Princ a Snežienka

Anotace: No snežienka neodpovedala. Pozerala do slnka, akoby na ňom bolo niečo zaujímavé. A možno aj bolo, lenže ja som to nevidel... (Pokračovanie duelu hľadajte u Sarai)

1
Jedného dňa som sa zobudil na tichý smiech. Nevidel som nikoho, kto by sa mohol smiať, ale bol som si istý, že som niečo začul. Ale čo by mohlo preniknúť zvonka SEM, ku mne? Nemal som poňatia, tak som sa pokúšal nájsť pôvod toho zvuku, ale napokon som sa zmieril s tým, že sa mi to len zdalo.
Po niekoľkých dňoch sa smiech ozval znova, tento krát zreteľnejšie. Vyskočil som od stola a začal pátrať po príčine toho smiechu. Niežeby som nemal rád smiech, to nie, ale akosi sa ma netýkal. Tam vonku sa ľudia smejú dosť často, no na druhú stranu plačú, alebo sa hádajú. Niežeby som mal proti ľuďom, tak ovládaným citmi, odpor či dačo podobné, to nie. Chápal som ich, chápal som ich smiech, plač i zlosť, veď predsa sám som bol človekom, lenže ich smiech sa ma netýkal. To čo vyvolávalo smiech u nich, mňa sa netýkalo. Dôvody pre ktoré im tiekli slzy smútku ma nikdy nerozplakali. Ich zlosť nebola moja.
Chápal som ich viac než oni sami seba. Lebo ľudia žijú, pracujú a zabávajú sa - to sú činnosti popri ktorých neostáva mnoho času na premýšľanie a chápanie. Nechápali sa navzájom, nevedeli prečo sa musia smiať, plakať a hádať. Jednoducho to patrilo k ich životu.
No TU, mimo všetkých ich citov, som mal veľmi veľa času premýšľať nad všetkými citmi, ktoré nimi zmietajú. Možno preto som videl všetko tak jasne. TU panoval nekonečný pokoj, nesmial som sa, neplakal, ani som sa nezlostil. Videl som ich radosti a trápenia, ale nepočul som ich.
Lenže tento krát tu bol ten smiech. Zvonivý, povedali by básnici, zvláštny, povedal by som ja. Prezrel som skutočne všetko a zase som si pripadal ako hlupák, no vtedy som si všimol, že niečo nie je v poriadku. Zo snehu vykúkalo niečo malé a zelené...

2
Odhrabal som sneh, aby som lepšie videl, na tú rastlinku - lebo áno, bola to nejaká rastlina. No bolo to nanajvýš zvláštne, že sa objavila v takejto zime a sneh jej vôbec neprekážal.
Zdesene som od rastlinky odstúpil, lebo to, že sa tu objavilo, mohlo znamenať veľké zmeny. Bolo mi jasné, že semienko TU privialo odniekaľ zvonka. Pozeral som na tú rastlinku so všetkou nevôľou absolútne nechápuc, ako mohla prelomiť tie ľady, preniknúť do môjo sveta, do večného pokoja. Bola votrelcom, ale zároveň bola taká bezbranná - mohol by som ju hneď vytrhnúť zo zeme a ona by zhynula na studenom snehu. Tak som sa naklonil, že ju vytrhnem skôr, než a tu zabýva, ale vtedy som si uvedomil niečo dôležité - keď TU dokázalo prenikúť niečo také bezbranné, poľahky tu mohli preniknúť aj horšie veci.
Odložil som teda vytrhnutie rastlinya ponáhľal som sa opraviť sklenenú kupolu, aby som znova izoloval svet veľký od toho môjho, ktorý bol niekde vňom.
Ráno som sa zobudil a počul som tichý smiech. Bol to veľmi zvláštny pocit, tak som ho donekonečna rozoberal, analyzoval a až po obede som si uvedomil, že sa vlastne pokúšam vyhnúť mojej povinnosti, ktorú som si deň predtým predsavzal. Dokonca som sa na výhonok ani nechcel pozerať.
Nuž ale vstal som, a zahľadel sa na to zelené čudo, narúšajúce dokonalosť snehobielej pokrývky. Po chvíľke uvažovania som si uvedomil, že to je jediná živá vec, pravdaže okrem mňa, v mojom svete. Rastlinka si žiadala len málo priestoru, zatiaľ čo ja som zaberal zvyšok. No koniec koncov, ja som si svoj svet stvoril a nevidel som dôvod prečo by som sa mal oň s niekým deliť, aj keď len s rastlinou.
Ale vtedy som ju nevytrhol, nechal som ju ďalej rásť.
Občas sa znenazdajky ozval zvonivý smiech, no ja som len ďalej písal a nič nerobil.

