V moldavskej stepi 147.

- Taká som zunovaná, taká bez nálady. Znova a znova, zobúdzam sa ráno a neviem dočakať sa večera. Aj beriem tabletky, aj neberiem, lebo nič nezaberá a frustrovaná som sama zo seba, nebaví ma žiť. Tak by som šla dakam preč od všetkých, nech už nevidím tie opičie ksichty, predražene sa škľabiace z tej haldy prevrátených hodnôt. Dopila tretiu kávu a kývla na servírku.
- Budete platiť? Opýtala sa tá a chcela odísť ku kase.
- Nie. Prineste mi ešte jedno cappuccino italiano. Zavelila.
- S cukrom, či bez cukru? So spýtavým pohľadom premerala si zákazníčku obsluhujúca.
- Preboha, bez! Odpovedala podráždene a pokračovala v telefonáte s mne neznámou osobou na druhom konci. Áno, na druhom konci kaviarenskej terasy.
- Ty, môžeš sa presunúť ku mne, sem už nesvieti slnko. Začul som odtiaľ.
- Však si vravela, že pracuješ online, že ťa budem rozptyľovať.
- Však mám prestávku v stretnutí na meetingplatforme.
- Však si povedala, že riešiš neriešiteľné.
- Však preto ťa volám! Ukončila komunikáciu po telefóne a vzápätí stal som sa svedkom novej situácie, keď aj prichádzajúca čašníčka presmerovaná bola inam.
Vietor nefúkal a jarné slnko len neochotne zohrievalo nalakované laťky na povrchu stola. Sedieť tu bolo príjemné, ale nadlho určite nie. Absolvovať tímový chat v takomto prostredí za nič na svete by ma nenadchýnalo.
- Nútia ma do toho. Že ja jediná, predstav si. Načala tému tá, čo tam už tvrdla od rána najmenej poldruha hodiny.
- Veď som ti vravela, že si premotivovaná. Ukázala si každému na dlani, aká si, hej, sa nečuduj, prečo ti potom lezú pod kožu. Riekla tá, čo sa práve usádzala. Sedadlo bolo čalúnené, no chladné, kým sa ľudským teplom nezohreje.
- Poraď mi, vždy vieš poradiť. Ty si taká múdra, všetko si ti k nohám líha. Uprela na ňu prosebný pohľad tá druhá baba, atraktívna a sebavedomá, hrajúca nateraz svoju bezradnosť takmer dokonale.
- Hľaď si svojho. Neskoč im na to. Budú ti bulikať o tom, že si na také niečo priam stvorená, že ti dávajú životnú šancu zvládnuť to, čo iných by zabilo. S osobitným dôrazom predniesla tá, príťažlivá síce, lež zjavne alternatívne zosobnená frustrácia v ľudskej podobe.
- Povie sa ti ľahko. Šéfinko sa vyjadril a to pred všetkými nahlas, že mi dôveruje a že nemôže spávať kvôli tomu. Doteraz nikdy si ma nevšimol, nezavadil o mňa ani náhodou. Vieš, on musel pochopiť, kto je na jeho strane barikády, jednotka.
- Ha, ha, ha! Ty jediná si tam zablúdila. Utrúsila s neskrývaným odporom tá „alternatíva“, v pravom zmysle slova.
- Mohla by si mi závidieť. Z očí som mu vyčítala, aký je neskutočne závislý od môjho súhlasu, či nesúhlasu. Podráždene odsekla tá Samaritánka, telom i dušou.
- Počúvaj, nie nadarmo som strávila roky v prvej línii. Nadšenie je obchodný artikel. A platí sa zaň krvou! Zdôraznila osobnostne nekompromisne tá, nedbalo ustrojená a ničím nemotivovaná, svetaskúsená Amazonka.
- Vyplatí ma peniazmi. Konečne si niečo zarobím. Keď to vyjde, trhneme na tom majland. Čo už ty vieš o takejto príležitosti, nemala si ju a nebudeš mať. Si rutinérka, dnes zachraňuješ životy tým, čo zajtra opäť budú stáť ako terč. Poklepala po stole dlhými gélovými nechtami.
- Nedostaneš to, čo očakávaš. Príliš dobre poznám takúto kastu ľudí. Na verejnosti kvákajú frázy, v skutočnosti Krist aj Ancikrist je im jedno a to isté. Varovať ťa ale nebudem, nemá to zmysel. Sama si skús, čo ja a uvidíš. Rezignovane mávla rukou s množstvom korálkových náramkov na zápästí, s vytetovanou symbolikou, mne nepoznaného významu.
Obidve hovorili rusky, s akcentom. Moldavanky to neboli, zdalo sa, že dievčatá od susedov, zo severovýchodu. Ostatne, je ich tu všade neúrekom.
