Hnevám sa

20.12.2021

„Mišo, prestaň! Daj ju dole!“ upozorňuje Monka na nebezpečnú polohu malej na jeho chrbte. Chytil ju zvláštne, za pokrčené predlaktia, on má pocit, že bezpečne. Skláňa sa s ňou, malej sa nohy preklopia, dostáva sa do oblúka, neprirodzene sa stáča cez krčnú chrbticu a padá. Tato ju zachytí, nespadne na zem, ale...Plač. On si myslí, že sa iba zľakla. Nevidel, čo ja s Monkou. Cítim neskutočný hnev. Ovládam sa, predýchavam. Monka berie malú do náručia, tíši ju. Ovláda sa aj ona, Mišovi povie iba: „Toto už nikdy nerob!“

Hanka prestane plakať a opakuje po mame: „Toto už nikdy nejob!“

Uvedomí si, že prestrelil, kvokne si k nej: „Prepáč mi to, Hanka, nechcel som. Sľubujem, že budem opatrnejší. Veľmi ma to mrzí.“

„Toto už nejob, tato!“

Trhá mi to srdce. Tak veľmi sa mi žiada nakričať na neho, ale na prvom mieste je dieťa. Potrebuje mať istotu, že tato jej nechcel ublížiť, že nič vážne neurobil, obyčajná nehoda. Ako keď beží, spadne a udrie si kolienko. Zabudne. Nestratí v neho dôveru. Viac zla by na jej duši napáchalo, keby sme s Monkou podľahli panike a správali sa hystericky.

Vyskočí z maminho náručia, pobehuje, spieva si.

Využijem chvíľu, keď Mišo zostáva v obývačke sám. Sedí opretý o radiátor.

„Veľmi sa na teba hnevám!“ hovorím potichu, ale dôrazne. „Keby to bolo v zápale hry. Že sa obidvaja jašíte a vyšmykne sa ti. Ale toto bolo len o tebe. Monka ťa upozornila a ty nie. Znova prevládol tvoj chorobný exhibicionizmus. Sranda musí byť za každú cenu. Ideš za hranicu, nevieš, kedy prestať. Ak bude mať v budúcnosti problémy s chrbticou, budeme vedieť, z čoho. Nemusí sa to prejaviť dnes večer.“

„Gabi, mrzí ma to. Neuvedomil som si to. Čo mám urobiť, aby ste mi odpustili?“

„Teraz už nič. Veľmi sa hnevám.“

„Čo budeš večerať Hanka? Urobím ti chlebík?“ pýta sa mamina malej.

„To čo na obed, čo babina navajila.“

„Môžem sa aj ja navečerať?“ pýta sa Mišo previnilo.

„Môžeš.“

„Budeš sa na mňa hnevať aj v nedeľu? Keď prídeme po Vianociach?“

„Nie. Ale chce to čas.“

„Monka, ty sa neboj. Detské telíčko je pružné. Keby sa niečo stalo, neplakala by tak krátko, nebehala, nespievala,“ hovorím jej potichu, keď ju vystihnem samu.

„Veď ja viem, ale jemu to nedarujem. Nastraším ho a zbijem.“

„Spolieham sa na to,“ povzbudím ju s úsmevom.