V moldavskej stepi 144.

- Šeredne mi lezieš na nervy, rozfľaroval si si majetok a teraz chodíš po žobrote. Oslovila ma zmenšená, bizarne deformovaná postava na mojich trendy športových okuliaroch - zrkadlovkách. Zvláštne. Nikomu tu, v stepi, neprekážam, iba tejto zrkadlenej osobe, s pozadím, zvlneným, až po samotné Čierne more. V súcnej realite, v mojej bezprostrednej blízkosti a síce predo mnou, niet nikoho, ani živej duše, ni stopy v kopnejúcom snehu. Ale na reflexnej vrstve zvonka skiel, s jednostranným efektom dvojice malých zrkadiel, na každom jednom z nich stopro je, o tom nemám najmenších pochýb, hoci ja ju nevidím, veď ako by som aj mohol?
- Čo ty už máš s mojím majetkom, kto si, aby si mal? Zareagoval som podráždene.
- Provokatér! Ignoruješ pravidlá a dovoľuješ si prekračovať mnou stanovené limity. Osopil sa na mňa ten v zrkadle. Nielen odtiaľ, ale aj z každej kvapky rosy na steblách vysokej trávy, na zažtnutom lístí, i konárikoch krov. Bolo ho všade a zároveň nikde, ducha doby, nepríjemného spoločníka, zrkadliaceho sa zo všetkých naleštených plôch s odrážavým povrchom. Nablýskaný prelud, hmatateľný nebol, inak by som sa ho vedel zbaviť, raz, dva.
- Nechýbaš mi. Vrátil som obratom.
- Duch doby má navrch a ty o tom veľmi dobre vieš. Si hotový. Vyklopil zo seba pohrdlivo a uštedril mi páchnúci z úst výdych, rovno do tváre, až mi zahmlil okuliare. Musím ich nosiť a ísť tak s dobou, lebo inak by som nemal dôvod, mať ich vo svojej každodennej výbave tuláka stepou. Moje obľúbené, certifikované „mirrored lens, metal, true classic, ideal shaped retro sunglasses“ spoľahlivo polarizujú UV žiarenie a z diaľky vyzerám ako Robert Redford.
- Hovorím ti, sklapni. Nie si zaujímavý. Poslal som ho doparoma.
- Som duch doby... Nestihol dopovedať, lebo iniciatívne skočil som mu do reči:
- Nie som povinný riešiť tvoju existenčnú otázku.
- Uhni mi z cesty, zavadziaš. Retro si od hlavy až po päty. Takých neznášam. Vychrlil na mňa bezprostredne na to a pocítil som znovu ten odpudzujúco nechutný, nedýchateľný pekelný závan.
- Čo si, kto si zač, keď znášaš byť takto neznesiteľne smrdutý? Pomyslel som si, lebo v tom momente vyčerpali sa moje aké-také dané dispozície bojovať s nepominuteľným fantómom tohto druhu.
- Väčšina je so mnou. Ty si ostal stranou. Čo z toho máš? Položil mi otázku na telo.
- Pojem „väčšina“ mi pripomína „boľševikov“. Zmohol som sa na chabú obranu.
- Správne. Ideš na to logicky. Tak ako oni diktatúru, demokraciu tiež prijala väčšina za svoju. A prijíma. Dostalo sa mi reakcie, no pokračovať vo vynútenej slovnej prestrelke ma za nič na svete nenapadlo.
Zavládlo ticho. Predchádzajúca tíš sa vrátila do stepných končín, kade som sa pohyboval s ľahkosťou, pretože počasie sa stalo vľúdnym a v povetrí bolo cítiť nadchádzajúce predjarie. Takto to tu zbožňujem, tak mi stepná šírava učarila a takú ju vyhľadávam nonstop, navzdory nepohodliu opakovane, zas a zas. Neúnavne prekonávam ustavičné námietky zo strany svojho zdravého rozumu, že všetkého veľa škodí. Nemám tu susedov, čo by ma zhaltovali, ani dobromyseľných poradcov, s praktickými radami naporúdzi, ako ziskovo, efektívnejšie využiť čas.
- Dlho sa vytešovať nebudeš. Je koniec. Fádnu step zatienia mrakodrapy. Nahradia ju nadúrovňové križovatky, diaľnice a priemyselné parky, stožiare, vrty a ultra vysoké komíny, lukratívne obytné zóny, viladomy s bazénmi a pestovanými trávnikmi. Neostane pri slovách, to si píš! Do hláv väčšiny ľudí som nainštaloval také kontranaturálne, likvidačné zmeny, ktoré nezvratne pošlú odveký, jestvujúci stav doďasa. Smrť stepi! Zvolal duch doby, akože sám sa tak pomenoval umienene.
- Kým to stihneš zrealizovať, ja si vždy ešte nájdem kúsok nedotknutej prírody. Úporne nachádzal som východisko z neutešenej vízie konca sveta, v jeho pôvodnej podobe a prirodzenom poriadku.
