ZÁBLESK - 2

P.Balam Povídky » Sci-fi

"Čítate Apokalypsu, že ?" zopakoval.

"Nie je v tom nič podivuhodné ... " pokračoval, keď pobadal moje prekvapené mlčanie, "teda myslím to, že som uhádol čo čítate. Názov knihy je vidno na obale a otvorili ste ju tesne pred koncom ...no a tam obvykle býva text Apokalypsy. "

Sarkazmus na konci jeho vety som odignoroval, lebo mi trochu odľahlo. Nejaké to podozrenie z niečoho neobvyklého sa naozaj už vtedy vo mne začalo zobúdzať.

Prikývol som : "Ach tak ..... znie to logicky." Možno sa mi na tvári objavil aj zdvorilostný úsmev.

"Takže práve tú knihu dočítavate ? " opýtal sa opäť so záujmom o odpoveď. 

"No ... ani nie," priznal som a ani neviem prečo, rozhovoril som sa. "Náhodou som sa k nej dostal po rokoch a tak som si chcel pozrieť niečo ... zaujímavé."

Možno ho odpoveď sklamala, no nevzdával sa : "Takže tak. Tak teda nepatríte k tým, čo Bibliu čítajú často, ako text náboženský, ale skôr ako historický. Alebo ako zdroj takzvaných konšpiračných teórií, či ako sa dnes tomu vraví."

"Dá sa to tak povedať," priznal som znova, hoci skutočnosť bola zložitejšia. 

Prezrel som si muža bližšie. Bol viacmenej môj rovesník, mentorský podtón v jeho hlase mi preto začínal vadiť. Ale iniciatívu rozhovoru som sa zatiaľ rozhodol ponechať jemu.

Pobadal ako si ho obzerám a tak na chvíľu stíchol. 

Na sektára nevyzeral, tí chodia spravidla viacerí spolu a veľmi slušne, až dôstojne oblečení. On tak určite nepôsobil, rifle a flanelová košeľa vychádzali z módy už v časoch našej mladosti. Aj zvlnené, pôvodne čierne vlasy, no teraz už poprepletané výraznými šedinami, mal stále pomerne dlhé, takže pôsobili nielen nemoderne, ale v kombinácii s oblečením prezrádzali o svojom majiteľovi minimálne to, že si svoj vek buď ešte neuvedomil alebo nemienil priznať. A pri troche domýšľania sa z jeho pomerne zanedbano pôsobiaceho zovňajšku dalo i predpokladať, že momentálne zrejme nežije so ženskou partnerkou. 

Črtám jeho predĺženej a akoby zverákom pozdĺžne sploštenej hlavy jasne dominovali vysoké čelo, nos, ústa a ohryzok na krku. To všetko dopĺňali okuliare s veľkými hrubými sklami a tmavým rámom, takisto bez pridanej estetickej hodnoty a vytvárali tak nezabudnuteľný dojem. Tento detail sa neskôr ukázal ako dosť dôležitý. Nemám totiž bohvie akú vizuálnu pamäť, no nielen jeho tvár, ale i celá k nej priliehajúca vysoká chudá postava vytvárali niečo tak osobité, až smiešne, že by mi ich majiteľ určite i po rokoch prišiel aspoň v niečom povedomý, ak by sme sa my dvaja už dakedy stretli. Nevidel som jeho chôdzu, no bola zrejme taká, ako pôsobil. Nervózna. 

Vlastne nečudo, že doteraz sedel vo vlaku osamote. A poznamenávam, že tak tomu bolo po celý čas našej cesty, nikto nás nevyrušil, hoci som postrehol, ako sa občas niekto pri nás zastavil s úmyslom prisadnúť. Vždy to však skončilo rovnako, ten niekto sa po rýchlom preskúmaní môjho spolucestujúceho pre istotu ešte raz poobzeral dookola a potom si s očividnou úľavou sadol mimo našich sedadiel.

Kým muž opäť prehovoril, prebehli mi ešte hlavou témy možnej debaty o textoch Biblie. Možno to nakoniec bude iba o stokrát opakovaných, ako sám povedal, konšpiračných témach - potopa ako udalosť z doby zániku Atlantídy, archa zmluvy ako mimozemský stroj, Ježiš mimozemšťan, Ježiš člen prapôvodnej slobodomurárskej sekty, Ježiš manžel Márie Magdalény ... všetky tieto témy som poznal. A poznal som aj svoju vlastnosť pri debatách o nich - vždy som býval až netaktným oponentom voči názorom môjho diskusného partnera. Pri ortodoxnom veriacom sa vo mne zrodil konšpirátor a po argumentom zanieteného konšpirátora prichádzali moje pochybovačné a až  posmešné reakcie. V každom prípade som sa nakoniec rozhodol, že dotyčnému rozhovor neodmietnem.

