Spomienka na Vianoce

Anotace: Spomienka 89 ročného chlapca na vojnové Vianoce

Krátka spomienka na zasnežené Vianoce v Banskej Štiavnici

Stalo sa to v roku 1943 vtedy som bol malý ani nie desaťročný chlapec. Cez Vianoce sme boli v Banskej Štiavnici u starkej v Ružovej ulici. Po skromnej vojnovej „Štedrovečernej“ večeri dospeláci spomenuli, že pôjdeme do nemeckého kostola na polnočnú omšu. (nemecký kostol je tradičné pomenovanie) Zatiaľ nebolo ani osem hodín. S bratrancom Mirkom sme prezerali darčeky čo sme dostali pod stromček. Nebolo to nič moc, ja som dostal knihu a šál. Aj tak sme sa tešili. Okolo desiatej prišla teta Eržika s bratrancom Jankom a sesternicami Lidou a Evou. Tý nám prvý zvestovali koľko snehu sa navalilo a ešte sa stále husto sype. Po jedenástej sme sa začali chystať. Mama ma teplo poobliekala. To teplo bolo podľa vtedajších merítok.

V čom som vtedy v zime chodil. Začnem od zdola od topánok. Celé hnedé topánky na šnurovanie. Tak isto hnedé pančuchy, (vtedy aj chlapci museli v zime nosiť dlhé pančuchy, ešte neexistovali dlhé nohavice pre chlapcov). Krátke nohavice s trakmi, pod nimi červené trenírky. Flanelová košeľa a svetlo šedé sako. Pod sakom som nemal žiaden sveter. Jedine šál ktorý som dostal pod stromček. Na hlave štrikovanú čiapku zo zapínaním pod bradou. Na to som mal oblečený tmavomodrý zimný kabát s lesklými gombíkmi z vylisovanými kotvami. Tento dosť chatrný kabát som rád nosil. Možno preto lebo boli na ňom vrecka kde som si mohol schovať ruky keď ma oziabali.

Takto vystrojený do nepohody sme vyšli von do snehovej fujavice. Sneh ma v prvom okamihu oslepil. Nič som nevidel. Mama ma držala za ruku a ťahala za sebou.

Strýko Vojtík niesol vpredu plechový lampáš zo zapálenou sviečkou. Prešliapaval nám cestu vo vysokom snehu. Cez husto padajúce snehové vločky sme svetlo lampáša ledva videli.  

Kým sme sa po dlhých zasnežených schodoch dostali dole na cestu, spadol som možno desaťkrát. Bratrancovi Mirkovi sa vodilo tak isto ako mne aj keď bol o rok starší. Po ceste sa nám už išlo lepšie, lebo ľudia idúci do kostola cestu trochu prešliapali. Na nohách ma chladili snehom premočené punčochy. Do kostola to bol pekný kus cesty, ale zvládli sme to. Kostol bol plný ale aj tak sa našlo pre nás deti miesto. Keď začal hrať organ obzeral som sa odkiaľ ten velebný zvuk prichádza. Veľa som toho neuvidel lebo sme sedeli vzadu skoro pod chórom kde bol organ. Tak isto som nevidel čo sa deje vpredu pri oltári. Len som počul nejaké nezrozumiteľné slová a spev potom znova organ. Nakoniec som zadriemal. Občas som sa prebral keď silnejšie zaburácal organ alebo ľudia začali spievať.

„Už nespi, ideme domov!“ budila ma mama. Ako tak som sa prebral a vypotácal sa von pred kostol. Tu som sa prebral úplne. Už nesnežilo ale snehu bolo možno na pol metra. Cesta nazad do tepla domova bola veľmi trudná. Aj keď boli chodníky od ľudí prešliapané, kráčalo sa veľmi zle. Zdalo sa, že nikdy nedôjdeme domov. Nakoniec sme predsa len domov došli. Mama ma vyzliekla. Sám som si obliekol nočnú košeľu. Bola dlhá až po päty. Zaliezol som do postele pod chladnú perinu. Ani som nečakal kým sa perina zohreje hneď som unavený zaspal.

Dnes už takúto zimnú Vianočnú príhodu nikto nezažije. Ani v Banskej Štiavnici.