Vétheuil

Bolo septembrové ráno a on sedel na krátkom kamennom schode pred vstupom do ich domu. Počul čvirikanie vtákov neďaleko. Dlaňou si hladkal čelo, akoby si chcel zakryť tvár. Hlavu mal sklopenú k zemi a tak zostal niekoľko chvíľ. 

V tom istom dome žila aj ďalšia rodina — žena s jej šiestimi deťmi. Jedno z nich prišlo k otvoreným vchodovým dverám a zvolalo na známeho kamaráta: 

— Ga! 

— Ga! — ozvalo sa znova spoza chrbta. 

Dieťa sa s menším chichotom priplichtilo bližšie a buchlo muža malou rukou po chrbte: 

— Ga! 

On otočil hlavu k nemu. Dieťa spokojne skákavo odkráčalo späť do vnútra domu. 

Opäť si po chvíli sedenia všimol štebot vtákov. Slnko sa dvíhalo vyššie a vzduch už bol o čosi teplejší ako pred pár hodinami. Zdvihol zrak a sledoval svetelné lúče, ktoré sa odrážali od listov stromov. Jeden strom v diaľke bol vyschnutý, krivý, bez listov. Z diaľky sa zdal šedý, ale v skutočnosti to bola modrá. 

„Áno, ten tieň modrej farby. Dokonca aj fialová by prešla. To nie je šedý strom,“ pomyslel si. 

— To nie je šedý strom.. 

Zvlnili sa mu pery ako gumené struny. Rukou si utrel slzy z očí. 

— Ale je taký krásny deň — povedal potichu sám sebe, zroneným hlasom, keď mu z líc skĺzla ďalšia slza a spadla na zem. 

Postavil sa a išiel smerom do záhrady. 

Žena ktorá bývala v rovnakom dome stála v izbe na poschodí, odkiaľ bol cez okno výhľad na záhradu pred domom, ako aj tečúcu rieku o trochu ďalej. Pozorovala ho, ako v záhrade nervóznou chôdzou krúži v malých kolečkách. V dome bolo nezvyčajne ticho. Odtiahla sa od okna a sadla si na zodratú drevenú stoličku pri vedľajšej posteli. Väčšina z jej detí bola v miestnosti tiež. Stáli za ňou opretí o stenu, ktorá niesla na sebe známky plesní. Sledovali svoju matku sediacu tvárou k posteli. Deti hneď vycítili, že sa deje niečo dramatické, možno preto boli tak ticho a čakali čo sa stane ďalej. 

Celý čas, kedy bol v záhrade, rozmýšľal čo spraví. Po čase strávenom na vzduchu sa jeho nesmierny smútok menil na frustráciu, bezbrannosť a zúfalosť. Nedokázal sa so situáciou vysporiadať a preto sa uchýlil len k jedinému možnému riešeniu. K uhaseniu toho najhrôzostrašnejšieho ohňa len tým jediným spôsobom, aký v ten moment poznal. Jeho vyjednávanie so svojou vlastnou dušou práve skončilo. Rýchlym krokom sa vrátil naspäť do domu. V malej miestnosti na prízemí si hlasitým buchotom vyberal svoje náradie. Deti sa pobrali z miestnosti von a čoskoro išla za nimi aj ich matka. Náradie doniesol do miestnosti na poschodí, rozložil ho a zavrel dvere. Sadol si na rovnakú drevenú stoličku vedľa postele a začal s tým, čo si zaumienil.  

Po niekoľkých hodinách skončil. Jeho obraz bol hotový. Stojan s plátnom odtiahol a stoličku pritiahol bližšie k posteli. Žene na nej ležiacej chytil a jemne hladil ruku. Vonku sa už stmievalo. 

O niekoľko rokov neskôr sa zdôveril priateľovi: 

— Prichytil som sa, ako hľadím na jej tragickú tvár a ležérne premýšľam o rysujúcom sa vzore, o postupnej strate farby, ktorú smrť priniesla do jej neživých čŕt. Tak hlboko som klesol. Bol to prirodzený reflex reprodukovať posledný obraz osoby, ktorá nás práve navždy opustila. Ale skôr, ako prišla myšlienka namaľovať črty, ku ktorým som bol tak hlboko pripútaný, môj prirodzený inštinkt reagoval na farbu a moje reflexy ma napriek sebe samému viedli k podvedomému mechanickému správaniu, ktoré pohlcuje môj každodenný život. Ako zviera meliace na mlyne.