V moldavskej stepi 146.

- Dobrý deň! Poznáme sa? Zašveholila ako práve doletevšia prvá tohtoročná lastovička z teplých krajín na juhu. Mykla bujnou riavou vlasov, čo sa jej rinuli do tváre a odhalila ušný boltec so striebornou maorskou symbolikou Koru, ktorý znamená nový začiatok, rast a harmóniu.
- Áno. Vybavil som si vás v pamäti v súvislosti s vašimi modrými špirálovitými náušnicami. Odvetil som promptne, pretože jej príťažlivosť mi nedala otáľať ani sekundu. To nepodarené interview spred štyroch rokov, mi pričasto chodilo po rozume na to, aby som zabudol čo len slovíčko z negatívneho hodnotenia, ktoré mi vtedy uštedrila. Aká zhoda okolností chcela, aby sme sa opäť zišli!
- Sú to hypoalergenické, nióbiové originály z Nového Zélandu. Z Abalone, ak chcete, mušľa sa nazýva Paua. Chvatom vysvetlila šperk a dodala:
- Nosím ich na striedačku s iným symbolom, Óm. Ten som včera ale stratila. Keď pôjdete po hlavnom bulvári Kišineva, dobre sa pozerajte po dlažbe, azda budete mať šťastie a nájdete jednu. Tú druhú vám dám. Promptne mi podávala zlátený krúžok, vyplnený vnútri štylizáciou litier v sanskrite.
- Verím na šťastné náhody, vlastne stretnutie s vami je tiež príjemné retro. Ukončil som ouvertúru a chcel sa venovať svojmu mobilnému telefónu. Postrehla môj úmysel a prekazila ho skôr, než by som sa nazdal, bleskovo. Neprijatú náušnicu zovrela v dlani a vrátila do kabelky.
- To interview mi vtedy nevyšlo. Ani reálne, ani mentálne. Neviem, čo ste si mohli pomyslieť o začínajúcej novinárke, no, chcela by som sa vám dodatočne ospravedlniť, tak to cítim. Viete, bola som rovno zo školy von. Za roky praxe som sa zmenila. Zo vzornej študentky na, hm, outsiderku. Vychrlila a pobavene sa rozosmiala.
Má pravdu. Naozaj, musela sa zmeniť a to dosť podstatne oproti tej nafúkanici z nie tak dávnej minulosti. Pamätám si, ako ma zahriakla a poviem aj to, že ma bolelo to pohŕdanie o to viac, čím som si prestal byť istý sám sebou, tak ma to vzalo.
- Nemusíte to spomínať. Pripadal som si ako nešika a vyčítal som si nedostatok empatie. Pokúšal som sa zahladiť tlejúci rozmar. Naučil som sa brať mladších ľudí menej podozrievavo a snažil som sa im pripodobniť v ich neutíchajúcej verve byť silou mocou „na správnej strane“. Ibaže ja som si potom nemohol nájsť ten „správny“ obraz v zrkadle. Na rozdiel od nich, hejže?
- Jedno som sa naučila, iné som nevedela. Teraz sa mi javí všetko inak. Vám nie? Podpichla ma zjavne, aby som začal hrať tú istú hru, čo ona. Viditeľne sa snažila dopátrať skutočnej pravdy, čo jej predtým raz, príliš ľahkomyselne ušlo. Konečne pochopila, že neinterviewuje sama seba. Kiež by sa k tomu dopracovali aj ostatní jej, práve dospelí kolegovia.
- Všetko je inak. Zopakoval som výrok umierajúceho rabína, keď sa ho na poslednú múdrosť o živote, spýtali jeho žiaci.
- Nedávno som spovedala jedného dokaličeného vojaka na nemocničnom lôžku. Ukázal mi dve vyznamenania, že mu ich odovzdal taký frajer, čo zákop zvnútra, v živote ani nevidel. A bola tam ešte jedna od masmédií. Odvtedy ju viac nepoznám, po tom, čo napísala o tom človeku na nete. Vykreslila ho ako hrdinu, slávneho obrancu, bojovníka za slobodu vlasti i celého sveta. Čo som ja na tú tému napísala, hocikomu sa neveľmi páčilo. Zbridilo sa mi písať v súlade s mustrom zhora. Ak napíšem, že ktože ho vie, kto je dotyčný, čo odovzdáva vyznamenamia? To ale v žiadnom prípade nesmie čitateľov zaujímať, k tomu presvedčeniu ich treba dokopať!
- Asi boli formulované nepohodlné poznámky a to mohol byť pre šéfredaktora problém navrch. Zareagoval som opatrnícky naladený.
