Sen pre budúcnosť

Anotace: Túto poviedku som napísala do jednej súťaže a vééééľmi by som prosila o vaše názory a kritiku. Ďakujem...

„...o príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal hneď jej členom. Zo zápisníc Spoločnosti je zrejmé, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu: počas celého štúdia bol stále vyznamenaný...“Je obdivuhodné, ako môže niekto tak nudne rozprávať...nevadí, aspoň môžem dospať to, čo som zameškala v noci, keď som myslela na Andreja. Bola som až príliš rozrušená na to, aby som mohla pokojne zaspať...keď si na neho spomeniem...vždy sa musím usmiať...Snažila som sa zaostriť pohľad, pretože pomaly, ale iste sa mi zatvárali viečka a ja som sa musela doslova mučiť, aby som nezaspala. Žanevská ešte stále rečnila o Štúrovi svojím monotónnom hlasom, ktorý ma doslova hypnotizoval. Po desiatich minútach som už ležala na mojej popísanej školskej lavici, na ktorú všetci kreslia svoje autogramy a symboly. Musela som si dávať pozor, aby som si moju novú mikinu nezašpinila od centrofixky, ktorou bolo všetko popísané. Chvíľu som ešte so zavretými očami vnímala okolitý svet. Hlas učiteľky ma hypnotizoval, uspávala ma tá jednotvárna hlasitosť...nikto si ani len nevšimol, že nedávam pozor...no nie som šikovná? Pomaly sa mi zastavoval chod mojich myšlienok a uvoľnili sa mi ruky a končatiny. S prichádzajúcim spánkom som mala pocit, že odlietam z tohto sveta. Stále som bola ďalej a ďalej od Žanevskej, od nudného výkladu o Štúrovi, od tej namyslenej bandy fifleniek a nevyzretých chalanov...Sedela som niekde na lúke a všade okolo mňa boli voňavé kvety a zelený trávnik. Predo mnou sa črtali vrcholce hôr, jemné obláčiky plávali na oblohe a niekde z diaľky som počula erdžať kone. Na strome spieval svoje melódie slávik. Ach, práve zanôtil moju obľúbenú rockovú pesničku od tej najlepšej kapely na svete. Fascinovala ma tá nádhera okolo mňa. Zmizla jednotvárnosť života, každodenný stereotyp, na ktorý som bola tak dlho života. Keď som sa obzrela, za mnou sedeli moji spolužiaci. Videla som ich po prvý krát, ale akosi som mala pocit, že sa poznáme. Boli to úplne v pohode baby, nemali celú tvár nalíčenú a pôsobili milo. Trochu neisto som si k nim prisadla. Sedeli na drevenom pni, na kolenách mali kamenné dosky a písali si úlohu.
„ Ako má byť tá trojka? Násobenie má prednosť, nie?“ spýtalo sa vzrastovo najmenšie dievča pomedzi nich. Mala blond vlasy a chutné ružové šaty. Také som vždy chcela.
„ Áno, máš pravdu. Ja to mám potom celé zle,“ povedala taká druhá vysoká baba so smiechom. Videla som, ako preškrtla celý príklad a začala ho rátať od znova. Mala krásne husté, vlnité vlasy. Ako prvá si ma všimla. Prívetivo sa na mňa usmiala.
