V moldavskej stepi 141.

Ekológovia všetkého druhu, včítane vedcov v oblasti „Computer science and AI“, inými slovami „Interdisciplinary with science“, stretávajú sa práve teraz po celom svete. Pripomínam, že vo formáte „For Physical and for Virtual Attendees“. Isteže je potrebná registrácia do vopred určeného termínu, zaplatiť vložné a byť jedným z oprávnených účastníkov podľa profesie, či študijného odboru. Takže, ICPDAES v Berlíne, ICBMAC v Istanbule sa dnes koná a koná. Nestačí, lebo rovnako aj ICEESD v Džakarte Raya, Los Angeles, Thimphu (Bhutan) a v britskom Readingu, potom ICOPSAAT v Mníchove a vo Viedni sa tiež dnes koná a koná, až do večera. Stále nestačí? ICEESD prebieha dnes aj v Tegucigalpe, ICOPSAAT v Barcelone, Durbane (JAR), v ghanskom Kumasi, na Floride, dokonca i v Gaza City! Nebudem sa venovať úplnému zoznamu dnešných podujatí takto ďalej, pretože je toho ešte požehnane...
Počúvam so sluchátkami na ušiach odborné referáty, na diaľku, blúdiac okolo rozľahlého jazera Ghidinghici za Kišinevom, aby som mohol „Update my knowledge about the latest developments in Ecology“. Niežeby som bol profesionálom, ale ako čistý amatér sa montujem do tejto „svetobornej“ témy, ako si doslova myslím, že je. Dnes je na vodnej hladine nezaujímavý, vlhký mat, no sľubovaná séria nasledujúcich arktických dní ju premení na krištáľové sklo.
Záver rokovania mi dáva pokyn vytiahnuť si „wired earphones“ z uší. „Wireless“ z presvedčenia nepoužívam, i keď vyzerá to zle, už aj v tejto krajine východnej Európy. Môžem si zvyknúť, lež neviem s tým začať, lebo mám rešpekt pred neviditeľnou ekologickou záťažou v bezprostrednej blízkosti môjho mozgu a závidím prenesmierne drvivej väčšine mladších ľudí ich odvahu riskovať a z toho vyplývajúce zaslúžené pohodlie.
Dobre som urobil, lebo si ma všimol ktosi. Podišiel bližšie a pozdravil. Neznámy hlas som už musel niekde počuť, no na prvý raz nemohol som si vybaviť v pamäti kedy a kde:
- Neviete, prosím vás, ktorým smerom je železničná stanica?
- Nie som domáci. Myslím, že dolu, pod priehradou, idem tým smerom pomaly. Odvetil som a považoval za vybavené.
Dotyčnému nebolo vidieť do tváre, nuž nevšímal som si detaily. Cestu sme mali odteraz spoločnú, nespevnenou cestičkou, striedavo nízkym a vysokým porastom. Sem tam bolo vidieť na vzdialené hlavné mesto, ktorého biele budovy splývali so svetlou šeďou zamračenej oblohy. Príležitosť vidieť dnes živú prírodu na jazere som si nenechal ujsť. Od desiateho januára beží zimné sčítanie vodného vtáctva za rok 2026. Tu som teda zachytil prítomnosť skupiny prírodovedcov a podobné tímy by sa mali vyskytnúť na aqua-habitatoch v Costesti-Stanca, Salas a Dubasari.
- Prepáčte, že sa pýtam, som tu ani nie dva dni. Ak ste tiež cudzinec, potom mi asi nemôžete dať nejaké dobré rady. Rozpačite sa snažil nadviazať kontakt okoloidúci.
- Rád pomôžem, čo treba. Ubezpečil som ho v nádeji, že to je vhodný spôsob ako si skrátiť dlhú chvíľu, hoci, pravdu povediac, ohučaný som od rána dosť a dosť, z tých referátov.
