Kalendár

25.12.2019

„Monka, nedalo sa nevšimnúť, že v kalendári chýbal jeden dedo. Dvanásť mesiacov, dvanásť fotiek, Hana, Hana s mamou, Hana s tatom, s dedom, s jednou babkou, druhou babkou, prababkou. Neviem, či to bol zámer, pomsta, alebo si si to neuvedomila.“

„Vieš čo, uvedomila som si to, až keď som fotky zadala a už sa mi nechcelo to meniť. Kalendár sme dali urobiť pre teba, pre Mišovcov, pre babku Zuzku, podľa toho som vyberala fotky.“

„To sa mi uľavilo. Je to ten lepší prípad. Rozmýšľala som, nech je tato aký chce, žije. Patrí tam. Koľko a ako sa vám venuje, to je jeho problém, jeho svedomie.“

„Keby sme ten kalendár robili pre Hanu, bol by tam.“

„Tak fajn. Nevedela som, či nie si zatrpknutá, že tato za malou nechodí. Viem si predstaviť, že za mlada by som môjmu tatovi nevedela odpustiť, keby nechodil za vami. Skôr by som prepáčila, keby sa mne menej venoval, ale prvé vnúča, v tom čase nie. Dala by som mu to vyžrať. Našťastie to nebol náš prípad. Človek potrebuje dozrieť, aby nemal potrebu niekomu niečo oplácať.“

„Ja už som veľká, mama, neboj sa,“ hovorí Monka s úsmevom.

„Presvedčila si ma teraz, že si.“

„Priznávam, že som mala chuť dať mu to vyžrať, kým neprišiel po prvýkrát pozrieť malú. Bola som na neho naštvaná. Ale už nie som. Nebudem mu ju podstrkovať, ale je u nás vítaný, môže prísť kedykoľvek. Je to len na ňom.“