„ Ahoj, ty si, Karolína, však?“ Prekvapilo ma, odkiaľ pozná moje meno. Zahanbene som sa usmiala a prikývla som. „ Áno, som Karolína. Ahojte,“ pozdravila som aj ostatné baby. Bola som si istá, že z nás budú kamošky. Odrazu sa celou lúkou začal niesť nejaký atypický zvuk. Bolo to čosi ako spev vtákov a kikiríkanie kohúta. Musela som sa zasmiať. No neprišlo by vám to vtipné? Neskôr mi došlo, že to bolo zvonenie, ktoré oznamovalo začiatok prvej hodiny- matiky. Sadli sme si na nízke pníky a učiteľka začala vysvetľovať nové učivo- tuším sa to volalo Úprava výrazov na súčin. Alebo čosi podobné. Do mäkkého dreva vyryla nadpis a hneď ma aj vyvolala na prvý príklad. Bezproblémovo som ho zvládla. Aj napriek tomu, že matike som nikdy nechápala. Učiteľka hovorilo veselo, ochotne nám všetko vysvetlila a dokonca nám odpustila písomku. Ale len vtedy, ak jej pomôžeme s opracúvaním dreva. Stálo to za to. Počítanie na rýchlosť ma dosť začalo baviť, pretože vždy som skončila medzi prvými tromi. Dostala som jednotku. Musím sa priznať, že ma dosť mrzelo, keď hodina skončila. Sympatická učiteľka odišla a ja som si uvedomila, že musím ísť na WC-ko. Problém bol, že som nemala ani tušenia, kde by mohlo byť. Žeby nejaká kadi búdka? Alebo „ na stojaka“? Znovu som sa zasmiala. Riešila som dosť závažný problém, kde sú záchody, ale aj tak som sa cítila taká šťastná, slobodná, bez stresov...Jednoducho voľná ako vták. A pritom som bola v škole. Rozhodla som sa, že sa nebudem nikoho pýtať, ale nájdem to sama. Čo najrýchlejšie som prešla okolo skupinky chalanov. Dosť som sa ich hanbila, lebo boli až príliš pekní. A vyzerali inteligentne. Múdro. Vyzreto. Usmiali sa na mňa a ja som si zaumienila, že sa im cestou späť prihovorím, alebo prinajmenšom predstavím. Aspoň to nebola taká banda hlupákov, ako u nás. Zabočila som celkom sľubne vyzerajúcou cestičkou do lesa. Zašla som za zeleňou obrastený kopec a vykonala svoju potrebu. Keď som sa poobzerala okolo seba, bolo to tu až príliš krásne, aby som už išla späť do našej triedy- teda na lúku. Vypočítala som si, že mám ešte trištvrte hodinu prestávky. Stihnem sa tu ešte poobzerať. Vybrala som si kameňmi posypanú cestičku. Bola dosť úzka, mohla som na nej aj zablúdiť, ale zvedavosť bola silnejšia. Počas chôdze som si vyzula moje šľapky a šla som bosá. Môj ortopéd by sa tomu potešil, pretože chôdza po kameňoch je vraj zdravá. A neuveriteľne príjemná. Pomaly som prestala vnímať cestu. Slnko mi jemne opaľovalo tvár a nohy ma nezvyčajne ochotne niesli niekam do neznáma. Ale ja som sa nebála. Cítila som sa skvele. Mala som sto chutí rozbehnúť sa, začať skákať, lietať...a obletieť celý svet...moje snívanie a dobrá nálada sa razom zmenili na boj o život. Neviem, ako sa to mohlo stať, ale pristihla som sa, že sa rukami držím obrovského brala a modlím sa, aby som z neho nespadla...a podo mnou široká rieka...ten pád by sa mi určite stal osudným. Moje volania o pomoc nikto nevypočul( čo som vôbec čakala, veď som bola na míle vzdialená od spolužiakov!) a tak som len bezmocne visela z útesu a rozmýšľala nad tým, aké mám šance. Nulové, samozrejme. Môj pohľad sa upriamil na bledomodrú oblohu. Letel ku mne obrovský orol a mal na chrbte jazdca. Pristáli tesne pri mne. Bolo to ako vystrihnutá scéna z filmov. Takže by som mala byť zachránená! Nebudem musieť podstúpiť žiaden posledný let do krvilačnej rieky. Z orla zosadol nejaký chalan. Zdal sa mi nejako povedomý, ale stál mi chrbtom. Mal blonďavé rozstrapatené vlasy a išla z neho úžasne sladká vôňa...Vyrazilo mi dych...ANDREJ!
„ Myslel som si, že ťa nemôžem nechať bez dozoru,“ s úsmevom sa ku mne otočil. Už celých dvadsaťosem hodín som nevidela jeho omamujúci úsmev...ako som to vlastne mohla vydržať? V hlave sa mi vynorilo nespočetne veľa otázok. Ako sa sem dostal?