- Riešim základné veci po mojom príchode, ale to nie je dôvod, aby som tým zaťažoval vás. Mobilný telefón funguje s miestnou eSIM, to je dobre. Ale udivuje ma tu toľko vecí, že ani neviem, s čím začať. Pokračoval načínajúc obvyklú, najviacej omieľanú tému medzi návštevníkmi tejto krajiny.
- Prepáčte, váš hlas mi nie je neznámy. Vzal som to zostra. Nemám takú obyčaj, reagovať prudko, ibaže intuitívne musel som konať rýchlo, lebo niečo mi v súvislosti s neznámym zásadne nesedelo.
- Máte dobrý odhad a rád pripomeniem sa vám zdvorilo, lebo sme sa naozaj pred časom stretli. Odpovedal, neodhaliac ani o byľku viac zo svojho výzoru tváre.
- Nebolo to na loďke v Dunajskej delte? Zapochyboval som nahlas v pomykove.
- Tam to bolo. V dvadsiatom treťom. A zo zálivu Musura nás vtedy odvialo až k Zmijemu ostrovu. Povedal, pochodujúc „Nordic“ štýlom vedľa mňa.
- Že to neskončilo vtedy v nebíčku. Pokúšal som sa o odľahčenie pri hrozivej spomienke na neplánovaný „event“.
- Nikdy nezabudnem na triešť vĺn o pobrežný útes. Vynoril sa z prítmia ako kulisa v divadle. I tak sme boli vydaní na pospas vodných prúdov a sám Mihai si s nimi nedal rady. Ten rezident delty, bezradne stál pri kormidle a neustále sa obzeral, či sme nevypadli z paluby do vody. Spomenul si veľmi presne muž v mikine, s kapucňou na hlave.
- Potom vyhodil toho hada, čierneho pasažiera z paluby, čo sa plavil s nami. Pamätám sa dobre. Zaspomínal som si nadôvažok na rozhodne nie tuctový zážitok od rumunského pobrežia Čierneho mora.
- Mihai mal tiež dosť. Keď sme sa po prechode búrkového frontu ocitli v jeho tyle, neprehovoril slova za celú dobu, čo sme sa pokúšali nepozorovane o spásny návrat do Suliny. Povedal bývalý parťák s uľahčením v hlase.
- Myslel som, že ten mokrý mobilný telefón už nerozchodím, ale to bolo najmenej. Že sme sa nakoniec vrátili v plnom zdraví! Povedal som s uľahčením na duši, akoby sa bolo práve stalo.
Dlho sme sa odmlčali obaja. Pred očami človeku vynoria sa reminiscencie a prežíva znovu krajne nabudenou obrazotvornosťou vygenerované dobrodružstvá. Rozlúčili sme sa v prístave premrznutí na kosť, niekedy po polnoci. Nuž neviem, ako si to zapamätal náš rumunský loďvedúci, radšej asi si to všetko potom nechal iba sám pre seba.
- Ja som sa ráno pobral z hotela a jazdil Rumunskom ešte týždeň, oblúkom po Karpatoch. Povedal Erwin. Práve teraz som si konečne spomenul na jeho meno.
- Ja som na druhý deň cestoval vlakom do Medgidie, potom do Bukurešti a domov. Pôvodne som si chcel vyjsť na citadelu Heraklea v Enisale, ale mal som toho už po krk. I tak, východne od Babadagu v kuse lietali stíhačky v pohotovostnom režime a nechcel som pri sonických treskoch prísť o zvyšok nervov, ani o sluch. Dal som bodku za rozoberaním dávnejšie minulých dejov.
Nasadli sme nakoniec na autobus a doviezli sa do centra mesta. Pospomínali sme všetko možné, veď z Erwina vykľul sa svetobežník a expert na dobrodružstvá. Rozprávali sme sa spolu po nemecky a on bol celkom vyvedený z miery, môcť sa, po mesiacoch putovania cudzinou na jeho starej dobrej Korzičke, vyrozprávať s niekým v rodnej reči.
