Chlapec z okna

Anotace: Vraj je neslušné počúvať cudzie rozhovory. Skôr si myslím, že sa nepatrí niekoho nútiť, aby ich počúval. Najmä, keď môžu dotyčného privádzať do zúfalstva. Ako práve teraz mňa.

Dôvod môjho rozpoloženia sedí o dve miesta ďalej v šesťmiestnom kupé, oduševnene komunikuje s niekým v telefóne, šermuje popritom rukami a chichoce sa ako nadržaná pubertiačka. Hoci neznášam dramatické prejavy, musím uznať, že jeho herecký výkon vysoko prevyšuje aj hercov z Búrlivého vína. Pokojne aj dokopy.
Objavujem v sebe averziu voči formulke "celé zle", keď ju asi po pätnástykrát použije. Neviem presne určiť, či je to rečová chyba alebo len svojský prízvuk, no v jeho podaní znie ako "selé zle".
Do ďalšej zastávky poznám jeho predstavu plánov na zvyšok dňa, jedálniček, sexuálnu orientáciu a že Marta z poobednej je strašná krava. Z prepadnutia do apatie ma vytrhne zavibrovanie.

"Ako to ide?" Čítam na displeji.
"Cele zle," stručne odpíšem. Odpoveď na seba nenechá dlho čakať. Sú ňou tri otázniky. Predstavím si, ako prekvapene dvíha obočie. Pousmejem sa.

Prichádza dlho očakávaný moment. Selé zle sa lúči so zlatinom. Užasnuto sledujem, ako si po nekonečných ahojčekoch odkladá mobil do vrecka a súbežne zalomí hlavu dozadu a v momente zachrápe. Mám dojem, že tento druh umenia ovládajú len chlapi.
Pri otáčaní hlavy k oknu zaregistrujem pohyb. Udivene zisťujem, že v kupé nie sme iba dvaja.
Naľavo odomňa, s hlavou opretou o sklo, sedí odhadom dvanásť, trinásťročný chlapec a tvári sa, že tu nie je. Ruky má zastrčené v príliš voľnej čiernej mikine, v očiach vzburu typickú pre tento vek a ošúchaný ruksak pri nohách. Začnem loviť v pamäti, kedy sa tu objavil. Musela by som si všimnúť, keby okolo mňa prešiel. Zrejme sa tu objavil práve vtedy, keď som sa sústredila na telefón. Vraj moja pozornosť nie je nič moc, takže môže byť.

Zamyslene pozerám na otvorené ústa chrápajúceho spolucestujúceho a pritom sa pohrávam s arašidom v dlani. Pomaličky ju roztvorím a na druhej ruke si zapriem ukazovák o palec. Zaregistrujem, že chlapec pri okne vytušil môj úmysel a v očakávaní sleduje, čo sa bude diať. Sklamem jeho i seba a s hlbokým povzdychom sa presuniem k oknu aj ja. Nie že by som sa bála, že netrafím. Práve naopak. Ale človek vraj musí raz dospieť, no.

Chlapec si pritlačí pery k sebe, akoby sa obával, že som nezmenila plán, iba cieľ a opäť uprene hľadí cez okno.
Zanovitosť jeho výrazu mi niekoho pripomína. Musím dlho loviť v pamäti. Spomienka sa skrýva hlboko, nie pod nánosmi rokov, ktoré od nej uplynuli, ale dobou, počas ktorej som na ňu ani raz nepomyslela. Prach z nej odstraňujem pomaly a systematicky. Najskôr sa javí iba ako zhluk náhodných a naoko nelogických senzorických vnemov, kde nejasne zachytím jeho tvár. Až keď sa k obrazu pridajú ostatné zmysly, začína dostávať reálnejšie kontúry. Jasne počujem jeho hlas, vnímam neurčitý pach, na pleciach ma chladia pramene mokrých vlasov. Spomienka je až desivo detailná, akoby moja myseľ vedela, že si ju musí dobre uchovať, lebo bude posledná. Vracia ma späť do obdobia, keď sme sa, ako všetky deti, nevedeli dočkať, kedy budeme dospelí. Narozdiel od ostatných, nás nelákala vidina slobody bez pravidiel. Ja, Kika a Peter sme hľadeli do budúcna s víziou toho, že budeme mať život iba vo svojich rukách.

Kika bola moja spolužiačka. Mĺkve dievča s riedkymi vlasmi večne padajúcimi do pehavej tváre, samá ruka, samá noha. Človek by si pri pohľade na ňu pomyslel, že keď zafúka silnejší vietor, určite sa zlomí. Nikdy toho veľa nenahovorila. Možno práve preto sme si tak rozumeli.
Peťo bol Kristínin starší brat, no boli rozdielni ako to len šlo. Dalo by sa o ňom povedať, že vyzerá, akoby bol permanentne naštvaný. To však nebola pravda. On len bojoval. Každú minútu, každý jeden deň, proti všetkému a všetkým. A keď práve nenašiel súpera, zamyslene sa díval niekam do stratena. Ani vtedy som sa nevedela zbaviť pocitu, že s niečím zápasí.