„ Práve sme mali fyziku...vycítil som, že niečo s tebou nie je v poriadku. Tak sa mi podarilo zaspať na hodine a priletel som sem. Za tebou.“ Aha. Nechápem tomu, ale dobre. Andrej chodí na základnú školu ako ja, len v inom okrese. Obrovská škoda, že nechodíme spolu do jednej školy. Bolo by to oveľa....lepšie...vzrušujúcejšie. Hodiny by som pretrpela len kvôli nemu. Stretávali by sme sa na svojich tajných miestach. Ktoré by nepoznali žiadne učiteľky. Nikto okrem nás. Ešte by som aj ďalej snívala o ideálnej škole, ale Andrej ma vyrušil. Krátko a nežne ma pobozkal(mala som pocit, že od radosti vybuchnem). Vraj sa musím ponáhľať, lebo mi začne hodina. Nakoniec som aj tak prišla o desať minút neskôr. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som chytila dych. Začala som tam splietať nejaké nezmysly a dokonca som sa aj zakoktávala. Čakala som výbuch smiechu. No nikto sa na mne nezasmial. Tak toto som ešte vážne nezažila. Dokonca aj učiteľka sa na mňa len usmiala, síce trochu súcitne a pokynula mi rukou, aby som si sadla. Takže som z toho vyšla bez zápisu do triednej knihy? To je super. Všetko je tu úžasné. Super kamarátky, pekní chalani, chápaví učitelia, krásne prostredie...Nezáleží na predmete, na škole...ide o to, akú atmosféru vytvoria ľudia, čo tam chodia - teda žiaci, učitelia...Sedela som na drevenom pníku, opaľovala som si nohy a vychutnávala ten jedinečný pocit. Možno to spôsobilo to slnko, alebo tá vôňa kvetov, ale zrazu som začala byť akási unavená. Doľahlo to na mňa celkom nečakane. Prírodopisárka nám práve opisovala stavbu kvetu na jednom prekrásne rozkvitnutom tulipáne, keď mi hlava odkvicla na plece a pomaly som sa zosunula do mäkkého koberca z machu. Neskutočne dobre sa mi tam ležalo. Cítila som, že ma niekto štuchá, aby som sa prebudila, no mne bolo tak dobre, že som to jednoducho ignorovala.
„.. tu si môžeme všimnúť korunu, ktorá tvorí vnútorný kruh kvetného obalu. Tvoria je korunné lupienky, ktoré môžeme vidieť tu...“ Občas na mňa doľahli útržky viet a aj som túžila zaspať ešte tvrdšie, aby som už nevnímala nič. Zdalo sa mi, akoby mi narástli krídla a ja som odletela ďaleko preč z tohto krásneho sveta..nestihla som sa ani nadýchať vôni fialiek...a rozlúčiť sa s kamarátkami...a usmiať sa na tých pekných chlapcov...
Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn....Prebudilo ma príšerné zvonenie starého školského zvončeka. Oči som mala zlepené. Pomaly som ich otvorila. Ten šok bol obrovský. Sedela som v starej, ošúchanej školskej lavici, pred tabuľou stála Žanevská. Keď som sa obzrela okolo seba, všimla som si, že všetci stoja. Reflexívne som sa postavila aj ja, no vôbec som netušila prečo. Hľadala som kvety, stromy, chcela som počuť spev slávika...no namiesto toho som počúvala len vreskot malých deciek a bol tu príšerný zápach. Keď som sa trochu zorientovala v čase, došlo mi, že ten úžasný svet...bol len sen. To, že som chodila s Andrejom, bol tiež len sen. Ešte raz som pohľadom preskúmala celú triedu. Moje spolužiačky sedeli v zadnej lavici a znudene sa podopierala o lakte. Žiadny smiech. Chalani čumeli do mobilov a hádali sa o nejakých nepodstatných veciach. JA som sedela v predposlednej lavici pri dverách. Ale bola to úplne iná Karolína, ako tá pred štyridsiatimi piatimi minútami. Bola to Karolína, ktorá mala dosť odvážne predsavzatie- zmeniť svet. Alebo aspoň miesto, ktoré dennodenne navštevovala. Chcela by som , aby som si to tu tak obľúbila, že ráno by vstávanie bolo oveľa ľahšie. Mala by som prečo stávať. Dobré kamarátky a milé učiteľky by boli určite dosť dobrým dôvodom. Vstala som a vybrala sa nesmelo k mojim spolužiačkam. Tak isto ako v mojom sne. Bolo až zarážajúce, že za tých osem rokov sme sa vôbec nespoznali. Musím prelomiť ľady. Keď som sa na ne milo usmiala a spýtala sa ich, ako sa majú, dosť divne na mňa pozerali. Chladne a odmietavo. Vedela som, že to bude ťažké. Ale keby sa mi zo školy podarilo urobiť miesto, ktoré by sme všetci nazývali druhým domovom, určite by to stálo za to.