- Zastavil som sa v Moldavsku a potom už hajde do Nemecka. Tu ešte pobudnem týždeň. Chcem sa pokochať Moldavskom, kým ešte aké-také je. Lebo mení sa a to nové ma nezaujíma, to poznám dôverne z domu. Viete, napríklad v autobuse, tá hlásateľka z reproduktoru, čo oznamuje nasledujúce zastávky. No to je excelentné retro naživo! Nadchýnal sa, keď sme už sedeli v reštaurácii.
Mal postreh, to som hneď ocenil, lebo moderátorkin slovný prejav v rumunčine s výrazným sovietskym zafarbením je zážitok, kvôli ktorému by som sa vozil v mestskej hromadnej doprave, od rána do večera. Akokoľvek sa propagandisti inšpirácií zo Západu snažia demytologizovať sentimenty a nahradiť legendárne štýly aktuálnymi trendami, nejde a nepôjde to. Nech to vrhá umbru za mnou akú chce. Tieň v psychológii je podľa C. G. Junga nevedomou časťou osobnosti, ktorá vyjadruje potlačené, či nežiaduce vlastnosti jedinca. A punktum. Týka sa to každého z nás, bez výnimky.
Najedol sa výdatne, pretože trpel vnúteným, civilizovaným pocitom nedostatku všetkého, keď sa zajtra vzdiali z hlavného mesta. Palivom naplní nádrž auta po okraj, nakúpi si zásoby na prežitie a vymení dostatok hotovosti, lebo človek v takejto destinácii nikdy nevie. Trvalo by mi nekonečne dlho, kým by som ho bol presvedčil, že opak je pravdou. Sám neviem, pretože nepoznám pocit nedostatku, ani ak som dva – tri dni bez výdobytkov pomiléniovej civilizácie. To ma varuje pred príliš ochotným rozdávaním skúseností. Nároky sú určujúce a humánna ekológia je rozvetvene interdisciplinárna. Do popredia sa dostáva vynúteným spôsobom environmentálny duel. Je to vraj zachovanie zdravého ľudstva, alebo zdravej planéty.
- Nezmysel. Domov sa vraciam nerád, lebo to, čo bolo donedávna, zrazu je Unsinn, ako som povedal. Nezvratnosť sa dnes u nás vydáva za vynútiteľné právo? Viete, čo tým myslím. Úlohou rodiča nie je rozhodovať. Mám deti a toto mi chcú vnútiť. Čo si mám s mojím synom počať, keď bez rozmyslu toto si osvojil a ako papagáj šíri ešte horšie bludy? Rozhovoril sa útržkovite a ja som sa úporne pokúšal zorientovať sa, o čom je to vlastne. Akoby sa dnešný normálny jedinec bál hovoriť jasne a otvorene.
- Podľa mňa je jedným z dôsledkov absencie zdravého úsudku, aj v tomto prípade, že nie je v zásade dôsledne zadefinovaná ekológia zdravia. Lebo príroda. A to je veľmi vágny prístup k pojmom. Zafilozofoval som si.
- Utekám pred svojimi vlastnými deťmi. Som pre nich „der Alte“. Vnúčatám nie som starý otec, keď už čoskoro nebudú jednoznačne pre mňa - môj vnúčik, - moja vnučka. Priznal holú skutočnosť.
Rozišli sme sa až za tmy. Nastúpil som do trolejbusu a z ponurej nálady ma vrátil do normálu zvučný ženský hlas s tradične doznievajúcim echom, bodro naladenej, sovietskej éry:
- Urmatoare statie e strada Sergej Lazo.
Motorizovaný kolega dobrodruh má pred sebou iste zaujímavé destinácie. Trochu som mu pomohol pri výbere, nech má o čom svojim doma rozprávať. Ak ho bude vôbec niekto chcieť počúvať. Toho starého. Na úteku..