Súrodenci bývali na prízemí nenápadnej trojposchodovej bytovky bez výťahu. Keď náhodou neboli niekde nablízku, stačilo hodiť kamienok do okna. Ako prvá vždy vyšla Kika, posadila sa na kraj, preložila si nohy na druhú stranu a ladne zoskočila na trávu. Peťo to robil tak automaticky, akoby prekračoval mláku na chodníku.
Na sídlisku sme sa nikdy nezdržovali.

Najčastejšie sme liezli po stromoch. Peter sa nezaprel ani tu a ja som zas nedokázala odolať výzve. Táto nešťastná kombinácia spôsobila, že sme začali súťažiť, kto vylezie vyššie. Ibaže ako deti sme si neuvedomili, že čím vyššie sme, tým sú konáre tenšie... Vtedy vyhral on. S obrovským šťastím vyviazol len s niekoľkými škrabancami a neochvejnou spokojnosťou z môjho porazenia. Nasledujúci deň sme liezli opäť. Inokedy, keď bolo teplo, sme chodievali k jazeru za traťou, ktoré kedysi slúžilo rybárom. Peťo raz povedal, že ho určite nepreplávam. Odvtedy nás Kika vždy pri pretekaní sledovala z plytčiny a krútila nad nami hlavou. Nikdy, za nič na svete by som Petrovi nepriznala, ako sa bojím výšok a ešte viac neznámych hĺbok.
Vtedy sme boli už viac než v polovici jazera. Peťo mal tentokrát navrch, plával o dobrý kus predomnou. Zrak som mala upriamený na hlavu trčiacu z vody a snažila sa nemyslieť na to, koľko metrov ma delí od dna a čo všetko v hlbokej tme číha. Náhle som zacítila bolesť v lýtku. Moja najhoršia nočná mora sa práve začala zhmotňovať a mňa sa zmocňovala panika úmerne narastajúca so silnejúcim kŕčom. Zúfalo som vykríkla. Hlava sa okamžite otočila a rýchlo sa približovala. Peťo doplával ku mne a začal ma ťahať. Avšak bezodná hĺbka nás začala ťahať dolu oboch. Vnímala som len jeho prerývaný dych znejúci pri každom vynorení.
"Pusť ma," vyhŕkla som. Zdalo sa mi, že breh sa stále vzďaľuje. Nemali sme najmenšiu šancu k nemu doplávať obaja.
"Nikdy," zamrmlal medzi nádychmi. Držal ma nad hladinou, až kým kŕč neodznel.
Keď sme vyšli na breh, dlho sme chytali dych.
"Vyhral som," bolo jediné, čo na to povedal.
Tento chlapec dokázal bojovať aj s vodou. A to nevie len tak hocikto.

Nevedeli sme sa dočkať dospelosti a pritom sme zúfalo túžili byť deťmi. Kradli sme si vzácne chvíle bezstarostnosti, veď sme boli iba deti, tak sme dúfali, že nám to život odpustí.

Sem tam sa stalo, že večer, keď šli domov, bolo okno zatvorené. "Oco je doma," zvykla vtedy priškrteným hlasom konštatovať Kika. Peťo to nikdy nekomentoval, len ju popohnal k dverám.
Deň na to som hádzala kamienky do okna skoro hodinu, no ostalo zatvorené. Rovnako ako každý ďalší deň, až kým som to nevzdala.

Moja posledná spomienka na chlapca z okna je na deň, kedy bojoval s vodou.
Napriek tomu, že zmizol, svoje slovo dodržal. Nepustil ma. Zjavil sa o veľa rokov neskôr, no už sa v máločom podobal na Peťa. Prestal bojovať. Kapituloval. Porazilo ho niečo silnejšie než on.

Pohrávam sa s arašidom medzi prstami. Chlapec preskakuje pohľadom z neho na mňa. V očiach mu čítam výzvu, ktorá mi tak dlho chýbala.
Jemne, ale presne ho trafím do prostriedku čela. Selé zle sa len pomrví a spí ďalej.
Snáď mi to život odpustí aj tentokrát.

Skôr, než sa na preplnenom nástupišti nechám uniesť davom k východu, sa na sekundu otočím. V strete pohľadov mu letmým prikývnutím poďakujem. Huncútsky sa usmeje.
Po opustení stanice si to namierim k mužovi čakajúcom pri aute. Cítim jeho skúmavý pohľad, ktorým sa snaží nájsť odpoveď na moju povznesenú náladu. Dlho sa nechávam strácať v jeho náručí, akoby sme sa nevideli roky.
"O čo, že stále plávam rýchlejšie ako ty?" Peťo sa najskôr tvári nechápavo, no to sa po pár sekundách zmení na nepatrný úsmev.
Raz musíme odpustiť životu aj my.