Haňoviny

13.10.2021

„Mamaaa,“ zobudí sa Haňa.

Nakuknem do izby, rukou mi naznačí zákaz vstupu: „Ja potjebujem mamu!“

Kriví pusinku, rešpektujem jej prianie.

„Dobre. Zostanem iba vo dverách. Budem ťa strážiť. Aby si vedela, že tu nie si sama. Maminka išla nakúpiť, počkáme spolu. Za chvíľočku príde.“

Posadí sa, usmeje, vyskočí z postele, pribehne, podá mi ruku a vedie ma dole.

„Dáš mi ovočnú tyčinku, aj keď šom nedopapala obed?“

„Porozmýšľam. Po obede si nedostala sladkosť. Teraz si sa vyspinkala, myslíš, že už by si mohla?“

„Ja ši myšlím, že ano.“

***

Ideme do záhradky. Na hojdačke je karimatka, slnko ešte trochu hreje. Haňa vydrží dve sekundy, zoskočí, hojdá ona nás. Chvíľu. Z altánku vynáša stolčeky, krhly, nesie pod jabloň. Láka nás, aby sme si išli sadnúť tam. Mamina zostáva na hojdačke, ja podľahnem. „Hani, prines mi, prosím, z altánku vankúš. Je mi zima na ritku.“

„Vankúš tam neni. Pjedala šom ho.“

„Ty si ho predala? Za koľko?“

„Ža deväť.“

Monka nás počula, prináša vankúš. Haňa sa vynájde: „Ty ši ho kúpija?“

Nabáda maminu, nech si aj ona sadne na stolček.

„Ja si prinesiem stoličku. Nám starým sa už ťažko vstáva zo stolčeka.“

„Aj ja šom štajá.“

„Ty si stará? Čo potom ja?“ pýtam sa jej.

„Ja šom majičká štajá a ty ši vejká štajá,“ vysvetľuje.

***

Strihám slamienky.

„Pječo ich štjiháš? To je škoda!“ lamentuje.

„Toto sú kvietky, ktoré sa sušia. Ostrihám ich, zviažem do kytičky, zavesím, keď sa vysušia, budú krásne vo vázičke po celú zimu.“