Posedenie pri hviezdach

Anotace: Ivanka je maličké dievčatko, ktorému osud veľmi nedoprial. Stratila mamu a všetko sa snaží prekonať spolu s otcom, ktorý je pre ňu všetkým. Síce jej život nebol plný šťastia, aj v tých najťažších chvíľach si nájde čas pri svojich hviezdičkách šťastia.

Bolo chladné upršané ráno.
Na okno dopadali dažďové kvapky, ktoré bubnovali na sklo- akoby už chceli Ivanke povedať, aby už konečne vstala z postele. Toto ráno bolo také depresívne, nebolo vidno žiadny svetlý bod v tomto dni - takže Ivanka nemala ani prečo vstať z postele a začať sa prebojovávať týmto ťažkým pracovným dňom. Ivankine veľké hnedé oči chceli stále spať- nechceli sa nechať rušiť ostrým denným svetlom a mozog malej školáčky odmietal pracovať: všetky jej zmysly sa sústredili na jeden bod a chceli jediné: spať. No to teraz neprichádzalo do úvahy. Bolo už pol ôsmej a o ôsmej sa jej a všetkým deťom začína škola- už je naozaj načase vstať.
Veď čo si o nej pomyslí pani Kleinová, triedna učiteľka, keď príde neskoro? Veď všetci učitelia ju poznajú ako milú, usilovnú a vzornú žiačku. Nechcela si pokaziť svoje dobré meno. A tak vstala z postele. Bola veľmi chudučká a nízka, mala plavé dlhé vlasy. Jej tvár bola celkom nevýrazná a jej ústa s malými perami by ste si ani nevšimli- no na jej tvári bolo čosi zaujímavé, čo vás pri pohľade na ňu upútalo- jej krásne veľké oči mandľového tvaru silno hnedej farby, až ste pri niektorých hrách svetla mysleli, že sú čierne. Niekedy ste si v nich všimli zvláštny odlesk, ktorý sa nedá na prvý pohľad identifikovať. Ivankine oči sa totiž výstražne lesknú, keď sa nahnevá, alebo keď chce urobiť niečo, čo sa nesmie. Vtedy sa celá trasie a jej svedomie sa zrazu zaplaví výčitkami ťažkými ako kameň...
Jej malé pršteky začali ako každé ráno pripravovať raňajky- ryžovú kašu posypanú pravým kakaom, ktoré bolo síce horké, no Ivanke sa to páčilo. Ani nevedela, ako sa to stalo, ale k tomuto kakau mala akýsi citový vzťah, ktorý sa zakladal na chuti.
To kakao malo horkú chuť- tak isto ako Ivankin život. Nikdy totiž nemohla povedať, že jej život je sladký. Nikdy sa nemohla tešiť- tak jednoducho a spontánne. Pretože vždy, keď sa usmiala, spomenula si na svoju mamičku.
Určite sa na ňu tam z hora pozerá a pýta sa, prečo je jej dcéra šťastná, keď stratila svoju mamu. Prečo je jej dcéra taká šťastná, keď ona trpí.
Pre Ivanku boli jej rodičia veľmi dôležitý. Boli to totiž ľudia, ktorí jej dali život, ktorí ju vychovali a naučili žiť. Bol to pre ňu veľký úder, keď prišla o svoju mamu.
Nevedela sa z toho spamätať...Preplakala veľa nocí, no nikdy nebola sama. Bola s ňou jej veľká plyšová medvedica Isabelle, ktorú dostala svojej mamy a preto niesla aj jej meno. Ivanke síce zostal jej otecko, ktorého mala z celej duše a z celého srdca rada, no nikdy sa nedozvedel, že jeho maličká dcérka cez noci nespáva vo svojej postieľke pokrytej baldachýnom, ale sedí na okennom parapete a pozerá na nebo, na ktorom sa blyšťali hviezdy. Ivanka si vždy predstavovala, že hviezdy sú maminkine krásne oči a nebo sú jej dlhé hebké a voňavé vlasy. Mamička jej vždy kývala.
Každú noc sa Ivanka s mamou stretávala a vychutnávala si ten úžasný pocit, že má mamu. Ešte stále ju má pri sebe, s tým rozdielom, že sa stretávajú len v noci. Pretože jej mamička bola hviezda, ktorá žiarila na oblohe a dávala jej nádej, že aj ona vo svojom maličkom zranenom srdiečku pocíti nekonečné šťastie, po ktorom tak túžila.

