Punkerka-1.časť

Anotace: Príbeh o dievčati, ktoré sa tak zmenilo, že ju už nespoznáva ani najlepšia kamarátka. Lucia sa pre Simonu veľmi trápi. Zrazu slávna, punkerka...na tom by nebolo nič zlé, ale problém je, že ich priateľstvo pomaly končí.Lucia sa tomu snaží zabrániť...

Denník Lucie Horákovej

2.9. 15:00, moja izba, posteľ

Konečne som sa po tých nudných, zdĺhavých hodinách dostala domov. Prišla som celá spotená, ako vždy. Neznášam tie veľké fľaky pod pazuchami, kvôli ktorým sa nemôžem ani prihlásiť, a tak sa všetky učiteľky sťažujú, že nie som dostatočne aktívna. No, k dôležitejšej téme. Keď som ráno prišla do školy presne na ôsmu, nestihla som zaregistrovať, že sa v triede deje niečo neobvyklé. No keď sa skončila prvá hodina a slovenčinárka konečne vypadla z triedy, vstala som a išla som si sadnúť dozadu k mojim kamoškám. Zadnú lavicu obklopoval veľký hlúčik ľudí. Predrala som sa medzi chalanov a keď sa mi naskytol pohľad na osobu sediacu v tej lavici, skoro som odpadla. Bola to moja najlepšia kamarátka Simona. Teda, aspoň podľa zasadacieho poriadku by to teoreticky mala byť ONA, lenže podľa môjho videnia to bol človek, ktorého som v živote nevidela, nie to s ním trávila skoro každý deň. Mala hrooozne dlhé červené vlasy, sivé oči orámované hrubou čiernou linkou, pircing v spodnej pere a punkerské oblečenie. Viete, tie ich červeno-čierne kárované úzke gate, reťaze, odznaky,...aha, a ešte mala nejako divne nalakované nechty- striedala červenú s čiernou. No, dobre. Toto by ešte mohlo byť v poriadku. Veď výzor vlastne ani nie je dôležitý. No keď som videla, ako sa ku všetkým správa, naplno som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. vôbec sa na mňa nepozrela, nie to ma ešte pozdravila! Ako keby jej najlepšia kamarátka ani neexistovala. Inokedy sme sa vždy objali, dlhočizne rozprávali, že nás museli všetky učky presádzať( vtedy prišli na rad papieriky a esemesky), no a teraz...tí istí ľudia, ktorí ju pred dvoma mesiacmi ešte ponižovali, smiali sa jej do ksichtu , ju teraz obkolesili a čumeli na ňu s takým obdivom, akoby bola práve vymyslela liek proti AIDS-u. Povedala som si, že sme sa už asi dlho nevideli. O pár dní bude všetko po starom. Chystala som sa hodiť si tašku vedľa nej, no v tom ma kruto odbil posmešný úškrn Sabiny, ktorá mi bez najmenšieho oprávnenia ukradla miesto na sedenie. Chcela som počuť nejaké vysvetlenie, hocijaký dôvod, prečo sa všetko tak zmenilo. „ Simona,“ zašepkala som, prosiac aspoň o chvíľku pozornosti, ktorú som minulý rok dostávala celkom automaticky. Simona mi však venovala len letmý pohľad, počas ktorého som sa pokúšala pozrieť jej do očí a zistiť, či v nich je aspoň nepatrná výčitka. Nič. Jej chladné sivé oči sa premenili na neúprosné kusy ľadovca a mne začalo byť akosi zima. Zobrala som si mikinu a sadla som si do prázdnej prvej lavice pri dverách. Poobzerala som sa po triede. V ten deň v 8.B nikto nechýbal, boli tu všetci 32 žiaci. Cez prestávku ku mne prišli Karina s Lindou a pýtali sa ma tie klasické otázky typu: jako som sa mala cez prázdniny, u ktorej babky som bola a či som bola pri more. Jednoducho nuda. No dobre, lenže môj problém je: Ako vyriešim Simonu?