Akoby vycítil, k akému záveru som dospel, odložil knihu na vedľajšie sedadlo.

"Zaujalo vás niečo z textov v Biblii ?" 

Chvíľu som musel spomínať. 

"Mám v pamäti jeden vizuálny obraz, niečo myslím že práve z tej Apokalypsy," vyšlo zo mňa váhavo. "Bol tam opis pádu vesmírneho telesa na Zem prirovnaný k pádu horiaceho vrchu. Keď som to dakedy čítal, tak mi to už vtedy prišlo dosť čudné ... Také niečo musel totiž prvotne opísať niekto, kto to naozaj na vlastné oči videl, lebo inak by musel mať ozaj poriadnu fantáziu, aby tú udalosť tak výstižne v skratke opísal. No na druhej strane, dopad tak mohutného telesa na Zem, vyzerajúceho ako horiaci vrch, by zrejme spôsobil obrovskú katastrofu, ktorú by dotyčný pozorovateľ, nachádzajúci sa vo vzdialenosti, kedy by bol svedkom toho pádu, asi sotva prežil. A neviem, či v nedávnej minulosti, uvažujme pár tisíc rokov dozadu, naozaj k takej obrovskej katastrofe došlo. Niekedy veľmi dávno určite, no ako sa potom z tej doby zachoval opis toho pádu, tak to by tiež bolo možné považovať za záhadu."

"Dobrý postreh, môže byť ..." pochválil ma po krátkom premýšľaní a ja som nadobudol pocit, že som práve splnil dajaký vstupný test. Minimálne ten, že sa s mienim rozprávať.

"Môžem vás o niečo požiadať ? Prečítať si jednu pasáž z knihy a povedať mi svoj názor, je to krátky text".

Samozrejme že som súhlasil a v knihe Izaiáš ma nasmeroval na kapitolu 38 a verš 8 :

V tých dňoch Ezechiáš ochorel na smrť. I prišiel k nemu Amosov syn, prorok Izaiáš, a povedal mu: "Toto hovorí Pán: Usporiadaj si dom, lebo zomrieš a nebudeš žiť."
Nato sa Ezechiáš obrátil tvárou k stene a modlil sa k Pánovi:
"Ach, Pane, spomeň že si, ako som putoval pred tvojou tvárou verne a s celým srdcom a robil som čo je v tvojich očiach dobré." A Ezechiáš sa nahlas rozplakal.
Tu prehovoril Pán k Izaiášovi takto:
"Choď a povedz Ezechiášovi: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: "Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy; hľa, pridám k tvojim dňom pätnásť rokov.
A vytrhnem teba i toto mesta z rúk asýrskeho kráľa a budem toto mesto zastávať.
A toto ti bude znamením od Pána, že Pán splní slovo, čo riekol:
Hľa, ja vrátim tôňu stupňov, ktorými so slnkom zostúpila po Achazových stupňoch, naspäť o desať stupňov!" I vrátilo sa slnko o desať stupňov na stupňoch, po ktorých zostúpilo. 
Záznam Ezechiáša, júdskeho kráľa, keď bol chorý a ozdravel zo svojej choroby. 

Keď postrehol, že som dočítal, objavilo sa mu na tvári netrpezlivé mlčiace očakávanie, čo ma postupne začalo znervózňovať. Celej atmosfére náhle prejavenej zjavnej nedočkavosti chýbalo už len prípadné nervózne vyklopkávanie prstami na stolčeku pod oknom. 

"Moja otázka sa týka najmä, vlastne iba tej pasáže v závere, tej o vrátení tieňa," usmernil po dlhšej chvíli obojstranného mlčania moje premýšľanie.

Skúsil som sa teda sústrediť na upresnený opis a po chvíli, aby sa to ticho medzi nami ukončilo, vytresla zo mňa prvá blbosť, čo ma napadla :

"Slnko sa vrátilo späť ... vrátil sa teda čas ?" Pravdu povediac o akú dlhú dobu by sa malo v texte jednať som nemal žiadnu predstavu. 

"Je to správna odpoveď ?" V tóne hlasu sa mi podarilo  vrátiť jeho sarkazmus, jasne v ňom zaznelo, priateľu nehraj sa, že chceš vedieť názor, ide ti iba o to, či som uhádol alebo nie.

"Neviem či je správna, ale myslím si to aj ja !" zaznelo to z jeho úst tak presvedčivo, že ma ani nenapadlo zamyslieť sa, či by rovnako neodpovedal pri akejkoľvek inej odpovedi.