Ivanka stisla s trasúcou rukou kľučku a vošla do triedy. Pani Kleinová si ju najprv ani nevšimla. Veď Ivankine krôčiky ani neboli počuť, bola ako malá muška, s tým rozdielom, že Ivanka nevedela lietať. Nemala krídla, ktorými by pocítila ten úžasný pocit slobody. A keby mala krídla, určite by vyletela v noci cez okno ku hviezdam a objala by svoju mamičku. Konečne by sa jej mohla dotknúť...Sedela by s ňou na mäkučkom bielom obláčiku, a pozorovala by zhora všetkých tých ľudí, ktorí ešte nezacítili ten úžasný pocit byť slobodný...
„ Pani učiteľka, Ivanka prišla,“ ozvali sa žiaci, ktorí si medzitým svoju maličkú spolužiačku všimli.
„ Ivanka?“ spýtala sa pani Kleinová a zvedavo pozrela k dverám. Ivanka sa na ňu vystrašene pozrela a nesmelým tichým hláskom prehovorila:
„ Pani učiteľka, prepáčte mi prosím vás, že som prišla tak neskoro, ale ja som ešte musela-...“
„ Ivanka, ty mi nemusíš nič vysvetľovať. Pekne si sadkaj na svoje miesto a už sa tým netráp,“ pani Kleinová sa na ňu dobrosrdečne usmiala, „ každému sa to raz stane. Otvor si svoj zošit a skús aj ty napísať niečo o osobe, ktorú si vážiš.“ Ivanka prikývla. Rozhodla sa, že napíše o svojom oteckovi. Otvorila svoj zošit starostlivo zabalený v obale, a úhľadným písmom napísala:

Ja si najviac vážim dvoch ľudí- moju maminku a ocka.
No keďže moja maminka veľmi dobre vie, že si ju vážim,
lebo som jej to už veľakrát povedala a každú noc sa s ňou
stretávam a neustále si hovoríme, ako sa máme radi, tak
som sa rozhodla, že napíšem o mojom ocinkovi.
Môj ocinko je vysoký, štíhly, a má také veľké ruky.
Vždy sa spolu držíme za ruky- moja ruka sa schová do jeho
veľkej- vtedy sa cítim bezpečne. Viem, že sa mi nič nestane, lebo
je pri mne môj ocinko- môj veľký ochranca, ktorý je stále pri mne-
aj keď ho druhí ľudia nevidia. Napríklad aj teraz cítim, ako sa držíme za
ruky. A vždy keď to zacítim, po celom telo sa mi rozleje taký úžasný
teplý pocit- je to lepšie, ako keď vypijete šálku horúcej čokolády.
Môj ocinko má také malé oči- neviem prečo ich má také malé.
Vyzerajú ako dve malé priehlbinky, z ktorých žiari šťastie a láska.
Keď sa na mňa pozrie a ja na neho, akoby sme sa k sebe pripútavali našimi
pohľadmi. Akoby mi vždy chcel povedať, že je tu pri mne a vždy aj bude.
Ockov nos je taký veľký- vyzerá ako keby to bol mohutný konár odlomený zo stromu, ktorý rastie u nás na dvore. Keď som bola ešte maličká, niekedy som sa ocinkovho nosu tak trochu bála, ale mamička mi povedala, že to ocinko má preto veľký nos, aby ním lepšie mohol rozoznať klamstvo od pravdy. A odvtedy som už nikdy maminke a hlavne ocinkovi neklamala, lebo som vedela, že jeho veľký nos by to aj tak odhalil. Ale mne ockov veľký nos vôbec nevadí. Pripomína mi s ním síce takého čarodeja z jednej rozprávky, ale od ockovho nosu som sa naučila niečo veľmi, ale veľmi dôležité:
„ Nepozeraj sa ľuďom na šaty, a na to, akí sú bohatí. Pozeraj sa im vždy do očí a hľadaj v nich úprimnosť a pravdu. A keď ju tam nenájdeš, zahľaď sa im hlboko do srdca. Ak v ich srdci spoznáš srdce tvojej mamy, choď za nimi. Ak v ich srdci spoznáš srdce diabla, choď od nich čo najďalej. Pretože tvoja mama je tá najúžasnejšia ľudská bytosť na svete.“

Keď si pani Kleinová prečítala Ivankinu prácu, oči jej zvlhli a zaplavili sa slzami, ktoré sa ani nenamáhala skryť. Po hodine, keď už boli v triede len oni dve, povedala:
„ Ach, Ivanka. Poviem ti niečo. Aj ty si, takisto ako tvoja maminka, jedno z najúžasnejších ľudských bytostí, aké som kedy stretla. A to poznám už veľmi veľa ľudí. Keď sa dneska opäť stretneš so svojou mamičkou, pozdravuj ju odo mňa.“
Ivanka opäť len prikývla, lebo nemohla hovoriť. Hrdlo mala stiahnuté a slzy na krajíčku. Ach, pani Kleinová je taká dobrá, pomyslela si.

