MUŽ, KTORÝ PÍSAL PO ZEMI ...

Vedel, že znova prídu a budú sa pýtať. A aj keď otázka bude ako vždy spoločná, ich pohnútky budú rôzne, tak ako sú rôzne ich duše. A on im opäť odpovie otázkou, aby si každý našiel svoju odpoveď, lebo keď raz prídu na koniec cesty, tak už bude každý sám a sám si bude musieť odpovedať aj na iné otázky.

Teraz však ešte prichádzali spolu a už zďaleka pôsobili ako húf prekárajúcich sa bytostí. Každá s urputnou snahou byť na jeho čele a so svojou pravdou, ktorú roky pretláčala do srdca ostatným. V tom zmätku, čo ich sprevádzal, sa ani nedalo rozoznať, či tí traja v popredí, rabín, kňaz a imán, ten dav priviedli, alebo ním boli iba hnaní niekam, kam vlastne pôvodne ani nemienili ísť.

Keď zástup došiel k mužovi, obklopil ho a zmĺkol. Niektorí pokľakli, iní sa zatvárili odmerane alebo vzali do rúk kamene. Nastalo ticho.

„Povedz,” ozvalo sa nakoniec z úst jedného, „povedz nám pravdu o sebe. Roky sa kvôli tomu hádame a dokonca aj zabíjame. Potrebujeme preto poznať pravdu. Si naozaj boží syn, alebo si iba prorok, či posol a teda len človek ?“

Muž sa na nich pozrel. V jeho pohľade bol smútok i pobavenie, obava i pohŕdanie, zadumanosť i rozhodnosť ... Všetko. Všetko okrem bezduchosti, tú nikdy nepoznal a ani poznať nebude. Aj ústa dopĺňali ten pohľad, niekto v nich videl hravý úsmev nad takou ľahkou a zbytočnou otázkou, iní si zapamätali iba jemné šklbnutie kútikov dojatých pier.

Postavil sa, podišiel k tomu čo sa pýtal, dal mu ruku na plece a priamo sa mu pozrel do očí : „Povedz ty,” prehovoril, „a hovor pravdivo a úprimne. Akú odpoveď chceš počuť, aby si bol milujúci, odpúšťajúci a milosrdný ?“

Potom si opäť sadol a ďalej písal svoje znaky. A dav sa tak, ako aj inokedy, potichu roztratil. Niektorí sa vrátili späť, iní ostali nerozhodne stáť opodiaľ a zvyšok pokračoval opäť v ceste plnej prachu a márnosti ...