- Teda! To som od vás nečakala, to nie. Prvýkrát, onehdá, ste mi nepripadali konformne založený, vonkoncom nie. Práve naopak. Očakávala som, že sa ma zastanete a dáte mi zelenú. Vy však obrátili ste kabát a, a, a vôbec, nepoznávam vás. Čo sa s vami stalo, že ste schopný odrazu prisvedčiť aj holej lži? Citovať presne výpoveď účastníka a svedka z frontu je neobjektívne? Oni tam, na palebnej čiare, tí sú pošahaní na rozume a nevedia, čo komu vravia? Ich náleží vrchnosti cenzúrovať?
- Nebol som pri tom a nečítal som text. Ubránil som sa napokon úspešne, pretože som nemohol dopustiť, aby ma nejaká „alternatívna“ blogerka dostala do úzkych.
- Musím konštatovať, že som mala vtedy pravdu, keď som vám povedala, že s vami nemá žiaden, ale žiaden zmysel diskutovať. A svoje ospravedlnenie beriem späť. Rozhorčene vyvŕšila sa na mne a bola by si hádam aj opovržením predo mnou odpľula.
- Dobre. Nebudem protirečiť. Som exemplár, v ktorom sa nevyznám ani ja sám, nieto mladá žena, ako ste vy. Ustúpil som mierne vzad len preto, aby som po jeden raz k tomu neschytal, zľava, i sprava.
- Dobre? Nechcela by som byť vo vašej koži, akože to môžete sám so sebou žiť, tak umelo a bezducho, roboticky afektovane? Neprestávala útočiť, až som mal pocit, že oprávnene.
- Ste mladá, závidieť vám môže ktokoľvek. Podotkol som a odviedol snažne pozornosť od domnelého sporu.
- Prepáčte. Asi som sa nechala trochu uniesť. Nemám čo robiť. Chcem písať, ale spoločenskú objednávku v ruke nemám. Kto by už chcel počúvať o strastiach a újmach? Nie je lepšie počúvať hrdinské príbehy v podaní popžurnalistov s vizážisticky štylizovanými ksichtmi z telemaratónov? Povedala mi stále nádejná a neohrožená vojnová spravodajkyňa.
- Mám dôvod ospravedlniť sa ja vám, za váš čas, ktorý mi vedome venujete. Uštipačne som odvetil, ibaže bez odozvy. Nenechala sa vyprovokovať a pokračovala otázkou:
- Povedzte, ste muž, ste vojak?
- Som. Odpoveď nasledovala bezprostredne. Ona hneď zadala ďalšiu otázku:
- Keby vás chceli mobilizovať, náhodne na ulici, ako lovnú zver, nekládli by ste odpor?
- Nie som lovná zver. Odvetil som stručne a jasne.
- Čože? Vy by ste odmietli? Položila otázku nekompromisne adresne.
- Som azda počítačová figúra z hernej konzoly? Zaznela vzápätí moja protiotázka.
Nedôverčivo si ma premerala a poznamenala:
- Vás si viem predstaviť niekde na vedeckom fóre, ako predstavujete nový projekt a obhajujete ho s nádejou na grant. Vyvliekli ste sa nateraz zo šlamastiky, ale predná línia si na vás počká, tá je už určená na export do celého sveta.
- Éhm, je to otrepaná téma, tá tretia svetová. Strašidlo do maku. Zarúhal som sa, navidomoči ako naj- som len vedel. Na to ona vyslovene s krivým, akoby vynúteným úsmevom na perách, nezúčastnene, až zasnene riekla:
- Priateľ, s ktorým som vo vzťahu, hráva po nociach bojové hry s celou zemeguľou online a ráno, idúc do školy, trieska dverami a rozkopáva smetiaky, taký je z toho natvrdo.
- Koľko má rokov, ak sa smiem opýtať? Interesovalo ma okamžite.
- Tridsať ešte nemal. Váhavo zaznela neurčitá odpoveď.
- Rodičia? Pokračoval som vo výsluchu.
- Otec Ukrajinec, mama Moldavanka. Začul som a spozornel odrazu. Zmohol som sa na reakciu:
- A?
- Čo a? Nasledovalo skrátka a rozhostilo sa trápne ticho.
- Budete sa brať, uhádol som? Zaševelil som predpokladaný vývoj udalostí.
- Otec bojuje. Svadba musí počkať, kým sa nevráti. Odznelo úsečne.
- Syn pomôže, aby to skôr skončilo? Vyslovil som nesporne skvelú prognózu, či želateľné proroctvo.
- Idiot! Vycedila cez zuby a otočila sa stranou. Telefón jej zazvonil v kabelke a odišla na niekoľko krokov, aby uskutočnila hovor. Celá zbledla, pravicou si chytila ústa a tlmene vykríkla:
- Čo, padol???