Ivanka sedela za vysokým stolom a pomaly jedla polievku. Bola teplá a veľmi chutná. Preto sa čudovala, keď ju všetci žiaci odnášali.
Im asi ich mamy varia lepšie, pomyslela si. Veď aj jej mamička varí lepšie ako tu, len práve teraz je veľmi unavená a musí oddychovať. No bola presvedčená, že keď bude mať narodeniny, mamička jej určite upečie lahodnú čokoládovú tortu posypanú lentilkami ako kedysi.
Pravé dojedala poslednú lyžicu fazuľovej polievku, keď tu zrazu sa pri nej objavila samotná riaditeľka školy a nervózne na ňu pozerala.
Ivanka mala vystrašený výraz. Nepamätala si na nič, čo by vyviedla. Vari na ňu pani Kleinová predsa len nažalovala, že prišla neskoro?
„ Ivana, musím ti niečo povedať.“ Ivanka na ňu prekvapene pozrela. Bolo vidno, že táto osoba o ňu nikdy neprejavila ani najmenší záujem. Pretože už veľa rokov jej nikto nepovedal Ivana, ale všetci ju poznali ako tú malú Ivanku z 2.B.
„ Je to pre mňa ťažké, Ivana, ale musím ti povedať, že tvoj otec...“ Ivankina lyžička dopadla s rachotom na zem. Ivankine oči boli zrazu plné strachu.
„ Tvoj otec mal vážnu autonehodu...a je vo veľmi vážnom stave.“
Na riaditeľke bolo vidno, že nebolo pre ňu ľahké povedať to tomu malému opustenému dievčatku. Keď videla jej pohľad, začala ju utešovať a kŕmiť všelijakými nezmyslami, ktoré mali dievča utešiť. Vraj je jej otec už v poriadku a nič sa mu nestalo; hovorila jej, že tá nehoda vlastne ani nič nebola- bolo to len slabé narazenie autom.
No ona Ivanku vôbec nepoznala. Ani trochu. Ináč by vedela, že to nemá zmysel. Vedela by, že Ivanka je síce veľmi plachá, tichá a skoro neviditeľná na pohľad, ale vo vnútri bola veľká osobnosť. Bola veľmi svedomitá, ambiciózna, ale hlavne dosť inteligentná nato, aby si uvedomila, že riaditeľka jej klame.
Ivanka potichu vstala. Oči mala zrazu ako prázdna priepasť, z ktorej sa už dávno vytratil život.
„ V ktorej nemocnici je?“ spýtala sa.
„ Vo fakultnej nemocnici Cyrila a Metoda, ale...“ No to už riaditeľka hovorila pre seba. Ivanka už dávno utekala preč. Vybehla zo školy, síce na ňu všetci kričali, no jej to bolo jedno. Jej ocko je v nebezpečenstve. Musí mu nejako pomôcť. Len problém bol, že nevedela ako.

Nad nemocničnou posteľou stálo maličké dievčatko, ktoré malo svoju maličkú bielu ruku v otcovej dlani. Ivanka bola zúfalá. Po prvýkrát ju jej otec vôbec nepočúval. Ani nemohol- bol totiž v kóme. No malá Ivanka tomu neverila, ale lepšie povedané, nechcela uveriť. Celý deň stála pri otcovej posteli aj napriek tomu, že z nemocníc mala panický strach. Veľmi dobre si totiž pamätala na svoju mamu. Bolo to tu, presne v tejto nemocnici, len o dve poschodia nižšie. Ivanka si presne pamätala na ten deň- akoby to bolo včera. Pozrela sa ockovi do tváre. Nemôže ho stratiť. Jednoducho nemôže. Pretože ďalšiu stratu rodiča by už pravdepodobne neprežila.

Ivanka ležala v posteli. Spala. Nevedela, ako sa sem dostala a kto ju sem dal a ani nevedela kde vlastne je.
Spala. Oči sa jej sami zatvorili od únavy. A vtedy sa stalo niečo, čomu by nikto neuveril. A nikto by ani nepovedal, že sa to stane.