- Podceňuješ ma. Never si tak naivne. Padnú púšte a stepi, džungle aj tundry. Nebudú štáty, ani národné parky. Národy také a nevieaké a ich jazyky. Literatúra a spevy, mýty ani inštitucionálna viera. Skončili sa vnuknuté proroctvá, aj celá filozofia, kritická a systematická. Obnoví sa chaos z prvopočiatku vekov. Ten opäť zavládne, kozmos je mŕtvy. Zaprorokoval si duch doby a dodal:
- A duch doby sa bude odteraz písať s veľkým „D“. Lebo je najvyšší čas nahradiť už toho predpotopného „Boha“.
Slnko sa predieralo pomedzi mraky a dodávalo stepi, domnelo mŕtvej, známky života. Prebudí sa, čo nevidieť, jar nezadržateľne klope na dvere. Vytryskne život vo svojej mnohorakej tvárnosti, zaplní všetok priestor, ako burina tak žito, všakovaké živočíšstvo i kvetena a dlhší a dlhší bude deň.
- Slnká budú dve, aj tri. Umelé. Podšťuchol ma.
- Super. Zmohol som sa na ironickú „podporu“.
- Na Mesiaci sa bude dolovať izotop Hélium-3 pre jadrové fúzne reaktory. Pokračoval zanietene.
- Wau! Zmohol som sa na predstieraný údiv.
- Jadrom kométy 3I/ATLAS je čierna diera! Vezmeme jej ju. Neprestal hyperaktívne podpichovať.
- Najprv ste jej ju dali a teraz chcete vziať? Aký to má zmysel? Vykonštruoval som dezinformáciu ako vyšitú.
- Odkiaľ to vieš? Ty sa nezdáš. Začínaš byť nebezpečný, napriek tomu, že sa účinne skrývaš v tejto diere. Musíme si na teba posvietiť. Poškuľoval po mne podozrievavo, i keď som mu do očí nevidel, ako by aj.
- K 3I /ATLAS-u sa dá dostať poľahky. Astrálna projekcia. Nahodil som akiste pozoruhodný zvrat v argumentácii.
- Čo si šaman? Ty si takto vybavený? Si trúfaš? Zvolal duch doby a nedôverčivo zavrtel hlavou. Nevidel som to, ale zaiste sa nemýlim.
- Spovedať sa ti nebudem. Nestojíš na mojej strane barikády. Odvetil som s rukoplapným zreteľom na neoddiskutovateľný náskok vo svoj prospech.
- Vidím do teba, však ťa mám stále na očiach, keď ma máš na očiach. Odvetil ten zvetrelec našialistý.
- Čomu vďačím za toľkú pozornosť? Spýtavo som sa vyslovil, i mierne, aby som nezabudol na slušnosť.
- Vieme o tebe všetko. Dostalo sa mi odpovedi, pekne, ako na táci.
- Odkedy sám sebe vykáš? Nedalo mi neopýtať sa.
- Sme minimálne dvaja, na dvoch sklách šošoviek tvojich brylí. A milióny a miliardy. Sme Duch doby. Sme vždy a všade, je nás potenčná množina, na –entú, kvantum kvánt.
- Staviaš svoje výpočty na AI, alebo vykladáš si dríst po svojom? Zakontroval som.
- Ja môžem, ty nie. Zapózoval z presvedčenia o svojej prevahe.
- To je tvoja vec. Nedalo mi neuviesť veci na pravú mieru.
- Takže, vzdávaš to? Nedostal som odrazu na výber.
- Nikdy raz. Hodlal som sám seba presvedčiť, že na to mám.
- Na výhru nemáš a prehrať nechceš. Chceš-nechceš, prehral si v okamihu, keď si sa postavil proti mne. Sám sa zatúlaš na smetisko dejín a tvoj zaostalý diskomfort zájde spolu s tebou. Svetlé zajtrajšky sú naša parketa. Víťazoslávne prehlásil duch doby.

- Prečo si napísal „duch doby“ s malým „d“? Opýtal sa ma nahnevane, keď som práve dopísal predchádzajúcu vetu v denníku.
- Čo som napísal, napísal som. Mienil vraj kedysi Pilát.
- Ty, Pilát II, teda fakt, si sa mal na koho podať! Vykríkol nadmieru rozhorčený obraz z povrchu početných lesklých kvapiek vlahy navôkol. Ten, z oboch sklíčiek s reflexnou čudo-antivrstvou na mojich okuliaroch, dokonca i dotyčný mini-odraz z lesku na mojich zreničkách.
- Nič to! Vydržať! Do posledného! Do čerta s... Nedopovedal duch doby a (ne)stratil sa. Step ostala stepou. Zatiaľ teda, lebo beda! „Keď čert nič horšieho nemôže urobiť, aspoň zasmradí“..