Trikrát Haňa

10.2.2022

Popíjame každý svoj nápoj. Haňa si pritiahne šálku mamy Monky a napije sa. Keby nás neupozorní, nikto si nevšimne.

„Mamina, dala som si z tvojho. Dobjučký máš.“

„Hanka, ale ja som tam mala šumivé magnézium! To nie je pre detičky. Predpísala mi to pani doktorka, aby mi netvrdlo brucho. Ešte šťastie, že som tam mala posledné dúšky.“

„Ale aj mne tvdne bjucho. Mám tam Jujka. Keď šom to vypila, už mi netvdí.“

„Cítiš aj pohyby, Hanka?“ skúšam ju.

Priloží si ruku na bruško. „Cítim. Juj, ako ma kopol!“

***

Zasvietim v izbe svetlo.

„Zhasni!“

Zhasnem.

„Tejaz ma dvihni, ja zasvietim.“

Zopakuje to zakaždým, keď vchádzame do podkrovnej izby. Asi ju to naučila baba Ola. Nebudem horšia.

„Aj baba Ola ťa takto dvíha?“ overujem.

„Nieeee. Ona nemôže. Bojia ju kjíže.“

***

Sedí za klavírom, zrazu sa opýta: „Vy nemáte tatina?“

„No, máme. Peťkin tatino je dedo Vlado. Ale on tu nebýva.“

„Pječo?“

„Keď boli Iva, tvoja mamina a Peťka veľké, prestali sme si rozumieť, rozviedli sme sa. Dedo Vlado si zobral za ženu Sylviu a majú spolu Samka. Má novú rodinu. Bývajú spolu.“

„Vy ste tu zostali s Peťkou samy? Vám neni smutno?“ pýta sa s veľkou účasťou.

„Niekedy trošku je. Ale zvykli sme si.“

Takýto rozhovor som čakala oveľa neskôr.