Isabelle všetko videla. Už sa na to dlhšie nemohla pozerať. Podišla k posteli svojej dcérke a povedala jej:
„Ivanka, viem, čo sa stalo ockovi. Poviem ti, čo musíš urobiť.
Choď k oteckovej posteli, chyť ho za ruku a povedz mu tie najkrajšie slová na svete. Viem, že ma nesklameš, Ivanka. Si predsa moja dcéra.“ A odletela.
Keď sa Ivanka celá spotená zobudila, najprv sa na nič nepamätala. Keď sa však pozrela von a videla, že všade je tma a nebo posiate hviezdami, spomenula si. Vyskočila z postele. Usúdila, že je asi v jednej z nemocničných izieb. Pokúsila sa otvoriť dvere. Boli zamknuté. Ivanka bola taká zúfalá...Oči mala ešte väčšie ako normálne a bola celá biela.
Začala svojimi malými pästičkami búchať na dvere. Nič. To ju už vari naozaj nikto nepočuje?

Ivanka pomaly otvorila okno. Ovieval ju chladný nočný vánok. Jej plavé vlasy jej viali vo vetre, ktorý ju akoby chcel odfúknuť naspäť, do bezpečia. Lenže ona toto musela urobiť. Bola to jej jediná možnosť. Nebála sa toho, že by sa jej niečo stane. Aspoň by sa konečne stretla tam hore so svojou mamičkou.
Na oblohe sa zablysol blesk. Posledný pokus prírody dostať Ivanku do postele, kde sa jej nič nemôže stať. No Ivanka bola neoblomná. Takisto ako svoja matka a na to bola nesmierne hrdá.
Zvonka sa postavila na okennú parapetu a kúsok po kúsku sa čoraz viacej vzďaľovala od svojho okna a hľadala izbu, v ktorej leží jej ocko.
A vtedy sa znova stalo čosi zvláštne. Všetky okná boli pozatvárané a zabarikádované pred mrazom. No jedno sa zrazu len tak samo otvorilo. A vtedy Ivanka pochopila. To jej len mamička otvorila cestu za ockom. Opatrne vkĺzla cez otvorené okno do oteckovej izby. Ležal tam tak nehybne, až si Ivanka myslela, že to vzdal. Bol celý dopichaný a z tela mu vychádzalo množstvo šnúr a všade okolo boli nejaké blikajúce prístroje.
Ivanka podišla k ockovi, chytila mu jeho veľkú dlaň najtuhšie ako vedela, a povedala vetu, o ktorej bola presvedčená, že je to tá najkrajšia veta na svete: „ Ocko, ľúbim ťa.“

Ivanka opäť sedela vo svojej izbe na okennom parapete a bola s mamou. Zrazu ju čosi napadlo. Je čas vysvetliť ockovi, prečo zrazu tak rýchle vyzdravel. Všetci si myslia, že je to kvôli lekárom, no len malá Ivanka vedela pravdu. Pretože jej ocka nezachránila medicína, veda, technika, ale tá najprostejšia vec na svete - láska.
Ivanka pomaly otvorila dvere na ockovej izbe. Vtisla mu na líce bozk.
Prekvapilo ju, keď videla, že ocko nespí.
„ Nevieš zaspať?“ spýtal sa.
„ Oci, ja cez noc nespávam. Mávam totiž návštevu. A tá návšteva by ťa rada videla a niečo ti povedala, oci. Uvidíš...bude to krásne...“
O chvíľu už obaja sedeli na okennom parapete.
„ Vidíš ju? Tam je!“ ukazovala Ivanka. Ocko sa pozeral na nebo a na tvári mal výraz najšťastnejšieho človeka na svete. Isabelle bola aj túto noc na oblohe. Táto noc patrila len a len im. Jednej rodine ktorá sa rokoch znova stretla. Ivanke tiekli slzy z očí. Takisto aj jej rodičom. V tej chvíli si želala, aby sa tento okamih nikdy neskončil, aby tu celý čas len takto sedeli a vychutnávali ten úžasný pocit...nechcela sa odtrhnúť od svojej mamy...ani od svojho ocka, ktorý sedel pri nej.
A síce bola Ivanka oblečená v otrhaných šatách, nemala dať tento deň čo do úst, a v škole sa jej veľa ľudí vysmievalo a nemali ju radi, a aj keď ju v živote ešte čaká veľmi veľa prekážok, ktoré bude musieť prekonať, aj napriek všetkému sa v tejto chvíli cítila ako najšťastnejší človek na svete. A ten pocit si treba vychutnať.“