Skutočné príbehy 4

Skutočné príbehy 4

Anotace: Dva krátke špionážne príbehy

  1. Skutočné príbehy

 Dva krátke špionážne príbehy

 

Špiónom vo vlaku

V minulom storočí za socializmu bolo všetko tajné. Nielen vojenské záležitosti. Tajné boli mosty, tunely aj stanice. Dokonca aj závory. V tej dobe som bol zanietený filmový amatér. Na 8mm film som nakrúcal všetko možné. Preto som musel zákonite naraziť na utajované skutočnosti.

Raz keď som cestoval vlakom z Martina do Vrútok. Mal som tak ako vždy v taške kameru. Keď som cez okno uvidel pekne večerným slnkom osvetlený Hrádok zvaný Atilák, vybral som kameru s úmyslom nakrúcať. Za chrbtom sa mi ozval prísny a dôležitý hlas.

„Fotografovanie z vlaku je zakázané. Ukážte mi občiansky preukaz.“ Bol to sprievodca.

Preukaz som mu neukázal. Tak stál pri mne až kým sme došli do Vrútok. Asi sa obával, že ako prešibaný západný agent z vlaku za jazdy vyskočím. Odviedol ma do dopravnej kancelárie k prednostovi stanice. Tam na neho čakalo nemilé prekvapenie. Prednosta stanice bol môj kamarát Milan V. Ten sa zasmial. Keď sprievodca sklamane odkráčal preč lebo zásluha za chytenie západného špióna sa mu rozplynula.Kamarát si prstom poklepal na čelo.

"Nič si s toho nerob. Niektorým hľadanie špionov už lezie na mozok."

Tajná budova vojenskej správy

V blahej socialistickej minulosti bola v Martine Vojenská správa v budove na hlavnej ulici, kúsok od Hotela Slovan. V tej dobe som dosť fotografoval. Už si neviem spomenúť čo som v tejto ulici fotografoval. Určite to nebola budova vojenskej správy. Keď zrazu pri mne zastali dvaja policajti.

„Poďte s nami.“ Povedali to tak, až človeka zamrazilo.

„Čo sa deje?“ Napadlo ma.

„Stalo sa niečo?“ Opýtal som sa trochu vystrašene.

„Neklaďte odpor a poďte s nami!“

Čo som mohol robiť. Odviedli ma medzi sebou ako zločinca na policajnú stanicu. Bola v dome na rohu cesty k múzeu. Teraz je tam obchodný dom.

Posadili ma na stoličku v kancelárii kde za stolom sedel nevrlo sa tváriaci muž v civile. Mlčky si ma prezeral. Zdalo sa akoby na niekoho čakal. Keď ticho trvalo príliš dlho a nikto neprišiel,  opýtal som sa čo zlé som urobil.

„Boli ste zadržaný pri fotografovaní tajného vojenského objektu.“

„Pre pána akého tajného objektu?“ Divil som sa.

„Vy neviete, že vojenské objekty sa nesmú fotografovať?“

Stále som nechápal o čo im ide a s čoho ma obviňujú. Keď videl ako nechápavo na neho pozerám milostivo mi vysvetlil.

„Na ulici kde ste boli zadržaný sa nachádza vojenský objekt.“

Až teraz mi to došlo. Spomenul som si ako som pred časom bol na vojenskej správe a tá budova je práve na tejto ulici, ale hodne ďalej od miesta kde ma zatkli. Tú sprepadenú budovu skoro odtiaľ nevidno. Snažil som sa mu vysvetliť kde som bol keď som fotografoval. Buď to miesto nepoznal, alebo nechcel poznať.

„Na aký účel si ten objekt fotografoval?“ Začal mi tykať.

„Žiaden objekt som nefotografoval!“

„To sa uvidí po vyvolaní filmu.“

„Bola to len dokumentačná fotografia ulice, ale v opačnom smere než je vami spomínaná budova.“

„Uvidíme!“ Otrčil ku mne ruku aby som mu dal film s aparátu.

Protiviť sa vtedy vrchnosti bolo zbytočné. Dal som mu film. Zapísali si moje meno adresu aj rodné číslo s občianky. 

Zabavený film som späť nedostal. Rád som ho oželel. Veď vtedy kinofilm do foťáka stál len 4 koruny.

 

Autor Vesbudko, 02.09.2022
Přečteno 54x
Tipy 3
Poslední tipující: Marry31, Holoxicht
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

To je dnes skoro absurdní co se tehdy dělo

05.09.2022 12:23:59 | Marry31

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí