Víťaz

3.6.2022

„Hana! Tatino ti povedal, že sa máš obliekať. Idete domov!“ napomína neter Petra a berie jej nožničky z ruky.

Hana sa bráni, chce si strihať. Naťahujú sa o ne. Sú to školské, zaoblené, ale aj tak nevhodné na zápas. Zasiahnem: „Dievčatá, nebite sa o nožničky! Ublížite si.“ Zoberiem ich Petre z rúk a položím mimo dosahu.

„Aj tak ti ich mama zobala!“ uľaví si škodoradostne Haňa, čím Petru neskutočne urazí.

***

„Idem spinkať s Gabikou!“

„Nie. Minule si tam vymýšľala a nakoniec som aj tak musela prísť ja,“ nesúhlasí mama.

„Ale keď si bola v pôodnici, tak sa mi to podailo,“ argumentuje.

„Dobre. Máte na to pol hodinu.“

Prinesie knižku, nechá sa zakryť, počúva.

„Idem cikať na veľký záchod.“

„Nie. Dole si nacikala plný nočník, nemôže sa ti chcieť znova po piatich minútach.“

„Ale na obázku sedel chlapček na snehu a keď sedíš na studenom, tak sa ti chce cikať a ja, keď som ho videla...“

„Dobre, poď!“

„Posadím ju na záchod, trpezlivo čakám.“

„Nechce sa mi.“

Ľahneme si znova, teraz chce čítať ona mne. Vymýšľa si neskutočné príbehy, mama nás dole počuje, príde zasiahnuť: „Dosť! Dala som ti pol hodinu, stále tu rozprávaš. Vymeníme sa s Gabikou.“

„Nieeee! Ja už budem spinkať, sľubujem!“

„Máš na to ešte pätnásť minút!“ odchádza.

Haňa sa otočí na bok, chytí ma za ruku, chvíľu mi žmolí prsty, ďobká do nich nechtami a ochabne. Spí.