ZÁBLESK - 1. časť

P.Balam Povídky » Sci-fi

ďakujem za ponuku uverejniť vo Vašom sci-fi časopise niektorý z mojich textov, no z ďalej uvedených dôvodov, ju asi nevyužijem. Niežeby ma tento žáner, najmä v mladosti, nezaujímal, ale ako zvyknem vravievať, odkedy rok 2000 nesplnil očakávania ľudstva a miesto do doby kozmickej sme sa v novom tisícročí prehupli do komickej a post faktickej, som voči predstavám o budúcnosti skeptický.

Predstava budúcnosti je totiž v podstate iba opisom zidealizovanej prítomnosti, no nemienim o tejto téme teraz diskutovať. A okrem toho, mám dojem, že dnes tento žáner stojí viac na fantasy ako na science. Pri takomto prístupe je potom možné písať o hocičom, čo zároveň nijako nechcem znevažovať, to nie ... len by sa to možno poctivo malo nazývať trebárs pojmom moderné rozprávky.

A pritom sám život občas prináša tie najčudesnejšie zážitky a príhody ... 

Na ich začiatku pravdaže všetko dianie prebieha a vyvíja sa logicky, všetky udalosti zapadajú do seba tak, ako si to vyžadujú zákonitosti príčin a dôsledkov. 

Inak tomu nebolo aj v ten deň, ktorý mi jednu takú divnú príhodu priniesol. Počas celodennej služobnej cesty som navštívil mamu, bývala totiž neďaleko od mesta, do ktorého som mal pracovne namierené. Nebolo za tým ale žiadne náhle a nevysvetliteľné rozhodnutie, či vnuknutie, naopak, návšteva bola naplánovaná už dávnejšie, pretože som vedel, že v ten deň pocestujem autom sám a budem mať časovú rezervu. A že si pritom odveziem zopár kníh z mladosti a detstva, bolo mojim úmyslom takisto už dávnejšie. 

Že sa mi poobede, po rokovaniach, pokazilo auto som síce neplánoval, no viniť súčiastku, že sa pokazila zámerne práve v danom čase a priestore mi pripadá i dnes priveľmi konšpiračné. Našťastie bolo vozidlo poistené a zabezpečené asistenčnými službami, takže bolo ponechané v miestnom servise. Zopár mne vzácnejších kusov kníh som si pre istotu vzal so sebou a dal sa taxíkom odviesť na vlakovú stanicu. 

Za rozhodnutím cestovať vlakom bola obyčajná nostalgia za študentskými časmi. Prekvapilo ma iba zistenie, že domov sa dostanem s onedlho odchádzajúcim osobným vlakom skôr ako najbližším rýchlikom. A po jeho príchode, že niektoré vagóny určite pamätali dobu mojej mladosti. To mi však nakoniec ani nevadilo, veď keď nostalgia, tak nech poriadna. A aby som mal som v ten deň predsa len i šťastie, posledný vagón bol poloprázdny a po krátkom rozhliadaní sa mi dokonca podarilo nájsť  voľné miesto pri okne. 

Uspokojený som sa teda pohodlne usadil a chvíľu so záujmom pozeral dianie na stanici. Popritom som stihol venovať krátku pozornosť oproti sediacemu spolucestujúcemu. Môj príchod ho nakrátko vyrušil pri čítaní knihy a už vtedy mi prišlo divné, že prečo nesedí až pri okne, kde bolo viac svetla. Akoby na ten očividne voľný priestor lákal práve mňa ... no táto myšlienka sa mi k spomienkam na ten deň dotvorila až neskôr.

Je podivuhodné, ako sa človek dokáže rýchlo adaptovať do rovnakého správania, aké mal zažité pred rokmi. Po krátkom sledovaní ubiehajúcej krajiny som sa rozhodol aj ja venovať čítaniu, správanie môjho spolucestujúceho bolo zrejme nákazlivé. Lenže tentoraz  už museli mojim očiam  pomáhať okuliare a miesto skrípt sa mi v rukách objavila biblia. V malom vydaní, také ekumenické vydanie a napodiv ešte z doby socializmu. Dôvod výberu bol prostý - dlho som ju už nečítal a bola to jediná "dospelácka" kniha medzi tými, čo som mal vo vlaku pri sebe. 

Bolo mi dopriatych ešte zopár minút kľudného listovania i čítania, kým som začul : 

"Apokalypsa ?"