Dieťa na druhom mieste

21.11.2019

Včera som na deviatu odviezla Petru do chránenej dielne, o pol desiatej Mišo doviezol Hanku s Monkou. Išiel na poradu, potom do roboty, potom na koncert so svojimi žiačkami. Povedal, že pre ne príde o ôsmej. Miesto o ôsmej prišiel o pol desiatej. Bolo štvrť na desať, keď telefonoval, nech malú oblečie, že je na ceste. Malá oblečená v teplej kombinéze, kapuca na hlave, Mišo zvoní pri dverách, či má ísť dnu.

„Nie. Pekne tu zostaň, malá už je oblečená, podám ti ju.“

„Ale ja som hladný.“

„Prinesiem ti obložený chlebíček. Zostali nám.“

Monka kričí: „Aká si ty na neho! Ty si nejedol? Tak poď dovnútra. Čo je to jeden chlebíček.“

Tak som mu urobila ešte tri a vianočku s lekvárom. Malú som zobrala, rozopla jej zips, dala dole kapucu, zobrala ju vedľa, otvorila vetrák, pozerali sme sa potme z okna na autíčka. Keďže som sa jej prihovárala, bola milunká, vôbec neplakala, hoci chodí spinkať o pol desiatej a mala už papať.

Napapal sa Mišo, Monka pozerala, ako mu chutí. Keď sa obliekli, podala som im malú a spokojní odchádzali.

Hovorila som to kamoškám dnes doobeda v Magnuse.

Obidve zareagovali: „Ja by som ho zabila!“

Tiež som bola včera vo vnútri vydesená, že dieťa nie je na prvom mieste, ale dnes im hovorím: „Vyzerali byť všetci spokojní. Ak by Monka bola hysterická, vynadala Mišovi, ten by išiel hladný šoférovať, keď sa nenaje, rozbolí ho hlava, malinkej by to neprospelo. Neurotické deti vyrastajú, keď je doma dusno, nervozita, zbytočne ich pravidelne kŕmia a dávajú spať. Možno. Čo ja viem.“