Môj vienok zelený

Súčasťou slovenského folklórneho dedičstva je aj tradičné čepčenie mladuchy pri sobáši. Nevesta máva na hlave zelený venček, symbol jej mladosti, čistoty a slobody. Vtedy sa jej družba so sekerou v rukách trikrát spýta, či chce „hlavku sťať, alebo vienok sňať.“ Povinnosťou cudnej dievky bolo dva razy odpovedať so zdvihnutou hlavou, že radšej sťať. Až tretí raz si mala zvoliť sňatok pred smrťou.

Drahá moja stará mama, dobre si pamätám cestu ku tebe, ako som ju bežala tešiaci sa na tvoje milé múdre oči, aj vekom strhanú tvár, do ktorej mnohé roky vpísali utrpenie aj radosť, ktorým by som rada raz porozumela.

Dnes však cesta ku Tebe bola iná. Biele studené kachle, štipľavá vôňa dezinfekcie a nemocničné návleky. Tu dobu čo som sedela pri tebe si mi tisla ruku, až som sa divila a tešila koľko sily v nej zotrváva.

Vtedy som pochopila, že to, že hovoríš o dedkovi ako keby ešte žil, aj keď som ho sama nezažila, je veľmi dobre, lebo to znamená, že si naň pamätáš. To, že ma voláš rôznymi menami mojich ostatných sesterníc, je tiež skvele, lebo vieš, že som z tvojej krvi. A keď si opäť začneš sťažovať na svojich sedemdesiatštyri rokov budem taktne mlčať, aj keď ti v skutočnosti bude za nedlho krásnych sedemdesiatsedem.

Babka moja, vieš ty vôbec čo si mi povedala, keď si sa so mnou dnes lúčila? Sama od seba si mi sľúbila, že sa nevzdáš, kým neprevdáš nás všetkých osem vnučiek...

„Pýtam sa ťa po tretí raz!“          ...           „Dajte mi radšej hlavku sťať.“