3
A potom prestalo snežiť. Prišlo to tak náhle a nečakane, že som si to ani nevšimol - až keď sa oblaky rozostúpili a zimné slnko mi zasvietilo do tváre, pochopil som, že sa niečo deje.
"Teraz, uprostred mája?"
V mojom svete padal sneh stále, len pár dní v lete sa biely príval zastavil, ale nikdy nie už v máji! Dosť ma to vydesilo, lebo som ešte nechápal čo sa deje. Stôl som si premiestnil, aby mi slnko nesvietilo do tváre a pokračoval som kdes om prestal.
Pár dní potom, keď som dával zohriať vodu na raňajšiu kávu, všimolsom si, že tá zelenárastlinka je celkom veľká a dokonca z nej vytŕčalo čosi biele. A práve keď som si popálil jazyk, lebo káva bola ešte horúca, sa ukázala.
Pomaly sa vynoril biely kvet a zaskvel sa v ranných lúčoch. Vtedy ma znova premohol ten zvlášty pocit, ibaže silnejšie než predtým a už som chápal, čo všetko opisovali tý básnici. Až teraz som si uvedomil, že sneh sa skutočne ligoce ako striebro, keď naň svieti ranné slnko.
"Ach, to je krásne ráno," povedala kvetinka keď po prvý raz otvorila oči.
"Ehm..." odvážil som sa ohlásiť, "vy ste snežienka?"
"Áno, som." odpovedala a ticho sa zasmiala, akoby to bolo zábavné.
"A smiem... čo tu robíte?" spýtal som sa trochu netrpezlivo, lebo jej záhadný smiech ma prinášal do rozpakov.
No snežienka neodpovedala. Pozerala do slnka, akoby na ňom bolo niečo zaujímavé. A možno aj bolo, lenže ja som to nevidel.

4
Vážne som pochyboval o tej snežienke.
Bola pekná, len čo je pravda, ale určite tu bol aj iný dôvod jej existencie. Prečo tu prišla? Áno, bolo mi jasne že to neurobila naschvál, veď sa tu dostala ako semienko. Také semienko je malé a ľahko prenikne aj tam, kde sa nedostane nič iné. A tam rozkvitne.
Presne toto bol aj môj prípad, no nemohol som sa striasť tušenia, že má dačo za lubom.
Nalistoval som si vo veľkej encyklopédii snežienku, ale nič moc nového som sa nedozvedel. Na obrázkoch boli namaľované celé lúky snežienok, jedna ako druhá a všetky ako tá moja. A tak ako oni, aj tá moja raz zvädne a zahynie, upadne do zabudnutia.
No, nič nieje večné. Ani snežienka.
Ukradomky som pozrel na snežienku, vykúkajúcu zo snehu a prišlo mi jej ľúto. A ona zachytila môj pohľad.
"Slnko je teplejšie," poznamenala.
Áno. Nikdy nestarnúca téma počasie. Na druhú stranu, o čom sa s takou snežienkou rozprávať, hlavne keď ju ešte nepoznáte?
"Zvláštne," odtušil som, "aj mne sa zdá, že tu je čoraz teplejšie. Ale možno sa mi to iba zdá..."