane poisťovákov, prípadne nadmieru ochotných „pôžičkárov“.
Dlho som sa obzeral a majáčiky mi veselo odpovedali žmurkaním na modro. Mne sa toto nestane. Používam nohy namiesto kolies, čo sa dnes veruže nenosí, ani v zapadákovoch, ako je tento.
Na obzore, nízko nad zemou, kĺzalo zimomrivé januárové slniečko a rýchlym kvaltom ponáhľalo sa zapadnúť zaň. Šíra, rozľahlá step v teplom, juhozápadnom prúdení, zbavuje sa posledných fliačikov vlhkej beloby, obnažuje svoju bezhraničnú tvár, akúsi smutnú, vo vopred stratenej perspektíve lepších zajtrajškov. Veď kto by očakával, že znovu sa rozprýšti bývalé mohutné žriedlo podzemnej vody, kam chodili zástupy vďačných ľudí uhasiť si smäd? Nenávratne vyschlo. Málokto si spomenie, nikto nezanarieka za tisíckami a tisícmi pramienkov, ktoré zavlažovali túto zem, tisícročia dozadu, od nepamäti. Teraz odrazu, akoby uťal, nepotečie zhola nič z vyprahnutej zemičky. My však nepotrebujeme a nebudeme predsa drúliť nejakú vodu „z vodovodu“. Pijeme náhrady, vyprodukované v závodoch nadnárodných koncernov a dodávané v plastoch. Nuž vynašli sme sa, len čo je pravda.
Mlčky, opatrne šliapem tak, aby som nenaberal na podrážky blato, vyberám si zarastené poľahnutou trávou miesta, inak o malú chvíľu mal by som nohy ťažké, čoby z olova. Potokov ani potôčikov niet, iba čo mierne a tiahle zníženiny dávajú tušiť, kadiaľ tu kedysi tekávala životodarná spleť vôd. Aqua viva je označenie pre tečúcu vodu, na rozdiel od tej stojatej. Je to aj historický, právny termín, keďže život a prosperita obyvateľstva závisela na využívaní lokálnych prírodných zdrojov. Dnes asi nikomu nevadí, že tu netečie. Zapnem si na mobilnom telefóne satellite map. Môžem navyše aktivovať kameru na kalibráciu a presnejšie určenie polohy. No a už to frčí, pozrimeže! Staré koryto sa mi objaví v jasných kontúrach na snímke zhora ako na dlani. Idem teda jeho stredom, robím zákruty podľa zjavných meandrov, točí ma to raz doprava, potom doľava a nemá to konca kraja, to zvŕtanie sa v slučkách donekonečna. V takom stredoveku tadiaľto tiekla pomerne slušná riečka a krajina určite vyzerala úplne ináč. Na brehoch toku ježili sa kroviská a porasty vrbín. Identifikovať koryto i mŕtve ramená možno spoľahlivo z displeja gadgetu.
Čo to? V popredí je znateľne črtajúca sa vyvýšenina a na satelitnej mape rozoznávam zopár svetlejších rovných pásov pod rôznymi uhlami. Vychádzam na „breh“ a pozorujem piesčitú pôdu. Námatkovo hľadám v nej pozostatky dávnych predkov, ktorí na tejto strategickej lokalite rozhodli sa usadiť. Nemusím sa toľme namáhať, kým sa na mňa neusmeje šťastie a nevytiahnem z hrubého piesku podlhovasté ucho džbána. Matný zvyšok maľovaného vzoru by mohol naznačovať cucuteni-tripolskú kultúru. Ľaľa ho! Mám radosť ako malé dieťa a teším sa, keď nacházdam niekoľko podobných kúskov. Oho, hó!
Stačí tak málo, treba pracovať s dôvtipom, pozorne sa pohybovať krajinou, porovnávať skutočnosť s dostupnými zdrojmi poznania a všímať si detaily. Len nedávno som sa motal taktohľa doma, po temene zalesneného Bázgoviča, okrajom nedávno opusteného kameňolomu. Obrovské, strmé násypy s bránami do sídla z doby bronzovej, dosiaľ čnejú nápadne vo vrcholovej nadmorskej výške nad okolitým zvlneným terénom. Škoda, že pred päťdesiatimi rokmi surovo odhryzli z neho dynamitovými explóziami, do dvoch tretín rozlohy areálu. Starobylé hradisko velatickej kultúry, pomenovanej podľa lokality východne od Brna, neprežilo priemyselnú pohromu z druhej polovice 20. storočia.
- Matka Zem, odpusť, ak môžeš! Predniesol som nahlas to, čo mi vytrysklo zo srdca ako nezadržateľná fontána sebatrýzne a hanby. Pokľakol som na tejto pustatine, kde pradávno žili takí, ako toť ja sám, plahočili sa a prežívali drúc na svoj chlieb každodenný. Ak už nikto si nespomenie na nich, ja cudzinec, tuto musím tak urobiť.
V prítomnom zadumaní sa, predstavujem si živo, ako by som sa cítil teraz dakde v ďalekom kozme, na cudzej planéte, odlúčený od svojich, od ľudí. Či by v tej ohromnej diaľke nepodali si ruku Ukrajinec s Rusom, Žid s Arabom, Albánec so Srbom? Či by v tom ohromnom vesmíre vôbec mohlo mať nepriateľstvo šancu. Či by naozaj ani svetelné roky neboli pádnym dôvodom eliminácie tej zapeklite zakorenenej nenávisti medzi mnohými národmi, pokoleniami, či náboženstvami?
Ach, zbytočne sa nádejáme, nadarmo sa nehovorí, že „kto druhému jamu kope, sám do nej padne“. Nuž hodiny tikajú, a je o päť minút dvanásť. So stoickým pohľadom upierame zrak na tú časomieru, je opäť o päť minút dvanásť, ako vraj bolo už nedajbože viackrát v celej histórii tejto planéty.
- To sú nepodložené nezmysly! Pohotovo naučene zareaguje klasicky, kriticky mysliaci človek.
- Nieto na to vedeckých dôkazov! Zduplikuje presvedčivo.
- To fakt je pravda! Dokončí „myšlienku“.
Tu, na zvyškoch zmiznutého, neolitického zárodku našej civilizácie, dostávam závrat zo sveta, tak pregnantne „inteligentne“ rútiaceho sa do záhuby..