Kto vie, prečo azda päť, či deväť z desiatich, mimo svojej vlasti bežne používa „cudzí“ jazyk. Táto záhada ma priam desí, pretože... Pomlčím radšej, až príliš veľa životov bolo už a stále je v hre. Sám sa začínam utápať v hrôze z ďalších a ďalších absurdít, vynárajúcich sa z ničoho nič na svetovej politickej scéne.
- Tu ma nepodvedú. Doma som si odskúšala divoký východ, ale tu je Európa s pevnými pravidlami. Moldavci majú viac šťastia, ako my. Ich podržia „bratia v reči“ do víťazného konca. A nás? Kde sú všetci?
- Olena, som tvoja rodná a chcem ti dobre. Prečo sa na mňa tak čudne pozeráš? Tak vyčítavo? Ja by som ti neklamala, drony ma naučili žiť v strehu. Jeden ti ma raz prenasledoval a mal ma na muške. Vieš si predstaviť, aké to bolo? Život mi visel na vlásku. No, zahrával sa so mnou ako s korisťou, chvíľu sa mi spúšťal nad hlavu, bzučal pri ušiach. Potom sa zodvihol hore a práskol to do role. Do prázdnej zeme, len tak, aby som vedela. Čo za pacan to do mňa nenapálil a prečo?
- Naivka! Čo dobrého možno čakať odtiaľ? „Kak naleteli vjetry zlyje, so vostočnoj storony“ ti nič nehovorí, čo spieva Pelageja? Opäť zabubnovala ostrými nechtami po stole a škrabla doň, až odletela trieska.
- Aj ty si. Naivná a nepoučiteľná. Tvoj „šéfinko“ si chlácholí svoje ego, hodí ti na krk slučku a o ostatné sa postarajú krkavci. Otvor oči, doširoka ich maj otvorené, záleží mi na tebe! Nástojila na svojom tá, s výraznou červeňou na perách a tetovaním na šiji. Aké znaky, čo za znaky, nevidel som dopodrobna, ani akokoľvek namáhal by som svoj zrak.
- Čuš už a zmizni! Videokonfera mi ide! Odsekla jej pomedzi zuby tá vo dvojdielnom profi kostýme s prestížnym sakom, ktoré pohotovo začala snímať širokouhlá mini kamera, pripojená bezdrôtovo k mobilnému telefónu.
- Hello everybody. The next program will be in English. Začul som plechovo znejúci hlas umelej inteligencie.
Mladá dáma v rock metalovom outfite z recyklovaného materiálu sa odtiahla z dohľadu gadgetu, zamierila na slnko a sadla si na svoje predchádzajúce miesto. Netrvalo dlho a čašníčke pokynula, aby sa unúvala priniesť už piatu kávu v poradí. O malú chvíľu začala odvíjať sled naučených fráz do svojho telefónu:
- Prečo mi nevoláš, keď vieš, aká som nešťastná? Nikto mi nezavolá, sama som ako prst, kašle mi na hlavu celý svet. Aj ty si zabudol, ľúto ti je času, venovať sa mi trochu? A kde si vôbec?
Niečo dlho, predlho počúvala, krútila hlavou pritom dozadu. Vypadla jej slza z oka a utrela si ju do zápästia s pestrofarebnými náramkami. Napokon upila malý dúšok z porcelánovej šáločky, vstala a počala sa opierať o kovové zábradlie s výhľadom na trávnik a zelenajúce sa kríky.
- Idem domov. Moja sestra ma nemá rada a som na zbláznenie znechutená z týchto stojacich vôd. Nevydržím tento príšerný tlak, všetko sa mi tu rúca, nedám to. Pôjdem na front. Aspoň sa tam niečo deje, budem pri tom...
- Veď nemám už čo stratiť. Čas tu strácam, deň čo deň. Aj Budanov v televízii hovoril, že ako sa budú pozerať na nás tí, čo bojujú a my sa tu váľame? Keď to raz skončí, nás opľujú? Nadosmrti budeme nenávidení? Slzy jej padali do trávy dole pod múrikom a neutierala by si ich vari, keby ich bolo pomenej.
- Nehovor mi o mieri. Toto sa neskončí tak skoro. Ja i zostarnem a neskončí sa to. Tá nenávisť je príliš veľká... Neviem, čo mi ešte treba. Tak mi treba? To hovoríš ty? Zradca! Ty zradca, utiekol si za hranice? Nehanebník jeden? Nie si mi brat viacej, ty hajzeľ! Rozvzlykala sa nekonečne srdcervúco. Servírka hodila pohľad na ňu, zhlboka si vzdychla a letmo pozrela smerom ku mne. Naznačil som, že chcem platiť a zodvihol som sa zo stoličky. Olena bola taká pohrúžená do videohovoru, že nezachytila vôbec nič z toho, čo sa nablízku práve odohralo. Na tvári mala uvoľnený, príjemne ladený úsmev a pred zrakom sa jej otvárali sľubné perspektívy zaručene lepšieho zajtrajška..