Nesúdim, uvažujem

„Keď je Olinka protivná na tatu, poviem jej – na týždeň ti požičiam môjho tatu!“ začína rozprávanie o skorosvokre prostredná.

„Niekedy sa len usmeje, väčšinou hundre, že sme všetci na jeho strane. Ale on sa chudák tak snaží. Pomáha jej, stará sa a nič jej nie je dosť dobré. Nikdy Juraja dobre nenakŕmi, nepoškrabká. Frfle, že je na neho sama, keď na chvíľu vytiahne päty z domu, ale keď otec pošle ju, nech niekam ide, nech príde na iné myšlienky, nechce. Ani nemá kam. Celý svet sa zúžil na Juraja.“

„Nečuduj sa, že je nervózna. Nemá to ľahké. Ona nežije svoj život,“ snažím sa obhájiť ju.

Dcéra mi skočí do reči: „A kto žije?!“

„Ty?“ skúsim nesmelo, lebo už kým vypustím slovo „ty“, dochádza mi, že tiež by si všeličo v živote predstavovala inak, čo nebolo v jej moci zmeniť.

Ona mi len pohľadom potvrdí moju úvahu a pokračuje: „Vieš, ja si nemyslím, že ľudia sa delia na šťastných a nešťastných. Je to len o tom, kto dokáže ten život prijať, taký aký je a vie si v ňom nájsť drobnosti, ktoré mu robia radosť.

Juraj, dospelý muž, odkázaný na svojich rodičov. V osemnástich spadol pod vlak, bola to mama, ktorá odmietla podpísať darovanie orgánov. Po mesiacoch kómy ho prinútila žiť. Nedovolila odpojiť od prístrojov. Vďaka nej „žije.“