Sama doma

11.11.2021

Mladí prídu pred obedom, ešte nie sú hladní. Tato Mišo organizuje prechádzku: „Hanka, poď von, svieti slniečko. Keď sa poobede zobudíš, kým sa naješ, bude tma. Aj mamina potrebuje na vzduch, pozri, aká je bledá.“

„Nie.“

Prehováranie, pokus o vydieranie: „Dobre. Tak ideme sami. Zostaneš tu s babinou.“

„Dobje!“ Už ma ťahá za ruku a vlečie po schodoch do podkrovia.

Hádžeme si loptu, točíme sa na stoličke. Raz ona mňa, potom ja ju. Vlezie do mojej postele oblečená, šuchne sa pod paplón aj s bábikou Hankou, pechorí sa tam, vychutnáva si, čo jej doma nedovolia. Ani ja by som svojim deťom. Na babku Olu sa dnes nepýtam, začne sama: „Oja nečvičija, pjišjo jej zje, zavojaji záchjanku.“

„Ale to bolo už dávnejšie, Hani.“

„Nieeee, tejaš!“

„Tak už zasa? Odviezli ju do nemocnice, či vyliečili doma?“

„Do nemočniče. Tojkoto hodín tam boja,“ ukazuje päť prstov.

Hm. Naši mi to nestihli povedať.

„Ako sa má Juraj?“ mením tému.

„Vieš čo, nemá ša dobje. Žjomij ši juku.“

Jednu ruku má, aj tú si zlomí? Chudáčisko. Asi zasa spadol zo špeciálneho bicykla.

Neviem sa dočkať, kedy si tieto informácie overím.

„Choď ža jodičmi, nechaj ma tu šamu!“

„To nemyslíš vážne! Veď by si tu sama plakala.“

„Nieee. Choď ža jodičmi!“

„Aby to tu dopadlo ako v tom filme Sám doma!“

„Ako?“

„Chlapca nechali omylom samého doma a narobil tam strašnú galibu.“

„Čo ujobil?“

„Už si to nepamätám.“

„Aje čo ujobil, poveč!“

To som si na seba ušila búdu. Film som celý nikdy nevidela, iba nejaké ukážky, musím si vymýšľať.

Vyslobodil ma príchod rodičov. Obidvaja sa smejú: „Nič jej never, strašne si vymýšľa!“

***

V Nemšovej.

„Bojí ma pšt.“

„Ukáž, čo si si urobila?“ obzerá mama Monka, nevidno nič.

„Ukjadja šom u Patkov šekejku a šekja šom ša.“

„A kde je teraz tá sekerka?“ nechápe mama.

„Žaniešja šom ju djuhým šušedom. Čo je šekejka?“